SOM ČLOVEKOM. NIČ INÉ NEMÁM, ALE VO MNE JE ŽIVOT.
SOM HRDÝ NA TO, ŽE SOM ĽUDSKOU BYTOSŤOU.
HRDÝ MÔŽEM BYŤ IBA NA TO, O ČOM VIEM, ŽE MI NEPRINÁŠA BOLESTI.
HRDOSŤ JE STAV BEZ BOLESTÍ. HRDOSŤ JE VEDOMIE ZDRAVIA.
AK SOM HRDÝ NA TO, ŽE SOM ČLOVEKOM, MÁM ZDRAVÚ MYSEĽ,
A TAK AJ TELO, PRETOŽE O TOM, ŽE JE PRÍTOMNÉ, HOVORÍ MYSEĽ.
Je zaužívané tvrdiť, že človeka stvoril Boh. Pod slovom Boh si predstavujeme nejakú silu. Zrejme silu života,
ak sme živí. Ak uznávame, že sa Bohu podarilo stvoriť človeka, mali by sme pripustiť i fakt, že musí byť na
svoje dielo hrdý, však hádam netvoril nepodarka. Keď si teda myslím, že ma stvorila jediná všemohúca sila,
nemôže byť dôveryhodné, že ma stvorila slabého a boľavého. Keď chcem niečo vytvoriť, robím tak iba pre
radosť a nie preto, aby som bedákal. A Boh je iný? Nedal mi bolesti, pretože ich vo svojom skutku nemal.
Nezrodil som sa z bolesti a ani k bolesti nesmerujem. Hrdosť je vedomie toho, čím som vytvorený.
Som chvályhodným dielom Boha.
AK JE HRDOSŤ OD BOHA, ODKIAĽ POCHÁDZA PLAČ?
Bolesť je prejav smútku. Smútime nad stratou dobra, pretože nič iné nemôže bolieť. Smútok otupuje vedomie,
pohlcuje silu. Bolesť duše a tela pochádza z desivého ľudského presvedčenia, že strata života je správna, hoci by
človeku malo byť jasné, že život je prítomný. Ak tvrdím, že život stvorila všemocná sila nazývaná aj Bohom, mal
by som tiež vedieť, že pravda o úbohosti človeka nemôže pochádzať od Boha. Čím odoženiem bolesť vyvierajúcu
z degradácie ľudskej bytosti? Iba tým, čo smútok nevyvoláva. Ak som živý, je múdre byť hrdý na to, že žijem,
lebo iba vtedy mám dôvod na radosť a v radosti plač nie je.
BEZ ŽIVOTA NEUROBÍM NIČ! DOBRO JE ŽIVÉ. JE ŽIVOTOM.
NA ČO MÔŽEM BYŤ HRDÝ, AK ŽIVÍM SPRÁVNOSŤ, ŽE SA ŠŤASTIE A LÁSKA STRÁCA?
TO, ŽE SOM, EŠTE NEZNAMENÁ, ŽE PRIJÍMAM ŽIVOT. DOBROM ŽIJEM VTEDY,
KEĎ SOM NA ŽIVOT HRDÝ.
Ak tvrdím, že ma stvorila božia, dokonalá sila, mal by som vedieť, že toto tvrdenie musí mať aj nejaký obraz.
Mám mať predstavu, o čom hovorím, inak to, čo tvrdím, nevidím. Neviem, o čom hovorím. Slovo bez obrazu je
nepoznané. Keby nejaký človek povedal, že jedol chlieb, videli by ste chlieb v predstave a chápali, čo slovo chlieb
znamená, ale keby ste si chlieb nedokázali predstaviť, nevedeli by ste, o čom hovorí. Nevedeli by ste, čo jedol!
Zamysleli ste sa už nad tým, že keď počujete tú veľmi známu vetu o stvorení človeka Bohom, tiež by ste mali
v predstave niečo vidieť? A čo by ste videli, keby ste videli? Videli by ste chorého človeka? Ako by ste mohli,
veď je to predsa tvrdenie o úspechu Boha! Alebo je Boh, ku ktorému vysielate prosby, neúspešný?
Stvoril nemehlo?
ZDRAVIE POVAŽUJEME ZA DOBRÉ. AK JE PRE NIEKOHO SPRÁVNE, ŽE SA DOBRO MUSÍ STRATIŤ,
STRÁCA AJ VEDOMIE ZDRAVIA.
