AKO VIEM O EXISTENCII DOBRA? VIDÍM DEŇ.

AK DEŇ VIDÍM, MUSEL SOM HO CHCIEŤ.

Kto vytvoril deň? Ak ho vidím, je to moje dielo a iba odo mňa záleží, ako ho posudzujem.

To, čo chcem, je pre mňa dobré a správne, však inak by som to nechcel a netvoril. Ak deň je,

stále ho chcem a tvorím. Ak je niečo chcené a dobré, neobsahuje nič iné. Mám rád svoj deň, a to,

čo v ňom vidím a stretávam, pozdravujem. Ako priateľa, lebo ho vidím vo svojom dobrom skutku.

Všetky moje dni sú naplnené priateľskými stretnutiami so životom, všetky sú ctené a pozdravené.

POZDRAV DOBRÝ DEŇ JE PREJAVOM ÚCTY K ČLOVEKU.

Pozdrav Dobrý deň je zaužívaný. Zdravíme človeka a nie to, čo vidíme ako neživé. Zdravíme božie dielo.

Pozdrav Dobrý deň používame samozrejme, ale v tej každodennej normálnosti zabúdame na jeho zmysel.

Na to, čo ním chce človek človeku povedať, pretože keby sme si to všímali, nevnímali by sme ľudí, ktorých

takto pozdravujeme ako odporných, hlúpych, alebo zlých. Nebudem predsa človeku, ktorého nechcem,

alebo ho nemôžem ani vystáť, priať dobrý deň, však? Alebo je to v poriadku? Zdravím zlo?

Mohli by sme teda povedať, že slovom Dobrý deň zdravíme ľudí, ktorých vidíme ako dobrých. Vidíme to

skôr, ako sa s nimi začneme o niečom baviť, a tí, čo odpovedia na náš pozdrav, a tak ho prijmú, vidia v nás

to isté. Lenže bavíme sa potom s ľuďmi v súlade s tým, čo sme im priali? V súlade s tým, čo sme v nich videli

a vyslovili? Alebo je pozdrav Dobrý deň iba naučenou slušnosťou? Bez akéhokoľvek zmyslu, bez toho, aby

sme chápali, čo sme povedali? Ak áno, nectíme si vlastné dobré slovo. To je dosť povážlivé, pretože to,

čo si nectíme, podceňujeme a hanobíme.

V MOJOM DNI JE VŠETKO ŽIVÉ, PRETOŽE HO VYTVORIL A PREŽÍVA ŽIVÝ.

Život je stvorený dobrom vôle, pretože nič iné nedáva existencii zmysel. Vôľa musí byť vo svojom diele

prítomná, takže slovom Dobrý deň zdravíme tých, ktorých vidíme ako živých, dobrých a nepominuteľných.

Nezdravíme predsa neprítomných, či tých ľudí, ktorí pre nás nie sú! Ak mi je to jasné, chápem, že človek,

ktorému zaprajem Dobrý deň, bude v mojej prítomnosti stále.

AK BOH STVORIL ŽIVOT, JE ŽIVÝ. POZDRAVUJEM BOHA. PRAJEM MU DOBRÝ DEŇ,

LEBO JE V MOJOM DNI. VŠAK KDE INDE BY BOL?!

Ak zdravíme človeka, nemali by sme zabúdať na moc, ktorá ho stvorila. Prajem Bohu dobrý deň.

Robím presne to, čo môže priať a dávať dobrá vôľa mne. To je vďaka za život. Za seba, za lásku.

Keď pozdravím Boha, je pre mňa prítomný. A čo je viac? Mám v sebe to, čo je všadeprítomné.

Mám silu. Ak mám v sebe všadeprítomnú moc, nemôžem stáť mimo nej!

Ak si nectím prítomný život, tak mi na ňom nezáleží. Je zbytočný, musím ho stratiť. Nechránim život,

lebo ho nechcem. Ja nie som chránený! A môžem ďakovať Bohu za to, čo nechcem? Za čo teda ďakujem,

ak ďakujem, veď predsa všetko je v živote! Kto potrebuje teraz stratiť život, neprijíma seba, jednoducho

 akoby nemal život. Nemá seba. Môže človek úprimne ďakovať za to, čo v tejto chvíli nemá? Alebo keď je

bez seba? Nakoniec, aj tak vari skoro všetci čakajú na pravý život. Dočká sa ho nepravý, či ten, čo teraz

 pre seba nie je? Každý sa vidí ako živý. Dočká sa dobrého života ten, čo život teraz nechce, alebo

tvrdí, že sa dobro stráca?

AK SA DOBRO MUSÍ STRÁCAŤ, NEMÔŽE BYŤ DOBRÝ DEŇ PRÍTOMNÝ.

Ak sa nechcem, neprijímam ani dobro, a tak je aj pozdravenie človeka fraškou. Život je teraz a ak ho

teraz nechcem a nepotrebujem, nie je prijímaný. A čo potom obsahuje táto chvíľa? Stratu, takže túto

chvíľu musela tiež vytvoriť strata, čiže to, čo nie je prítomné a využiteľné. Ak niekto potrebuje stratu,

má ju teraz, a tak si neuvedomuje schopnosti dané životom. Jednou z nich je aj zmysel pozdravu.

POZDRAVOM DOBRÝ DEŇ HOVORÍM, ŽE V MOJOM DNI EXISTUJE IBA TO, ČO JE PRE MŇA DOBRÉ.

AK CHÁPEM ZMYSEL SVOJHO SLOVA, NEMUSÍM BOJOVAŤ SO ZLOM. V BOJI MUSÍM POČÍTAŤ AJ

S UBLÍŽENÍM, ALE POZDRAVENIE RANY NEOBSAHUJE.

Vidím deň? Ak áno, vytvoril som ho svetlom. To, čo som chcel, vytvoril a je, neobsahuje to, čo nechcem.

Nestvoril som deň preto, aby som ho nechcel. Nevidím svoj skutok preto, aby som ho nemal rád, alebo videl

ako nedobrý. Alebo som stvoril a vidím deň preto, aby som nadával a sťažoval sa na svoje vlastné dielo? A či

 ho snáď stvoril niekto iný? Niekto iný za mňa vidí? Ak áno, hľadám vlastný pohľad a samozrejme cudzím okom

 a nič z toho, čo nájdem, nie je moje vlastné. Ani ja nie som vlastný, nie som sám sebou. Nie som tým, čo vidím.

A kto potom som? Som nepoznaný, takže neviem, čo urobím. Neviem, čo urobí ten cudzinec, ktorý mnou

vidí a ktorým som, ale zároveň nie som. Nechcem ho, nie som so sebou spokojný. Pokoj nájdem vtedy, keď

nájdem seba. Kedy to bude? Možno nikdy, alebo dnes, ak si uvedomím, že deň je moje dielo. Je dobré, inak

nič nechcem a nemám. Nuž, kto nič nemá, nič nestratí. Alebo keď mám seba, nič z toho, čo chcem a vytvorím,

 nestrácam. Nemám kde.

DEŇ MÁ VŠETKO, ALE AK VIEM, ŽE SOM HO CHCEL A VYTVORIL JA,

NIE JE MOJOU PRAVDOU, ŽE OBSAHUJE ZLO.

 Deň je priestor daný pre uvedomovanie svojej existencie a toho, čo chceme urobiť, lebo existencia sa musí

prejavovať, inak by nebola prítomná. Slovo Dobrý deň teda vyjadruje to, čo chceme urobiť a užívať si vo

svojej prítomnosti a prianím dobrého dňa hovoríme, že to tak je. To, čo prajeme inému človeku, máme

v sebe, a to, čo neprajeme, nie je pre nás nikde.