Ak ma Boh stvoril zdravého a dobrého, držím sa toho, čo urobil. Myslím na to, že som zdravý a nestriehnem, aký
neduh ma môže postihnúť! Však ak už tvrdím, že ma stvoril, je snáď normálne držať sa aj toho, akého ma mohol
vytvoriť, inak nie je platné ani to, že ma stvoril. Ak som úspechom Boha, som hrdý na to, čím som a nerobím zo
seba slabocha. Nevedel tvorca života, čo tvorí? Je jeho skutok chorý? Ak nie je, nestvoril kaliku a ja ju zo seba
tiež nerobím. Zameriavam sa na takého, akého ma stvoril. Pozerám sa na seba s vedomím zdravia, ako na
dielo Boha. Zdravie patrí rozumnosti.
Slovo musí mať obraz. Nemenný obraz, inak nie je ničím. Nie je platné! Skúsme sa zamyslieť. Čo vidíme vo
chvíli, keď počujeme tú známu vetu, že človeka stvoril Boh? A vieme vôbec, že máme niečo vidieť? Vždy niečo
vidíme, i keď si to neuvedomujeme. Ak teda nevidíme v tej známej vete hrdého človeka, tak vidíme úbožiaka,
slabocha a hriešnika a úplne samozrejme to vzťahujeme na seba. A potom podľa tohto vzoru tvoríme o sebe
názor, uvažujeme a konáme. To je vtedy pravda o človeku, o živote i o všetkých ľuďoch. Ľudská pravda,
ľudská pokrivená duša.
Čo mám spoločné s ľuďmi? To, že som. Pravdu bytia, ale kto sa vidí ako chybujúci a špehuje, čo ho postihne,
si ju neuvedomuje. Má iba imaginárny názor o človeku a podľa toho sa riadi. Je dobré chápať, že každý človek
je originalitou. Každý je iný, každý má svoje osobné myslenie a záujmy a z toho vychádzajúce pocity a názory.
Ak som originalitou, som jediný, nenahraditeľný a prvý. Nik iný predo mnou nie je. Ak som originalitou, ja som
jediným dieťaťom Boha, ja som prvým človekom a iný človek to má za seba také isté. Nikto nie je kópiou, každý
je jedinečný a vzácny. Ak tomu rozumiem, mám byť na čo hrdý.
Kto sa vidí ako hriešny, bude páchať hriechy. Nedržím sa zaužívaného názoru, že kedysi prvý človek spáchal
hriech a ja ako človek musím niesť následky za jeho pomätenosť. Keby ste sa dopočuli, že nejaký človek zbil
na ulici iného človeka, a pritom to ešte ani nevideli, vari by ste ten skutok prisúdili sebe? Verili by ste, že za
jeho čin musíte pykať? Každý skutok je taký, ako sa vidím.
MOC ŽIVOTA NAZÝVAME BOHOM. MOC ŽIVOTA MI DÁVA IBA TO, ČO V NEJ VIDÍM.
NIČ INÉ BY SOM NEVIDEL, PROSTE BY PRE MŇA NEEXISTOVALO.
Mnohí vidia moc prítomného života v smrti, a tak si myslia, že smrť dáva Boh. To, čo je nesmrteľné,
nemôže ponúkať smrteľnosť. Živý Boh nezariaďuje smrť, zážitok smrteľnosti si zariaďuje človek
svojím videním. Tým, čo považuje za moc prítomného života. Nič iné pre neho nie je!
Keď si spomeniem na Boha, zrejme viem, že je zdravý. Alebo ho vidím ako chorú všemocnosť? A čo ja? Ak
som skutkom dobrej sily, mám sa pozerať na seba ako na zdravého, lebo dobro nie je choré. To je obraz moci!
Prítomný obraz, pretože stvorenie života je prítomné, veď teraz žijem. Vôľa byť je prítomná, inak by som o sebe
nevedel. Ak sa chcem cítiť dobre, či zdravo, mal by som mať na pamäti základnú vec: To, čo vidím v životnej sile,
je pravda a tou pravdou som ja.
Ak mal Boh pri tvorbe života zdravý rozum, tak vo chvíli, keď sa pozerám na seba, vidím dokonalé dielo.
Pozerám sa vždy! Alebo: To, čo vidím v živote, mám. Je dobré vedieť, že keď hovorím o živote, hovorím
o božej tvorbe. O tom, čo stvoril Boh. Tvrdenie, že život je ťažký sa nevypláca, pretože život je celok!