To, čo obsahuje pozdravenie, mám v sebe. Keď niekoho pozdravím, viem, že som tak urobil. Je to

moje slovo, takže by som mal vedieť aj to, že som práve uznal, že môj deň je dobrý. Svoje dielo

som uznal za dobré a správne. Všetko je stvorené uvedomením slova.

KEĎ NIEKOMU ZAPRAJEM DOBRÝ DEŇ, VIEM, ŽE JE DEŇ. JE TO ISTÉ, ALE K ISTOTE DŇA

SOM EŠTE PRIDAL SLOVO DOBRÝ. PATRÍ K DŇU, K VŠETKÉMU, ČO V ŇOM PREŽIJEM.

Každý chce istotu. Kde je, čím ju stále prejavujem? Tým, že vidím deň. Deň je istotou, inak by neexistoval

a pozdravením istotu dňa potvrdzujem. Uznávam za pravidlo. Vlastné pravidlo by som mal chápať, lebo ak

nechápem jeho zmysel, je nezmyslom. A načo mi potom je? Zrejme na to, aby som nerešpektoval nič z toho,

 čo som uznal. Je dobré vedieť, že istota nie je v zle. Keby tam bola, nič by nebolo, pretože zlo je nechcené.  

Istota patrí tomu, čo chcem pre seba, a keďže deň vidím, musel som ho chcieť. Je dobrý, je správne, že

existuje. Fakt, že je deň, človek nedokáže poprieť. A ak si uvedomuje, že ho vidí, nemôže poprieť

 ani to, že je dobrý!

Čo je vedomie? Je to súhrn informácií. Jednou z nich je aj informácia o dobrom dni. Je hlboko zakorenená

v mysli, pretože ju úplne samozrejme používame ako prianie, či pozdrav. Informácia o dobrom dni pochádza

z toho, z čoho je človek stvorený, a to aj prirodzene chce. Prirodzenosť je daná bytím, a preto sa informácia

o dobrom dni nestráca. Jednoducho povedané je kódom nesmrteľnosti. Pulzovaním, dychom večnosti.

Zmysel informácie o dobrom dni by sme si mali uvedomovať, inak podceňujeme to, čo obsahuje a potom

nevidíme dobro dňa. A čo vtedy tvoríme? Ilúzie. To, čo naokolo pozorujeme a čo je poznačené stratou, lebo

obsahuje aj to, čo nechceme. Ak niečo obsahuje i to, čo odmietame, je v tom nechutnosť. Nie je to čisté, ale

narušené. Keď je napríklad jablko nahnité, už to nie je prvá trieda.

Veľmi zjednodušene povedané, kód nesmrteľnosti, či života je určitý počet znakov. Presne usporiadaných,

 navzájom prepletených a vzájomne pracujúcich. Tento kód neustále pulzuje. Vysiela nezameniteľné impulzy.

Môžeme ich vnímať ako podnety, alebo ako neopísateľnú chuť niečo urobiť. Akoby nás čosi veľmi jemne, ale

neodolateľne popoháňalo a ak nechápeme, o čo ide, zamieňame si túto chuť s nepochopiteľnosťou predtúch,

proste si informáciu znejasníme. Ak na základe určitých zvykov a bežných pozorovaní reagujeme na vnímaný

podnet výhovorkou, čiže tým, prečo teraz nemôžeme tvoriť to, čo chceme, pretvoríme podnet na predpoklad.

Je iba akousi teoretickou predstavou. Nie je platná.

Život je zložený zo skutkov, o ktorých sa informujem, inak by som o ničom nevedel. Informujem sa o tom,

čo robím a ako prežívam svoju tvorbu, takže informácia o skutku hovorí, aký mám zážitok z toho, čo robím.

Informácie o vlastnom skutku sú pre človeka pravdou, čiže jeho osobnou skutočnosťou, pretože skutok je.

Aj v stave smrti mám informácie o sebe, pretože som svetlom slova, takže smrť je informácia o zážitku.

Informujem sa o tom, ako prežívam to, čo som urobil a práve robím a pozorujem.

V skutku smrti určité informácie o fyzickom tele miznú. Fyzické telo je realita mysle a mám ho dané na tvorbu,

takže to, čo neurobilo a nie je osobným skutkom, neznamená nič a z tohto dôvodu sa v zážitku smrti rozpadne

a stratí. To, čo som neurobil, nie je reálne a skutočné. Boli to iba predstavy, ale informácie o vlastných skutkoch,

nazývané aj pravdou vedomia, pretrvávajú, lebo skutok je pre vedomie skutočnosťou. To, čo pretrváva, musí sa

prejavovať, a keď ide o informácie o skutkoch života, vznikne z tohto súhrnu informácií zase len skutok, vznikne

skutočnosť. Môžeme teda povedať, že informácie o osobnej pravde vytvoria vnímanie fyzického tela. Vnímanie

svojej reality. Informácia je slovo, všetko, čo existuje, sme vytvorili slovom.

Bytie sa musí stále prejavovať. Vždy tvorí. Aj v zážitku smrti. Z toho, čo nebolo pre človeka predstavou, alebo

 teóriou, vytvorí v smrteľnom zážitku vnímanie fyzického tela. Ak chcem takýto zážitok, mal by som vedieť, aké

skutky teraz tvorím, inak mi neostane nič iné, iba vytvoriť si osobnú realitu z takého materiálu, z takých skutkov,

aké som urobil v tomto priestore. To rozhodne nemusí byť dobrá realita, či nebo. Veď sa aj hovorí, že do neba

vedú dobré skutky, že? Lenže tie skutky nikto za nikoho neurobí, a preto je tvorba dobrého dňa nesmierne

 dôležitá. Určite prvoradá, pretože v nedobrom, či iluzórnom dni sú aj skutky také isté.

KEĎ VIEM, ŽE JE DEŇ, MÁM VEDIEŤ, ŽE SOM VYROBIL DOBRÝ SKUTOK A PODĽA TOHO SA VIDIEŤ

A HODNOTIŤ. AK SOM NECHCENÝ, ALEBO ZLÝ, KDE ZOBERIEM DOBRÉ SKUTKY? KTO ICH UROBÍ?

Ak nechcem svoje telo, alebo mám výhrady voči vlastnej mysli, kto asi urobí dobrý skutok? A kde,

ak je prítomný život pre človeka zlý a nechcený? Ak nevie ani len to, že tým životom, na ktorý

sa sťažuje a nadáva, je on sám?

ŽIVOT NESTOJÍ MIMO, VŠAK JA HO PREŽÍVAM. KAŽDÝ PREŽÍVA SEBA TAK, AKO SA VIDÍ.

KAŽDÝ ROBÍ LEN TO, ZA ČO SA POVAŽUJE. AKO VIDÍM ŽIVOT, TAKÉ SÚ AJ SKUTKY.

To, čo urobí iný človek, ja nemusím urobiť. Neurobím vtedy, keď mi to nedáva zmysel. Čo nedáva zmysel,

nie je správne. Nie je osobnou pravdou. Keď niekto skočí z okna a vy v tom nevidíte zmysel, považujete to za

nezmysel. Za hlúposť, aj keď to skákajúcemu mohlo dávať zmysel, proste v skoku videl východisko zo života,

hoci život nemá východ. Na základe zmyslu života nemusí byť ani skutok nazývaný smrťou pre každého záväzný,

 či potrebný. Nemusí dávať každému človeku zmysel, ale na to, prečo nie je pre správny, musí mať logické dôvody.

Pochádzajú z impulzov, ktoré musí presne dešifrovať, čo nie je nemožné, pretože spomínaný kód nemáme v sebe

preto, aby sme ho nemohli rozlúštiť. Jednoducho mali by sme načúvať božiemu hlasu. Nie je v ňom odpor, ani

náznak toho, že niečo nechcem. A čo sa vtedy deje?

Keď vás prestanú baviť skutky, ktoré pozorujete v tomto priestore, nebudete mať informácie o smrteľnom

skutku, pretože vám predsa nedával zmysel. Nebol vašou pravdou, a tak sa nestal ani skutkom. Avšak na to,

aby ste vnímali iný priestor s inými skutkami, alebo svet dobrých skutkov, musíte mať informácie a musia byť

pre vás správne, pretože všetko tvoríme z informácií. Nie zo slova, ktorým človek iba opakuje, že pôjde raz do

neba, ale pritom sú jeho skutky iné. K dobrému svetu patria dobré skutky a sú založené na porozumení lásky.

O všetkom rozhoduje láska, takže to, čo chcem pre seba. To, čo chcem pre seba, má byť dobré a správne

a čo je správne, urobím. Bez podmienok.

Slovo smrť znamená opustenie, samotu. Pozrite sa na to, či je dobré a správne, keď vás niekto blízky opustí.

No ak je to dobré a správne, tak neplačte. Nesmúťte za ním, však je dobré a správne, že vás opustil! Kto toto

 môže skutočne chcieť? Snáď iba ten, ktorý nerozumie tomu, čo chce, či ten, čo stratil rozum, lebo vo svete,

 kde šarapatí smrť a všetko sa musí strácať, si človek nie je istý ani rozumom. Alebo ešte takto: Je dobré

a správne byť opustený Bohom, veď Boh neumiera, že? A či aj v smrti žijeme, a tak aj máme všetko, čo

sme mali? Všetky skutky?! Nuž, ak som, je to pravda a ak nie som, nemá kto umrieť, však?

NEJDE O TO, ČI MA RAZ ZAHRABÚ, ALEBO SPÁLIA, ALE ABY SOM O TOM NEVEDEL.

NEVIEM VTEDY, KEĎ VIEM, ŽE STRATA JE PRE PRÍTOMNOSŤ KLAMSTVO.

Kód večnosti si môžeme predstaviť ako bod, alebo bodku, pretože všetko musí mať obraz. Keď vnímame

z tohto zhusteného bodu večnosti impulz, či podnet a niečo urobíme, vytvoríme ďalší bod. A potom ďalší a ďalší,

jednoducho vytvárame vo vedomí priestor zložený z informácií prvotného vnímania existencie. Vytvárame svet

takých skutkov, v ktorom sa radosť z vlastnej tvorby nestráca, lebo prvotné vnímanie existencie je nemenné, inak

by nič nebolo. Takáto tvorba musí byť záľubou, pretože svoju existenciu môžem stotožniť iba s tým, v čom som

našiel zaľúbenie, čo ma uspokojuje a prináša radosť a zábavu. Zmysel lásky. To, čo tvorím, vidím. Vidím príčinu

svojej tvorby, čiže to, prečo je to dobré a čo na tomto základe patrí do môjho života.

POZDRAV DOBRÝ DEŇ JE PODNET. JE TO INFORMÁCIA A AK JE PRE MŇA SPRÁVNA, JE PRAVIDLOM MYSLE.

VOČI VLASTNÉMU PRAVIDLU NEPROTESTUJEM, NEPESTUJEM VÝHRADY ANI SI NEPROTIREČÍM.

Čo patrí dňu, ktorý je, a preto som ho musel chcieť? Patrí mu istota toho, čo chcem pre seba a táto istota

o všetkom rozhoduje. Keď som deň chcel a vytvoril, mám ho aj chcieť. Vtedy som so sebou v súlade, vtedy

si rozumiem, vtedy som v poriadku. Alebo robím zo seba hlupáka, ktorý nechce to, čo chcel a vytvoril!?

Keď vidím deň, vidím svoje dielo. Je dobré a isté a túto istotu mám vo svojom pohľade.

ČO NIE JE JASNÉ, JE SPOCHYBNITEĽNÉ. JASNOSŤ MÔŽE BYŤ IBA TERAZ. ČO VIDÍM TERAZ?

DEŇ. VŽDY VIDÍM SVOJ DOBRÝ SKUTOK. TO, ŽE JE, NIE JE SPOCHYBNITEĽNÉ.

SVOJ DOBRÝ SKUTOK MÁM K DISPOZÍCII STÁLE, LEBO AJ NOC PATRÍ DŇU.

Keď si uvedomujem, v čom je moja istota, viem, že stále tvorím istotu toho, čo chcem. Moju istotu mi nik

nezoberie. Alebo ste už počuli o tom, že niekto niekomu zobral deň? Ako sa dá ukradnúť myslenie? Istota

patrí dobru, takže môj deň mi nikto a nič nemôže pokaziť. Ak si teda myslíte, že máte pokazený deň, potom

 ste deň nemohli chcieť a ani vytvoriť, proste ho nemáte. Vidíte niečo cudzie, všetko je cudzie. Nič nie je vaše.

A čo vtedy máte? Všetko je mimo, vy ste mimo. Ako rozhodovať o sebe, ak v sebe nie som? Ak som vedľa?

 Aj Boh je mimo, však? To, o čom viem, že nemám, je ľahké stratiť. Alebo iba to môžem chcieť stratiť.

AK DEŇ NIE JE MÔJ, MÔŽEM HO STRATIŤ. PAMÄTÁTE SA NA TO, ŽE STE STRATILI SVOJ DEŇ?

AK NIE, NEPATRÍ MÔJ DEŇ SMRTI. NIČ JEJ NEPATRÍ. MOJE DIELO NIE JE POMINUTEĽNÉ.

To, čím nie som, môžem stratiť. Chcete skutočne stratiť deň a všetko, čo v ňom je, ak ho vidíte? To nikto

nemôže chcieť, lebo keby to bolo možné, nemal by človek pohľad, jednoducho by nemyslel. Deň je iba jeden.

Všetko, čo vidím v tomto dni, mi vždy aj ostane, lebo deň je skutok. Ak tomu rozumiem, je mojou prvoradou

úlohou nájsť z takéhoto bludiska východisko. Aké je? Môj deň je dobrý skutok. Pravda sa nemení, aj tomu

by som mal rozumieť, takže vidieť vo svojej pravde zmysel.

AK JE DEŇ MOJÍM DOBRÝM SKUTKOM, JE TERAZ ISTÉ, ŽE SA UVIDÍM VO SVETE, KDE EXISTUJÚ IBA DOBRÉ,

RADOSTNÉ A LÁSKYPLNÉ SKUTKY. VŠAK TEN SVET KAŽDÝM DŇOM, STÁLE TVORÍM. JEDNODUCHO HO CHCEM.

Nechcem prítomný život? Ak sa nechcem, chcem prítomnosť stratiť. Teraz, pretože všetko sa deje teraz.

Otázka pre rozum: Môže o sebe rozhodovať ten, ktorý teraz pre seba nie je? Ten, čo nechce prítomnosť?