To, čo je všade, je nedeliteľné.
ŽIVOT JE NAPLNENÉ PRIANIE.
Život môže byť iba pravý. Pravosť života nazývame nebom, alebo dobrým životom. Čo je dobré, nie je
nezdravé. Ak som pre seba nepravý, nikde pravosť života nevidím. Neviem, čo je dobré a prospešné.
Neuvedomujem si, čo mi dáva silu. Život a Boh je to isté. Som hrdý na to, že som živý.
CHCETE MAŤ ZDRAVÝ ROZUM? BUĎTE HRDÍ NA TO, ŽE MÁTE TELO.
AK POHŔDATE TÝM JEDINÝM, ČÍM STE, STE CHORÍ.
Kedy som hrdý na to, že som človekom? Keď vidím, že som zdravý, takže dobrý. Vidí to myseľ, a preto mi má
záležať na tom, aby moje vedomie a myslenie bolo zdravé. Márne budete liečiť telo, ak je myseľ utrápená. Stále
na niečo myslíme, vždy niečo tvoríme. Čo plodí chorá myseľ? No asi bolesti. Možno iní pomôžu slovom, či liekmi,
ale všetko je účinné iba vtedy, keď to vedomie človeka akceptuje. Ak však niekto trvá na tom, že bolesť a trápenie
patrí životu a človek je tvor slabý, je iba otázkou času, kedy sa bolesť v nepríjemných pocitoch zjaví. Nuž a pocity
sú v tele, že? Telo cíti. Je dobré chápať, že telo je v mysli, inak by som o ňom nevedel.
MYSEĽ ŽIVOTA JE JEDNA A JE ZLOŽENÁ Z PESTRÝCH ORIGINÁLNYCH OBRÁZKOV.
KAŽDÝ JE INÝ, ALE KAŽDÝ JE KRÁSNY.
Keď vám vypadne vlas, môže vám narásť iný, ale myseľ nenahradíte, lebo je domovom slova. Zdrojom svetla.
Ak je myseľ nenahraditeľná, nedá sa ani ľudské telo ničím iným nahradiť. Čo je jediné, je nenahraditeľné. Každý
má iba jedno telo, a to telo je v mysli, pretože o ňom viem. Ak myslím, som živý a prítomný život ako jeden celok
má jednu myseľ. Myseľ života je jedna a je to zdravá myseľ, pretože je vedomím toho, čo stvoril svoju prítomnosť,
život a ten tvorca nezdravý nie je. Som v mysli života, lebo som. Som obrazom takejto mysle, jedným nedeliteľným
celkom. Ak sa teda niekto dokázal vyliečiť čo i len z jednej choroby, ak sa mu zahojil čo i len malý škrabanec, tak
sa dokáže vyliečiť z každej, pretože to mohol dokázať iba preto, že je nedeliteľnou súčasťou zdravej mysle.
Pre živého neexistuje nevyliečiteľná choroba.
NEODDEĽUJME SA OD BOHA, A TAK AJ OD ŽIVOTA TÝM, ŽE POTREBUJEME STRATIŤ PRÍTOMNOSŤ, PRETOŽE
VTEDY SI NEDOKÁŽEME POMÔCŤ. NIKTO A NIČ NÁM NEPOMÔŽE. VIERA, ŽE SOM ŽIVÝ, JE LIEČIVOU SILOU.
AK VIEM, ŽE MI MÔŽE POMÔCŤ IBA ŽIVOT, NESŤAŽUJEM SA NA ŽIVOT. KTO SA SŤAŽUJE NA ŽIVOT, ALEBO HO
NECHCE, NEOČAKÁVA OD NEHO POMOC. ANI BOH MU NEPOMÔŽE, LEBO BOH BEZ ŽIVOTA JE NEEXISTUJÚCI BOH.
MŔTVA, ČIŽE NEČINNÁ SILA.
MYSLÍTE SI, ŽE SA MÔŽETE SŤAŽOVAŤ NA ŽIVOT PRETO, LEBO TERAZ MÁTE NEPRAVÝ ŽIVOT?
PRE BOHA NEPRAVÝ ŽIVOT NEEXISTUJE!