Kto nechce seba, prežíva sa v klamných vidinách a nič nechce, lebo čo je klamné, nemôže bytosť chcieť.

Mám iba jeden život, iba jeden deň. Ak je prítomnosť dňa klamná, nemám šancu nájsť skutočnosť. Nie je

v mojom dni, neexistuje v tom, čo teraz vidím. Ani v jednom slove, ani v jednej myšlienke a predstave,

ani v jednom prianí. A kde potom je? Niekde. Myseľ nie je niekde! Mám vedieť, kde je!

MÁM IBA JEDEN DEŇ, JEDNU ISTOTU. IBA KEĎ UVERÍM, ŽE SOM TVORCOM DOBRÉHO DŇA,

UVIDÍM SVOJU SKUTOČNOSŤ.

ŽIJEM IBA RAZ. TERAZ. A  ČO MÁM TERAZ? MÁM SVOJE DIELO. DEŇ, V KTOROM SA VIDÍM.

POZERÁM SA NA SVOJE DIELO A VIDÍM, ŽE JE DOBRÉ. KEĎ JE, INÉ BYŤ NEMÔŽE.

Deň je vedomie seba. Keď poprajem niekomu dobrý deň a svoje slovo vidím ako správne, mám dobré

 vedomie, takže vyhodnocujem sám seba dobre. Je to hodnotenie isté, takže všetky nadávky a výčitky, ktoré

počas dňa počujem, alebo vnímam v pocitoch a predstavách, sú klamstvom, proste ma neriadia. Nič neriadia

a nezariaďujú, nič nemajú v moci, sú bezmocné. A ani to zlé, čo si o mne iný myslí a povie, nič nezariaďuje,

jednoducho moja myseľ to neberie na vedomie, takže ako keby zlé slovo nikdy nebolo. To je dosť na to,

aby som si všímal svoj samozrejmý pozdrav!

POZDRAV DOBRÝ DEŇ OBSAHUJE VŠETKO, ČO CHCEM. MÔŽEM SI ČOKOĽVEK UŽIŤ.

VŠETKO JE K DISPOZÍCII, PRETOŽE JE ISTOTOU.

Istota sa získava ľahko, však ju predsa vidím, ale musím vedieť, čo vidím. Ak neviem, nič sa nedeje, lebo

nechápem, čo som vytvoril. Keď som, musí byť existencia istoty ľahkosťou, ale ak pestujem presvedčenie,

že získať istotu je namáhavé, je istota ťažkosťou. Alebo ťažkosti sú pre mňa istotou. A aký je vtedy deň?

Nepohodlný a také isté je aj to, čo chcem. Ak je ťažkosť a z nej vyplývajúca strata prítomnosti cieľom

človeka, je ľahkosť života pre neho teraz neistá, a tak stratená.

DEŇ VYTVORIL TEN, ČO HO VIDÍ. AK SOM VYTVORIL DEŇ, JE SKUTKOM.

Z TOHTO DÔVODU SA MÔJ DEŇ NEMÔŽE STRATIŤ ANI BYŤ NEISTÝ. 

AK PRÍTOMNOSŤ JE, NEMÔŽE BYŤ NEISTÁ.

Deň je vždy, a tak aj vždy platí, že je taký, aký chcem. I keď je to podivuhodné, ale človek dokáže uznať za

cieľ prítomného života aj stratu. Takže ju má v prítomnosti. Ak má, musí stále niečo strácať. Aj ťažkosti, ale

o dobre tiež vie, že sa stratí, takže vlastne deň a všetko, čo v ňom vidí, je už stratené. Čím je ten, čo potrebuje

stratiť to, v čom sa vidí? Stratou, tým, čo nikdy nič nemalo. Neuveriteľné, že? Nuž, myseľ je neobmedzená,

a preto si človek môže o sebe myslieť čo len chce.

Alebo ešte takto: To, čo je, je silou. Existuje iba jedna sila, ale môžeme ju prežívať akokoľvek. Ak chceme,

môžeme ju aj podeliť na dva navzájom si odporujúce pocity. Prežívať ju ako dobrú a zároveň ako nedobrú.

 Vnímať a prežívať seba raz ako dobrého a potom zase ako zlého, inak by predsa rozdelenie nemalo zmysel.

Jednoducho vnímame jednu silu v dvoch rozdielnych pocitoch, ale vždy je to tá istá sila. Ak prežívame jednotu

života, jednotu seba v striedaní pocitov, je pre nás realitou, že sa nejaký pocit stráca, hoci tá jedna sila stále je.

 Je buď v dobrom, alebo v zlom pocite, ale vždy je to tá istá sila. Z tohto dôvodu nie sme si ničím istí. Ani tým,

že je deň, ani tým, že sme prítomní, pretože to, čo urobíme so sebou, je skutok. Je to pre človeka realita.

Východiskom z takejto situácie nie je odstraňovanie zlých pocitov, alebo strata ťažkostí vnímaná ako smrť,

pretože ak sme jednu silu rozdelili, tak ju proste musíme vždy prežívať aj ako ťažkú, alebo zlú. A nič s tým

nezmôžeme, lebo sila musí byť prítomná v tom, čo je. Ak rozdeľujeme silu, musíme ju prežívať v dobrých

a zlých pocitoch a o každom vieme, že sa stratí, hoci sila stále je. Z tohto dôvodu je strata života a životnej

sily ilúzia, ak však človek žije rozdeľovaním, nie je strata klamstvom, ale realitou. Aj takzvaná smrť je

pre neho reálna.

Ako teda neprežívať ťažkosti? Ako sa cítiť stále iba dobre? Nedelím silu života. O nedelení vieme,

lebo poznanie, že budeš mať iba jedného Boha, alebo, že Boh je iba jeden, nie je až také neznáme.

Mať jedného Boha znamená mať jeden život. Večný, nepominuteľný. Nestrácať seba.

Ako najľahšie prijmem poznanie o jednom Bohu, jednej sile? Ako uznám, že delenie nemusí byť, čiže,

že nie je pre mňa správne a pravdivé? Pochopením, že ak deň pre mňa je, musel som ho chcieť. Musel som

ho chcieť celý. Musela ho chcieť celá moja myseľ, každá jedna bunka môjho tela, a preto nemám v sebe

odpor ku svojmu dňu. Nie je nechcený. Nie je vo mne nič, čo by ho nechcelo. Nie je zlým skutkom.

Ak deň nie je zlým skutkom, neexistuje v ňom ani zámer niečo zlé urobiť.

AK DEŇ JE, MUSEL SOM HO JA AKO JEDEN CELOK, AKO JEDNA SILA IBA CHCIEŤ. AK SOM MÔJ DEŇ

CHCEL JA CELÝ, TAK HO VŠETKO VO MNE VIDÍ AKO DOBRÝ DEŇ. A KTO POTOM VIDÍ V MYSLI ZLO?

UŽ NEMÁ KTO! MYSLÍM IBA V DNI.

Keď človek rozdelí silu na dobro a zlo, neprikláňa sa ani k jednej strane, lebo obidve sily, či pocity sú na

základe uznávania existencie sily správne a rovnocenné. Akoby stál mimo a iba apaticky pozoroval a poslušne

bral to, čo prinesie čas. Jednoducho vedomie je otupené. Necitlivé k túžbam, takže nerozhoduje o tom, čo chce

prežívať, proste človek nemá samostatnosť myslenia. Je závislý od zavedených protirečení. Pozdrav Dobrý deň

je schopnosť, ktorou môžem vytvoriť zo zavedeného stereotypu dobrého, radostného a v konečnom dôsledku

pokojného človeka. Nezávislého od afektov, oslobodeného od duševných konfliktov a búrlivých konfrontácií

 vyplývajúcich z nepochopenej poslušnosti.