Nepravosť života je nepravosť mysle. Mýtus o prítomnosti nepravého života stvoril bolesť. Bolesť je smútok
zo života. Smútok vyvoláva to, čo nie je moje, čiže to, čo je nepravé. Mal by som mať na pamäti, že ak sa vidím
a tvrdím, že som živý, hovorím si, že som pravý. Nepravému nikto nedá nebo, pretože by videl iba to, čím je. A či
si snáď niekto myslí, že keď ho Boh povolá k sebe, tak mu naleje do hlavy múdrosť? A prečo by to robil až potom,
ak je prítomný? Ak je teraz a vo mne, takže v živote?
SILA DÝCHA V PRÍJEMNOM POCITE. BOH NIE JE NEZNÁMY.
Je dobré povedať si hneď zrána, že si urobím príjemný deň, lebo ide o to, ako budem preciťovať to,
čo uzriem. Je to plán, ako chcem svoj deň prežívať, ale keď nemám ani len plán, môžem prežiť čokoľvek.
Držím sa tohto plánu, však je môj a platí na všetko, čo vidím u seba aj u iných, na všetko, čo robím. Bez plánu
ako prežívať deň si vlastne určujeme, že môže dopadnúť akokoľvek. Ako keby sme si povedali, že nám je jedno,
čo bude cítiť telo. Keď chceme postaviť dom, musíme mať plán. A na to, ako sa chceme cítiť vo svojom dni už
plán nepotrebujeme? Určím si plán, dám vedomý pokyn orgánom tela, čo majú robiť!
Jeden deň má mať pre cítenie jeden plán, presne tak ako dom, ktorý staviam. Keby mal viac, nevedel by som,
čo staviam a ako to dopadne. A je možné aj to, že by padol. Jeden plán je všade, takže nepočujem iné zámery.
Stanovujem si plán pre svoj cit a je v súlade s láskou. S tým, prečo existujem, takže mám vedieť, že je vo
všetkom, čo vidím. To je všadeprítomný pohľad.
UZNÁM SVOJ PLÁN ZA PRAVIDLO ŽIVOTA, SVOJHO VEDOMIA O SEBE.
PRAVIDLO JE PRAVIDLOM VTEDY, KEĎ VIEM, ŽE JE PRE MŇA DOBRÉ.
Počujeme v sebe rôzne hlasy. Jeden trebárs hovorí, že sa chcem mať dobre a byť zdravý a iný mu oponuje
a tvrdí, že som slabý tvor a ihneď pripomenie chyby, zlé zážitky a bolesti. Na aký hlas pristúpite, ktorý je pre
vás správny a pravdivý? Ak vy neviete, ktorý hlas má pravdu, alebo vystihuje prítomnosť Boha, nikto vás
nepresvedčí o tom, že ste dobrí, a tak aj plní životnej sily.
ŽIVOT JE SILA. AK TOMU ROZUMIEM, JE MOJÍM JEDINÝM CIEĽOM BYŤ PRÍTOMNÝ.
AK SA CHCEM LIEČIŤ A VYLIEČIŤ, ZAMERIAVAM SA NA TO, ŽE SOM PRÍTOMNÝ.
ZDRAVIE A SILA JE V PRÍTOMNOSTI A NIE V TOM, O ČOM VIEM, ŽE TERAZ NIE JE.
Slovo mám na to, aby som tvoril dobro, aby som rozumel sebe a tomu, čo chcem. Každé jedno slovo má obraz.
Samozrejme dobrý a pekný obraz a na základe prítomnej vôle byť je dobré slovo platné slovo. Platné pre život,
a preto by malo byť platné aj pre mňa, však vidím, že som živý. Lenže v tomto svete vnímam slovo aj ako zlé.
Všetko sa dá využiť na dobro, ak sa chcem cítiť dobre a zdravo. Ako teda využijem slovo, ktoré vidím ako zlé?
Ak je správne, že ma vytvorila múdra, a tak i dobrá sila, potom vo chvíli, keď vnímam nejakú myšlienku ako zlú,
nemôžem chápať, na čo mi je. Ako skutok dobrej moci takému slovu nerozumiem, takže neviem, čo s ním robiť,
a to je dobré. Jednoducho neviem, o čom si hovorím, veď aj preto človek skúma, odkiaľ také slovo prišlo a prečo,
proste hľadá príčinu zla. Ak neviem, o čom si hovorím, nemôžem to uznať za platné. Ak ako dielo dobra nemôžem
vedieť, o čom hovorí zlé slovo, nepoznám jeho obraz, pretože dobro pozná iba dobro. Obraz, ktorý nepoznám,
nemôžem zrealizovať. Nedá sa z neho tvoriť nič! Jednoducho ak prijmem takéto poznanie, netvorím zo zlého
slova svoj život. Netvorím bolestné pocity. Všetko sa odvíja od toho, aké mám poznanie.
KEĎ NEVIEM, ČO SO ZLÝM POCITOM ROBIŤ, TVORÍM SI DOBRÝ POCIT, LEBO NEUSTÁLE
MUSÍM NIEČO TVORIŤ. TVORBA ŽIVOTA NEMÁ PRESTÁVKY ANI KONIEC.
Dobro je dobrom preto, lebo netvorí zlo. Ak sa chcem vidieť ako dobrý, mal by som uveriť, že som prejavom
dobrej sily, pretože som vždy taký, aký je koreň, z ktorého som vyrástol. Ak je pre niekoho normálne a v poriadku,
že tvorca života odmeňuje, ale tiež trestá, nie je dobré slovo pre neho platné. Vie, že sa dobro stratí. Aké je pre
človeka slovo, taký je pre seba aj on. Ak jeho slovo nie je platné, vie, že je pominuteľný.
KTO NEMÁ PLATNÉ SLOVO, NEVIE O SEBE NIČ.
Keď sa chcem niečo o sebe dozvedieť, mám vedieť, komu v sebe porozumiem. Asi to bude rozum, však ho mám
na to, aby som rozumel. Ak rozum prináša porozumenie, musí byť múdry, pretože hlúposť nerozumie ani tomu,
načo je. Ak teda rozum disponuje múdrosťou, je zrejme stále šťastný a ešte aj zdravý, lebo chorý rozum neexistuje.
Nemohol by plniť svoju funkciu, nerozumel by, prečo je tým, čím nemôže byť. Ak si človek takto prosto ujasní, že má
zdravý rozum, má nasmerovať otázky ohľadne života vari jedinej stále zdravej bunke v sebe. A čo povie zdravie, ktoré
žije v našej mysli? Iste nebude strašiť nejakou aktuálnou, alebo uhniezdenou chorobou tohto sveta. A vôbec, môže to, čo
disponuje porozumením, strašiť? Čo teda odpovie zdravá bunka? Nič sa neboj, všetko je v najlepšom poriadku a ja mám
rozumieť a považovať to za vyriešené, veď to predsa tvrdí moja múdrosť. Jednoducho zdravie je v rozume!
JE ROZUMNÉ BYŤ ZDRAVÝ? AK ÁNO, JE ROZUM ZDRAVÝ. JE SPRÁVNE BYŤ ZDRAVÝ?
AK ÁNO, JE PRAVDOU ZDRAVIE. PRAVDOU SOM JA, SPRÁVNOSŤOU SA RIADIM.
AK SI POVIEME, ŽE SME HLÚPI, ALEBO SA PODCEŇUJEME, PRIVOLÁVAME SI CHOROBU.
TO, ČO PRIVOLÁVAME, OČAKÁVAME. A AKO POTOM VIDÍME PRÍTOMNOSŤ? AKO NEVHODNÚ
A NEISTÚ BUDÚCNOSŤ.
Otázka pre rozum: Čo je to ľudskosť, čo je prirodzené? Je to hrdosť na to, že som človekom. Hrdosť na svoju
myseľ a telo. Ak nie som hrdý na to, čím som teraz, kedy budem? A na čo? Byť hrdý na to, čím som teraz, nie je
otupenie zmyslov, ale sila prítomnosti. Ak ma pánboh stvoril ako človeka a ako človek sa teraz aj vidím, čím asi
túžim byť, ako si môžem predstavovať seba v tomto, či v inom svete? Ako žabu? Veď ani neviem, čo žaba cíti!
Alebo budem niekedy rozpustený v blaženosti všetkého? No a viem sa predstaviť ako rozpustený? Slovo bez
obrazu nie je ničím. Ak som človekom, je mi to súdené, a tak je dobré uznať, že mám byť na čo hrdý.
JE MI SÚDENÉ IBA TO, ČO PRISÚDIM ŽIVOTU.
Je normálne, že keď sa rodičom narodí dieťa, po ktorom túžili, sú hrdí na to, čo vytvorili. Oslavujú.