POCHOPENIE POZDRAVU DOBRÝ DEŇ ZBAVUJE FRUSTRÁCIÍ. OSLOBODZUJE OD AGRESIE,

NAPÄTIA A NÁSILIA, OD VŠETKÝCH PREJAVOV SEBADEŠTRUKCIE.

Ako nestratiť zmysel života, ako nebyť frustrovaný zo skutkov, ktoré v tomto svete pozorujeme a ako

realitu vzťahujeme na seba? Zamerajme sa na to, pre čo sa oplatí žiť. Prisudzujme sebe, svojej existencii,

svojej prítomnosti iba to, o čom vieme, že patrí dobrému dňu. Čo dáme sebe, prinesie aj čas. Mám si byť

 vedomý faktu, že to, čo ja neprisúdim sebe, mi nikto nemôže dať. Každý je svojou sudičkou.

Deň je vedomie o sebe, takže by sme mohli povedať, že je mysľou. Však nakoniec celý deň myslíme, že?

Zvykneme si priať aj dobrú noc, ale o noci musíme vedieť. Vieme vtedy, keď sme vo vedomom stave, čiže

keď sa uvedomujeme. Vedomie nemáme iba niekedy, vždy sa uvedomujeme! Kedy viem, že som spal? Keď

som pri vedomí, takže noc existuje vtedy, keď sa uvedomujem. Je v mojom dni, čo nie je nič nové, ale fakt,

že ak existujem iba v dni, tak tým dňom som, nie je až taký známy, alebo pochopený. Deň nie je mimo mňa,

takže je mnou. Tak ako vidím svoj deň, svoj skutok, tak vidím aj seba, alebo naopak.

Ak je deň mnou, je pravdou všetko, čo v ňom prežívam, pretože som. Niekedy sú to však aj nepekné veci a ak

 by na základe bytia boli pravdou stále, nemohli by sme s tým nič urobiť. Čo teda urobiť? Potrebou dňa je to,

čo chcem pre seba, pretože toto poznanie vystihuje fakt, že deň je. Vôľu byť. Bytie je potreba každej chvíle,

 bez bytia by nič nebolo. Alebo bez nič by nič nebolo. Nič nazývame aj silou. Nič je absolútna sila, pretože

 nie je ničím podmienená. Nič nie je závislé od ničoho.

KEĎ IDE O SILU, VŽDY IDE O SILU SLOVA. TÁTO CHVÍĽA JE SVETLOM SLOVA.

PREJAVOM TEJTO CHVÍLE JE VEDOMIE SEBA NAZÝVANÉ DŇOM.

UŽ STE VIDELI, ŽE BY DEŇ NEBOL? TAKŽE JE PRAVDOU MYSLE, ŽE DEŇ JE.

PRAVDA NIE JE MENITEĽNÁ, VŠAK JE SPRÁVNOSŤOU, TAKŽE DEŇ BUDEM VIDIEŤ STÁLE.

STÁLE HO BUDEM TVORIŤ.

Kde je smrtiaci skutok? No zrejme v dni, takže smrť je dobrá iba na to, aby sme zistili, že sme neumreli.

Avšak musím mať takýto zážitok, ak vidím, že som? Alebo potrebujem dôkaz, že existujem? Že teraz som?

Ak potrebujem dôkazy na to, že vidím a myslím, nič a nikto ma nepresvedčí, že vidím a myslím. Ak si chce

ten, čo je, dokazovať, že je, čím pre seba je? Dôkazy o živote hľadá iba človek, ktorý neverí svojmu bytiu,

 takže ničomu. A čo myslíte, nájde niekedy platný dôkaz? Ak nie je platné teraz, že žije, tak ani v zážitku

smrti nenájde dôkaz, hoci bude vidieť, myslieť a vedieť, že neumrel.

Keď je potrebou dňa iba to, čo chcem pre seba, je to dobrý deň. Deň je skutok, lebo je. A ak je to dobrý deň,

je dobrým skutkom. Ak teda do dobrého sveta vedú dobré skutky, mal by som uznať existenciu vedomia za

dobrú. Nakoniec, načo by mi bolo zlé vedomie? Vari na to, aby som sa videl ako úchylák? Pánboh mi iste

takýto pohľad nedal! A kto teda, ak ani ja sám sa nechcem vidieť v zlom svetle? Takže som to asi odkiaľsi

šlohol a ani neviem kedy, ako a prečo. Ak sa chcem cítiť dobre, je hodnotenie seba ako zlého, bláznivé.

Je to akýsi odklon od prirodzenosti dobra, od seba. Lenže na druhej strane: Dá sa odkloniť od seba,

 keď je prítomnosť všade?

TÝM, ŽE CHCETE NIEČO PRE SEBA, NIČ NEPOKAZÍTE. JE DOBRÉ ROZUMIEŤ TOMUTO POZNANIU.

Každý chce prežívať dobrý deň, čiže cítiť sa dobre. Je to prirodzené, však? Ak je to normálne, je to aj

správne, takže vidieť sa ako zlý, nechcený a nepekný, môže byť iba halucinácia. Pomätenosť. A z čoho

 táto najzákernejšia choroba vznikla? Vznikla z roly, do ktorej sa pasujeme. Predstavte si herca, ktorý má

zahrať ničomníka. Nejakú negatívnu rolu. Postavu, ktorou v skutočnosti nie je. A zahrá? Zahrá dobre? Iste,

ak chce, aby to, čo robí, bolo presvedčivé, ale pritom vie, že o nič nejde. Vie, že takým nie je. Nie je tým, čo

hrá. Keby však takúto rolu vztiahol na seba a stotožnil sa s vymyslenou postavou, zabudol by na to, aký je

a vlastná skutočnosť by pre neho teraz neexistovala. Bol by iba výmysel. Jednoducho skutočnosť by bola

iba snom. Na pravosť by mohol tak akurát čakať, lebo po tom, čím sme, stále túžime, ale teraz sa tak

 nevidíme.

Niekto si niekedy vymyslel nejakú hru. Zahral pred ostatnými to, čím nie je a ak sa našiel aspoň jeden človek,

ktorý ten perfektný a presvedčivý výkon ocenil a zobral ako realitu herca, ako pravdu o živom, už zo skutku hry

mohla vzniknúť reťazová reakcia a nakoniec zvyk a pravidlo. Veď to poznáte. Keď nejaký herec zahrá perfektne

 nejakú rolu, ľudia si ho zaškatuľkujú a posudzujú podľa toho, čo zahral. Vidia ho ako postavu, ktorú zahral, hoci

vedia, že to bol iba film.

Otázka však znie, prečo ľudia vidia v hercovi to, čo zahral? To, že hral, bol skutok, a to, čo je skutkom, je.

Už to niekto urobil. Pozor na to, pretože s výmyslami o sebe robíme to isté. Myslíme, čiže vždy niečo robíme,

takže môžeme brať akúkoľvek myšlienku, alebo predstavu ako vlastný skutok. To v smrti nevymažete, lebo

je to pre vás skutkom. Z takýchto skutkov si vytvoríte život, čiže ďalšie zážitky.