A o Bohu, ktorý vytvoril život, to už neplatí? Boh oslavuje život, svoju prítomnosť, svoj domov. A tí, čo
sa neradujú a neoslavujú život, sú kde? Nie sú doma. Nemajú v pamäti prítomnosť dobra. Keby mali,
tak by netvrdili, že sa stratí.
VŠETKY VECI A DEJE MAJÚ PAMÄŤ, LEBO ICH VIDÍM JA. SÚ V MOJOM SVETLE, LENŽE O TOM, ČO JE MOJE,
ROZHODUJEM JA. IBA JA ROZHODUJEM O TOM, ČO PAMÄŤ MÁ A ČOMU JU NEDÁM. BOLESŤ NEMÁ PAMÄŤ,
PRETOŽE JU ŽIVOTU NEMAL KTO DAŤ.
AK ODOBERIEM BOLESTI PAMÄŤ, ZABUDNEM NA TO, ČO JU SPÔSOBILO. NEBUDE MAŤ PRÍČINU
A BEZ KOREŇA NIČ NEVYRASTIE. JEDNODUCHO ZABÚDAM NA TO, ŽE MA MÁ NIEČO TRÁPIŤ.
Ak si myslím, že ma stvoril Boh, kde asi je? Nuž kde, zrejme v mojej mysli, v človeku. Mám byť hrdý na to, že
Boh vo mne je. Že vo mne dýcha a žije sila! Ak sila života nazývaná Bohom vo mne je a ja prítomnosť tej moci
nevidím ako slabocha, vidím zdravie. Stačí tam nasmerovať pohľad. Na čo sa v sebe pozerám, to v živote vidím.
Pozriem sa na tú zdravú bunku v sebe, a keď ju uzriem, už od nej neodtrhnem zrak, lebo od krásy sa neuteká.
IBA KEĎ JE BOH VO MNE, JE SKUTOČNÝ. A PODĽA TOHO, ČO MU PRISÚDIM, TVORÍM SVOJU REALITU.
Ako môže vyzerať moja životná sila? Ak je slovom, iste má aj nejaký obraz. Môže vyzerať jedine tak, ako si ja
predstavujem krásu dobra. Čo je lepšie: Dívať sa na zdravie, alebo na hlúposť? A vôbec, ako asi vyzerá hlúposť,
pretože ak je, tiež musí mať nejakú podobu, inak by pre človeka nebola. Hlúposť vyzerá tak, ako si predstavujem
škaredosť, či zlo, takže keď vidím v predstave niečo škaredé, viem, že sa dostavila hlúposť. Ak o niečom viem, že
je hlúpe, tak si to nevšímam. A či snáď venujete pozornosť tomu, čo ste vyhodnotili ako nezmysel? Keď si človek
všíma nepríjemné myšlienky, nepovažuje ich za hlúpe a nezmyselné, lebo vždy platí, že svoj čas venujeme iba
tomu, čo má zmysel. Tomu, čo chceme dosiahnuť. To, čo nám dáva zmysel, chceme, a preto funguje.
Myslíme si, že máme rozum. Ak mám rozum, je rozumné považovať sa za hlúpeho? A kto vo mne hovorí, že
mám rozum? Jedine rozum. Keď sa vidím ako hlúpy človek, hádam sa s múdrosťou. Odporujem dobru, proste
si odopieram to, čo mám rád. Múdrosť si obyčajne predstavujeme ako nejakého starca, lebo je zavedené tvrdiť,
že čím je človek starší, tým je múdrejší. Už má nejaké skúsenosti, už vie, čo je život, však? A čo ak to pre Boha,
a tak ani pre dobrý život neplatí? Predstavovať si rozum ako deda asi nebude najlepším riešením, lebo starobu
vidíme aj ako slabosť a slabosť vyvoláva odpor. Slabosť potrebuje zbrane. Arzenál zbraní a do výzbroje patria
urážky, hnev, pomsta, zlosť, závisť, ľútosť i výčitky a nakoniec aj smrť.
STRAŠÍ IBA TO, ČO JE SLABÉ.