Všetko, čo si o sebe vymyslíme, môžeme precítiť, a tak aj to zlé považovať za realitu, pretože pocit je

presvedčivý, však ho predsa prežíva telo. No a potom telo nechceme. To, čo nechceme, je nepriateľom.

Bojujeme s vlastným telom. Komuže to zasadzujeme rany? Kto je ten obávaný diabol? A vôbec,

má vtedy kto prežívať dobrý deň?

PO SMRTI MÁM VTEDY, KEĎ SOM.

Znovu si položme otázku: Ak nás niekto blízky opustí, môžeme považovať ten deň za dobrý? Patrí

opustenie, alebo zážitok smrti do dobrého dňa? Ak nie, nie je dobrá. Nie je v pozdrave dobrý deň!

A ani ju nevkladám do svojho dňa! Do vedomia o sebe! A nakoniec, vari vlastné telo nie je blízke?

Veď je vo vedomí. Prečo človek smúti, potuluje sa v depresiách, prečo trpí psychickými poruchami?

Nemá dobrý deň, pretože chce opustiť seba.

AK SA TERAZ OPÚŠŤAM, SOM OPUSTENÝ. SAMOTA JE BEZMOCNOSŤ. MÁM VEDIEŤ,

ŽE BOH NIE JE SÁM, PRETOŽE JE VO SVOJOM DIELE.

KEĎ VIDÍM DEŇ AKO DOBRÝ, MÁM DNES BOHA. NA VÔĽU SA NEDÁ ČAKAŤ.

V dobrom dni je iba dobro. Ak mám dobrý deň, tak dnes nezomriem. Ak teda niekto potrebuje zážitok

smrti, nemôže mať vo svojom dni iba dobro. Musí si nechať otvorené dvere, aspoň malinkú medzierku,

inak by smrteľný zážitok nemohol vojsť. Nemohol by prísť, nemal by ho kto zrealizovať a prežiť. Dobro

 je samočinnosť prítomnosti. Prítomnosť nemá medzeru, nemá vchod a východ. Prítomnosť je nekonečno

uzavreté samo v sebe. V jednom bode.

To, čo robia ľudia, môže byť iba snom pre toho, ktorý to nerobí, lebo to nie je jeho skutok. Iba to sleduje.

Ako film. Ak však človek posúdi skutok iného ako skutočnosť, ako pravdu, hoci vie, že ho neurobil, vidí sa

okom takejto pravdy, a to, čo obsahuje ten videný skutok, je pre neho skutočné, pretože vždy sa vidíme

 podľa toho, čo považujeme za pravdivé, správne, či skutočné. Je fakt dobré vedieť, že to, čo som neurobil,

nemôže byť mojou pravdou, a to preto, lebo to nie je môj skutok. Takže čo je predstava, čo ostáva iba

bezmocným snom? Sú to skutky, ktoré som neurobil.

SKUTKY SÚ DÔLEŽITÉ, NIČ INÉ SA NESTALO A NEBOLO.

To, čo chcem, musím mať, inak by obraz priania nemal z čoho vzniknúť. Nemohol by som nič chcieť.

 Keby som to, čo chcem, nemal v sebe, nebolo by to pre mňa nikde. Bolo by to iba neskutočným snom.

Je skutočne šťastím chápať, že to, čo chcem pre iných, musím mať. Keď napríklad chcete človeku niečo

darovať, musíte to vlastniť. A ak niekomu niečo prajete, či je to už dobré, alebo zlé, musíte si zariadiť,

aby ste to mali. Vo chvíli, keď mu to prajete, už to vlastníte. Keby sme tomuto prostému poznaniu

rozumeli, nepriali by sme iným nič zlé. Každý by mal dobrý deň.

Čo je najväčšie tajomstvo? Vedomie človeka. Ľudské vedomie je zložené a stále tvorené z informácií.

Máme vo vedomí sny, ale aj informácie, ktoré sme uznali za skutočné. Je potrebné vedieť, že sen je

informácia, ktorú sme neuznali za pravdivú, a preto z nej nemôžeme vyrobiť žiadny skutok, pretože

skutky tvoríme z dobrovoľne uznávanej pravdy. Z toho, čo považujeme za správne, a tak to pre nás

musí byť.

Čo musí byť, je skutočné, a tak to musíme aj mať. Za každých okolností, vždy a bezpodmienečne! Môžeme

 teda konštatovať, že sny sú vo vedomí neaktívne. Nič nerobia, aktívne sú iba tie informácie, ktoré sme uznali

 za pravdivé a tie aj vytvárajú skutočnosť človeka. Nemusí zodpovedať tomu, čo považujeme za dobrý život.

Lenže môže existovať zlý život? Však by ho nikto nechcel, takže by v ňom nikto nič netvoril. Ani len tú

obľúbenú smrť.

Súhrn informácií, ktoré uznáme za pravdivé, je jeden celok. V ňom sa pohybujeme, podľa neho myslíme.

Pokiaľ vložíme do tohto celku ako pravdu takú informáciu, ktorá v ňom ešte nebola, myslenie sa mení.

Niečo je iné. Človek môže počuť a vidieť čokoľvek, ale iba od neho závisí, či nejakú informáciu uzná

za správnu, alebo ostane pre neho iba nečinným snom.

Ešte takto: Môžeme si myslieť, že nejaká informácia je správna a viac sa ňou nezaoberať. Obyčajne takto

povrchovo vyhodnocujeme vtedy, keď niečo počujeme od uznávanej kapacity, alebo vidíme, že viacerí ľudia

 považujú nejakú informáciu za správnu, ale to ešte neznamená, že je pre vedomie platná, pretože s tým, čo

uznáme za správne, sa vždy stotožňujeme. To nie je všetko, lebo ešte uznávame zvyk.

Zvykli sme si na to, že to, čo považuje za správne väčšina, alebo aspoň pol sveta, je iste správne, takže aj

na základe uznávaného zvyku môžeme uznať niečo za správne, hoci sa nám to nepáči. Z tohto dôvodu je

vedomie veľkým tajomstvom, pretože nevieme, z čoho tvoríme myšlienky, pocity, úsudky a skutky. Aj také,

 ktoré vidíme ako nedobré a potom tvrdíme, že sme niečo nechceli. Ale chceli, chceli, lebo to, čo je správne,

sme museli uznať za dobré.

A čo s tým? Ako nemať tajomné vedomie a nebáť sa seba, či toho, čo môžem urobiť? Ako mám rozpoznať,

čo je správne? Je to prosté. Mám vedieť, že to, čo je správne, a tak aj dobré, mám rád. To, že som, je pravda

a v bytí platí, že iba to, čo mám rád, môžem využiť. Inak by prejav bytia nazývaný bytosťou nemal zmysel.

Ja a všetko, čo mám rád, by bolo zbytočné, pretože by nemalo platný dôvod. No a záleží človeku na tom, čo

miluje? A na čom inom by mu malo záležať? Láska dáva životu zmysel! Otázka pre rozum: Môže existovať

 dobro bez lásky?

AK DOBRO NEMÔŽE EXISTOVAŤ BEZ LÁSKY, JE LÁSKA VŽDY DOBRÁ.

JE TO PRAVDA? NA TO SI KAŽDÝ MUSÍ ODPOVEDAŤ SÁM.

Ak nie je pravdou, že dobro a láska je jeden celok, potom je správne, že dobro môže byť aj zlé. Však sme

si zvykli aj tvrdiť, že všetko zlé je na niečo dobré. Že zlo môže priniesť nejaké dobro. Zo zla vždy vznikne

iba zlo. Alebo je správne vnímať jednu silu v dvoch rozdielnych pocitoch? Ak áno, nevyznáme sa v myslení.