Ak príde nejaká strašidelná predstava, zjavila sa z toho, čo som videl a svetlo je pamäťou. Takže sa vlastne
bude zjavovať neustále a akákoľvek snaha odstrániť nepríjemné videnie je márna, pretože svetlo je všade. Keby
sa totiž dalo odstrániť, tak by som teraz neexistoval. No a čo s tým, ak mi takáto večnosť nevyhovuje? Je to fakt
jednoduché: Poviem si, že urobím zo strašidelnej myšlienky malinký plamienok. Iskierku, ktorá neosvetľuje nič,
hoci svieti. Iba blikne a nestačím rozpoznať to, čo stačila zobraziť. A aj to málo, čo by som mohol zachytiť,
je presne také, aké bolo svetlo, ktoré ho zobrazilo. Slabé, vo chvíli záblesku stratené. To nie je všetko.
SVETLO JE JASNOSŤ. VIEM, ŽE VO SVETIELKU ISKRY NIČ JASNE NEUVIDÍM? AK ÁNO, CHÁPEM, ŽE TO,
V ČOM JASNE NEVIDÍM, SVETLOM NIE JE. STRACH NEMÁ VEĽKÉ OČI, STRACH UŽ NEMÁ OČI!
JEDNODUCHO JE STRATENÝM SVETLOM.
VÔĽA ŽIŤ JE LÁSKA.
VO VÔLI, ČI V LÁSKE STRACH NIE JE, TAKŽE AK STRAŠIDLU NEDÁM SVETLO, UROBIL SOM TAK
Z LÁSKY A NA ZÁKLADE POZNANIA VÔLE, A PRETO JE TO PRE ŽIVOT PLATNÝ SKUTOK.
Všetko, čo človek chce, je činné, takže iba to, čo nechce, nefunguje a je zbytočné. Jednoducho sa mu nepodarí,
lebo z toho, čo nefunguje sa nič nedá vyrobiť. Ak nechcem strach, chápem, že sa mi nepodarí vyrobiť strašidlo.
Iba keď vyrábam to, čo mám rád, som na seba hrdý. Hrdosť je pečať lásky, čo znamená, že to, čo je urobené,
je spečatené. Tak to má byť a vždy sa tak stane! Urobil som, čo som chcel a nikto s tým nič nezmôže!
SLOVO HRDOSŤ MÁ OBRAZ. AKÝ JE? ZOBRAZUJE ÚSPECH LÁSKY.
Hrdosť a pýcha nie je to isté. Keď cítim hrdosť, radujem sa z toho, čo som chcel a urobil, a keď som pyšný,
vystatujem sa tým, čím nežijem. Cudzím perím, že? Hrdosť je obdiv svojho umu, oslávenie vlastnej mysle.
A čo ostalo pýche? Pýcha je v súlade s nedôverou, bláznovstvom a smútkom, pretože z toho, čím sa chválim,
ale čo som neurobil, sa tešiť nedá. Neužívam si ocenenie seba, takže podceňujem život. Podceňovať život
znamená nectiť si prítomnosť lásky.
TO, ČO NEOCEŇUJEM, JE NEPOUŽITEĽNÉ.
Ak tvrdím, že ma stvoril Boh, kto si to myslí? Ja. A som aj hrdý na to, čo si myslím? Na to, že ma stvorila
múdrosť, oceňujem vlastnú myšlienku? Ak nie, nevidím vo svojom slove Boha a nevidím ho ani v slove
iných, jednoducho Boh je neviditeľný. Neexistuje. To, čo pre mňa neexistuje, nechválim.
DOBROVOĽNÉ URČENIE TOHO, ČO CHCEME PREŽÍVAŤ, NAZÝVAME PRIANÍM.
PODĽA TOHO, AKO VYHODNOTÍM SVOJE PRIANIE, PREŽÍVAM SEBA.
TO, ČO CHCEM PREŽÍVAŤ, MÁ BYŤ PRE MŇA ZÁKONOM.
Ak žijem, mám presne vedieť, čo vytvorilo život. Ako to viem? Zvolím si svojho tvorcu a jasne definujem,
aký je, aký bol i je jeho zámer. Ako má vyzerať život, lebo ak tak neurobím, budem vždy preverovať kto som,
kvôli čomu žijem, čo tu robím a prečo. Všetko, čo budem prežívať, bude riadiť sila stojaca mimo mňa, takže
neznáma a nikdy nebudem vedieť, čo urobí. Jasné určenie svojho tvorcu nazývame prijatím Boha, poslaním,
alebo sebadôverou. Jednoducho ja tvorím svoj život. Tvorím tým, že schválim koreň. Aké je to, čo ja sám
a dobrovoľne schválim a pre seba zvolím? Dobré.