Máme chaos v tom, čo je zlé a čo je dobré a nevieme, čo chceme prežívať. Nakoniec to môže byť človeku

 jedno, keď je aj zlo dobré, však? Tak vznikla ľahostajnosť k životu.

Ak môže dobro existovať bez lásky, nemusím mať dobro rád. Ani pozdrav Dobrý deň nemusí byť láskavý.

A načo ho potom ľuďom prajem? Iba z akejsi slušnosti, ale pritom si myslím niečo iné? Pretvárka je ako

 vlk navlečený do nevinného rúcha, proste človek si nasadí masku. Na povrchu prívetivosť a v duši hnoj.

Nie každé slovo je tým, čo vyslovuje. A môže byť v pretvárke dobrý úmysel? Mohli by sme povedať, že

človek chce pred ostatnými vyzerať dobre, ale je to skutočne pravda, ak má v mysli chliev? Ak nie je

správne, že láska je v jednote s dobrom, je prianie prežívať dobrý deň a cítiť sa príjemne, falošné.

Je naplnené aj tým, čo nemáme radi.

PROBLÉM NIE JE V TOM, ŽE BY PRE MŇA DOBRÝ DEŇ NEBOL, PROBLÉM JE V TOM,

ŽE DOBRO JE INÉ AKO LÁSKA. ALEBO LÁSKA JE INÁ, AKO JE TO, ČO CHCEM.

TO, ČO POVAŽUJEM ZA DOBRÉ, BY SOM MAL MAŤ RÁD, INAK JE TO DOBRO BEZ LÁSKY, TAKŽE ZLO.

A TO, ČO MÁM RÁD, MÁ BYŤ ZASE IBA DOBRÉ, INAK MI LÁSKA PRINÁŠA TO, ČO NECHCEM.

AK TVRDÍME, ŽE MILUJEME ČLOVEKA, MÁ BYŤ PRE NÁS DOBRÝ, INAK MILUJEME ZLO

A ODRÁŽA SA TO VO VŠETKOM, ČO CHCEME.

Mal by som chápať, že iba to, čomu venujem pozornosť, má čas a priestor. Venujem pozornosť tomu, aby

som mal dobrý deň? Cítil sa dobre? Iste, lebo neustále niečo chcem, ale na druhej strane venujem pozornosť

problémom. Tie rozoberám a riešim, pretože si namýšľam, že dobro je od nich závislé. Že až keď vyriešim

 starosti, môžem byť šťastný. A čo keby sme pripustili, že prvoradé je šťastie a nie riešenie problémov?

Čo keby som uznal za správne, že keď budem šťastný, nič nebude problémom?!

Ak chcem prežívať dobrý deň, nemám na prvom mieste riešenie problémov, lebo dobro nie je problém.

Ak nie je problémom, nemôže z neho ani vznikať. Nemôže byť iba plodom vyriešeného problému, nemá

nasledovať až za vyriešením starostí, a tak byť od existencie ťažkostí závislé. Závislé od prekážok a všetkých

možných výhovoriek, prečo teraz nemôžem byť šťastný, alebo dokonca závislé od smrteľného zážitku. Ak

chcem dobro, je potrebné vedieť, že dobro je príčinou bezproblémovosti. Jadrom bezstarostnosti.

KEĎ ČLOVEKU NIEČO CHÝBA, CÍTI SA SLABÝ.

Keď žijeme zvykom, že nám niečo chýba, cítime sa slabí a unavení, pretože nemáme všetku silu. Vieme, že

nie je celá, však nám niečo chýba. Asi kúsok dobra, prípadne aj polovica, ak je druhou polovicou jednej sily zlo,

ktoré nechceme. Otázka na zamyslenie: Môže byť v prianí dobrého dňa niečo zlé? Ak chápeme, že určite nie,

 je pozdravenie silou, ktorej nič nechýba, takže pri pozdrave by sme sa mali cítiť silní. Na všetko potrebujeme

pochopenie, aj na nepochopenie, inak by sme nevedeli, že niečo nechápeme.

KEĎ PRAJEM ĽUĎOM DOBRÝ DEŇ, PRAJEM SEBE SILU. TO, ČO PRAJEM, MÁM V SEBE.

AK MÁM, NEMÔŽE MI DEŇ INÁ JEDINEČNOSŤ ZOBRAŤ, ALEBO POKAZIŤ.

Ak dal Boh človeku dobré vedomie a iné vari dať ani nemohol, má každý k dispozícii to, čo považuje za

 dobré. Iné už je, či je to pre bytosť vždy dobré, pretože dobro je správnosťou a za správne, či pravdivé

považujeme aj to, čo sa nám nepáči. To, čo pre človeka musí byť, je pre neho správne, a tak i dobré. Na

tomto princípe je pre niektorých aj zlo dobré. Aj ťažkosti sú dobré. Nakoniec existuje iba dobro, takže

z tohto pohľadu je pre nich správne, že zlo je dobré. A prečo s ním potom bojujeme?

Máme radi dobro? Ak áno, je skutočne dobré pozrieť sa, či mám rád to, čo musí byť. Ak nie, nemusí

to byť, jednoducho nie je pre mňa záväzné. Ak nie je záväzné, nie je pravidlom. Nie som pripútaný

 k tomu, čo pre ostatných musí byť, pretože to nie je moja potreba.

Na pozdrav Dobrý deň sme si zvykli. Je zvykom sa takto zdraviť, ale zvyk je uznanie. Ak je teda tento

pozdrav uznaným zvykom, je samozrejmosťou. O samozrejmosti máme vedieť, že funguje samočinne,

bez zásahu. Ak zasahujeme do samočinnosti, je to podobné, ako strkať prsty do rozbehnutého stroja.

To zabolí. Ak strkám ruku do rozbehnutého kolosu, chcem ho asi opraviť, alebo zdokonaliť a nevidím,

čo robím. Nemiešajme sa Bohu do jeho práce.

BOH JE SAMOČINNOSŤ DOBRA. TO, ČO SA SAMO ZO SEBA RODÍ, MNOŽÍ A NEUSTÁLE VZNIKÁ,

 NEZANIKÁ.

Samočinnosť patrí dobrej vôli a vôľa nemôže byť iná. Ak dušu niečo ťaží, alebo bolí, nie je to božia vôľa.

Ťažkosť vznikla z pripútanosti k potrebe, ktorú nemáme radi, čiže z toho, čo pre človeka musí byť, hoci to

nechce. Aj dobrý deň si takto skreslí a znehodnotí. Prečo potrebovať prítomnosť toho, čo nechcem? Prečo

 to pre mňa musí byť? To nedáva zmysel, a preto pre rozum neexistuje, takže človek nemá dôvod chápať.

A márne bude hľadať príčiny zla, ani jedna nebude zrozumiteľná, pretože to, čo vidíme ako zlé, nepatrí

prítomnosti vôle, čiže múdrosti. Prítomnosť vôle nazývame život. Nie každý je spokojný so životom.

To je dosť divné, ak vôľa nemôže byť zlá.

KTO JE NESPOKOJNÝ SO ŽIVOTOM, CHCE ZDOKONAĽOVAŤ PRÍTOMNOSŤ. A TO JE AKO MOŽNÉ?

AKO SA DÁ ZDOKONALIŤ TO, ČO JE UROBENÉ A VŠADE?

Slovo Boh by malo vyjadrovať dokonalosť. Ak ide ohľadne Boha o všadeprítomnosť, alebo o múdrosť,

potom slovu Boh dokonalosť patrí. Ak Boh stvoril človeka, iste nestvoril nepodarok! Ak teda tvrdím, že ma

stvoril Boh, mám vedieť, že božie dielo je dokonalé. Ak je Boh prítomný a uznávaný za múdrosť, je múdrosť

 prítomná a ja ako prítomný sa jej nemám kde vyhnúť. Jednoducho nie som hlupákom. Ak sa vidím ako hlúpy,

tak buď nie som prítomný, alebo v prítomnosti múdrosti niet, takže ju nikde nenájdem. Mnohí hľadajú Boha

a mnohí sa tiež pýtajú, načo človeku Boh je. No načo? Aby sa mohol cítiť silný, lebo to, čo uznáva, je jeho

 slovom.

Ak je Boh múdrosťou, je dobré uznať, že Boh je prítomný, lebo ja som ten, čo to uznal. Ja som tou

pravdou, je to moje slovo. Alebo, ak uznám prítomnosť dobra, uznám aj Boha, ale ešte mám chápať,

že prítomnosť sa nemá kam stratiť. Však čo by bolo, keby nič prítomné nebolo?

KEĎ JE DOBRO PRÍTOMNÉ, NEMÔŽE BYŤ ANI JEDNA CHVÍĽA BEZ DOBRA.

A KDE JE VTEDY ZLO? MIMO PRÍTOMNOSTI!

KEĎ PRAJEM NIEKOMU DOBRÝ DEŇ, MÁM VEDIEŤ, ŽE HOVORÍM O TOM, AKO JA VIDÍM SVOJU MYSEĽ.

DOBRÝ DEŇ SA NEMÁ NA ČO INÉ ZMENIŤ, AK JE TO, ČO HOVORÍM, PRE MŇA PRÍTOMNÉ. MALO BY BYŤ,

AK MYSLÍM.

KEBY DEŇ NEBOL DOBRÝ, NEMOHOL BY BYŤ! NEMAL BY HO KTO STVORIŤ A KTO SI HO UVEDOMIŤ,

PRETOŽE TO, ČO SOM STVORIL, SOM MUSEL CHCIEŤ.

Dobrý deň je silou vedomia, pretože tvorba je vedomá. Keď si uvedomím, že je deň, je deň hotovým

 skutkom, inak by som ho nemohol prežívať. Ak tomu rozumiem, nezasahujem do hotového diela.

Nechcem ho vylepšovať, opravovať ani nijako meniť, pretože ak je, je v ňom to, čo chcem.

Je v ňom moja vôľa.

DEŇ MÔŽE MAŤ RÔZNE MENÁ, ALE VŽDY JE IBA JEDEN. ČO MÔŽEM UROBIŤ S TÝM,

ČO JE IBA JEDNO? DNES ŽIJEM.

Veľakrát si prajeme, aby sa tento deň už skončil. A vieme, že si to prajeme dnes? Čo chcem dnes, je vždy

dnes. Ak si prajeme koniec dňa, ani v jednom dni nebude iba dobro. Nie je a nebude, pretože deň je iba jeden.

Koniec môže existovať iba v rozprávke, ale ja nie som rozprávkovou bytosťou, a to preto, lebo sa v rozprávke,

či v neskutočnosti vidím. Iba príbeh života môže mať koniec, ale život nie. Odchádzam z tohto rozprávkového

sveta s napísaným príbehom a mám vedieť, že ho tvorím vo svojom dni. Je deň dobrý? Ak nie, prebudím sa

zase v rozprávke.

Každý si píše osobný príbeh. Píše podľa vlastnej pravdy, lebo iba to, čo je pre človeka správne, môže

prežívať. Viem, čo tvorím? Nedá sa nevidieť, ale môžem chcieť nechápať. A čo si hovorí nechápavý?

Pýta sa, prečo tu je. No prečo!? Už by ste to mali vedieť.

Ak sa chcem uvidieť v priestore, kde neexistujú také skutky ako v tomto svete, musím si vytvoriť vo

svojom vedomí takú silu, ktorá mi to umožní. Aká je to sila? Múdra, a preto dobrá, ak chcem dobrý svet.

Dobrá sila musí mať priestor, inak sa nemá kde a ako prejaviť. Priestorom dobrej sily je dobrý deň.

 Dobrý deň musí vo mne rezonovať. Rozozvučiavať sa ako zvon, alebo ako struny, ktorých sa dotýka ruka

môjho slova. Takéto vnímanie sa nedá dosiahnuť bez pozornosti. Myslím na to, že deň je dobrý, lebo čo

už len môže byť dobré, ak nie to, čo som chcel a vytvoril svojím slovom? Prajem si dobrý deň, a to,

čo hovorím, vidím ako múdre a prítomné slovo.

Prajem všetkým ľuďom dobrý deň a viem, že v tomto slove je hodnota života a mier mojej mysle. A čo

viac môžem dať Zemi, ktorá ma hostí? Len a len to, v čom vidím skvosty živých prianí. Deň je dobrom,

ktoré ma živí a chráni ako láskyplní rodičia. Nič mi neodoprú, všetko dožičia.

KEBY STE CHYTILI ZLATÚ RYBKU, KTORÁ BY VÁM CHCELA NAPLNIŤ TRI PRIANIA,

ČO BY STE POVEDALI? POSTAČÍ MI JEDNO. DOBRÝ DEŇ.

Keď sme už pri rozprávke, skúste si predstaviť, že by sa pred vami zjavilo rohaté čertisko a ponúklo vám

za to, že mu dáte dušu, slávu, bohatstvo a život v prepychu. Možno by poniektorí ani neváhali, lebo človek

 obyčajne nevie, čo to vlastne duša je. Ak by nevedel, že duša je myslenie, predstavy, city a túžby, tak by ju

zapredal a potom by v ňom videl, myslel a túžil čert. A čo by sa asi stalo, keby ste chlpatému riekli, že mu

 vymeníte dušu za dobrý deň? To jediné nemám, povedal by pokušiteľ a už by neprišiel s nijakou ponukou.

No a bol by pokoj.

V rozprávke sa môže udiať aj to, čo v skutočnosti nie je, však preto je to rozprávka. A vari vám nechodia

listy a správy od čerta? Nenapadne vám, čo zlé sa môže prihodiť, neprichádzajú otravné myšlienky a pocity,

 alebo hrôzostrašné predstavy? Iste chodia, ale nemusíte si ich privlastňovať. Ak ich nevztiahnete na seba, čiže

viete, že ich nevytvorila vaša vlastná myseľ, nemajú živiny, a preto sa rozpadnú na prach a potom aj ten kdesi

zmizne, pretože prach tiež potrebuje výživu. Keď príde čert, či už so zlatom, alebo s hnojom, treba chcieť

 iba dobrý deň. Je to pravda, lebo iný deň ako dobrý nemôže byť. Nemal by ho kto vytvoriť.

ĽUDIA VYMÝŠĽAJÚ A PRIJÍMAJÚ RÔZNE ZÁKONY, ABY SA OCHRÁNILI.

A ČO KEBY SOM JA PRIJAL ZA SVOJ OSOBNÝ ZÁKON DOBRÝ DEŇ?

© Copyright 2020 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.

Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete
súhlas s ich používaním. Viac informácií.

VN

DOBRO