AK PRISTÚPIM NA TO, ŽE MA STVORILA MOC DOBRA, VIEM, ŽE MA STVORILA BEZ BOLESTÍ,
PRETOŽE BOLESŤ NIE JE DOBRÁ.
Položme si otázku: Čo je to zdravý životný štýl, ak človek neoceňuje rozum, čiže svoju prítomnú múdrosť?
Ak neoceňuje svoju myšlienku, že sa zrodil z dobrej sily? Je to iba táranie o zdraví. Čas nemám na to, aby som
iba táral o tom, ako treba byť zdravý a čo všetko musím preto urobiť, a pritom nevidieť zmysel sily života, alebo
mať na pamäti iba to, že sa stráca. Ak ma stvoril Boh, musí byť vo mne jeho múdrosť prítomná. Nestráca sa. A ak
moju myseľ vytvorilo niečo iné, to je vo mne aj prítomné a potom veľakrát človek hovorí o dedičnosti.
Ak som si nie istý, čo vytvorilo moju myseľ, som pre seba nepoznaný. Otázka na telo: Je životnou múdrosťou
strata sily, nazývaná aj bolesťou? Mohla dobrá vôľa stvoriť zlovestné a hriešne dielo? Urobiť zo seba hriešnika
a zloducha, môže byť iba záujmom. Zaujímavosťou takého človeka, pre ktorého nie je dobro života správne. Ak
dobro nie je správne, nie je v poriadku, a preto je hlúposťou. Jednoducho je nenormálne. Čo tvrdí človek, pre
ktorého je dobrý život hlúposťou? Za dobrotu na žobrotu.
KEĎ IDE O ZDRAVIE, IDE O STAV BEZ HRIECHU.
Keď si prajem byť zdravý, mám vedieť, že chcem byť rozumný, lebo kde je porozumenie, tam smútok duše
miesto nemá. Porozumenie sa prejavuje obdivom k životu a hlúposť sťažnosťami a sebaľútosťou. Kto sa ľutuje,
pre toho neexistuje hrdosť, ale existuje pýcha. Pýcha má tvrdé pády. Ak nie je mojím tvorcom, či rodičom mojej
mysle dobro, spolieham sa na cudzinca. Nič mu nerozumiem. Neovládam jeho slovo, takže si ho preložím zle.
Jednoducho sa riadim podľa chyby.
Kde je strata sily, tam je aj strata rozumu. Hlúposť je nevyliečiteľnou chorobou iba vtedy, keď ju človek potrebuje
k životu, ale potom je aj videnie života také isté. Ak chcem byť zdravý, zameriam sa na to, že ma stvorila múdrosť,
či pánboh, čo nie je ťažké, pretože to môžeme počuť a vidieť na každom kroku, stačí sa pozrieť na kostol, prípadne
si spomenúť na modlitby. Ak si o Bohu myslím, že je silný a večný, využijem svoju myšlienku, lebo čo nevyužívam,
je nečinné. Neprejavuje sa. Je neaktivované. Musím to uviesť do činnosti. Inak je myšlienka, že človeka stvoril Boh,
pasívna, čo znamená, že nie je účastná v tom, čo robím, nepodieľa sa na ničom. Iba čaká na prijatie.
Kedy som nečinný a ľahostajný? Keď iba čakám, čo urobí Boh, ktorého aj tak nepoznám. Čakám, že ma nepoznanie
vytiahne zo smrti, že ten nepoznaný pánboh dodá nebo. Čakám na múdrosť a nič pre to neurobím. Dokážem akurát
nadávať na život a tvrdiť, že sa dobro stratí a nejaká pravda o Bohu, o nebi a o sebe ma nezaujíma, však Boh sa
predsa postará. Ako to viem, ak sa nepoznám? Boh sa stará o živých a nie o tých, čo si nectia svoju prítomnosť,
a preto sú mŕtvi.
KDE JE SILA, TAM SLABOSŤ NESTRAŠÍ! NEPRÍJEMNÉ POCITY NEMAJÚ MOC.
JEDNODUCHO STRATILI SVOJE POSLANIE.
Fakt, že myslím a neustále niečo tvorím, je následok sily, ktorá ma vytvorila. Tá sila musí byť geniálna, veď keď
sa pozrieme naokolo, vidíme, čo všetko dokáže človek vytvoriť. Aj pekné a užitočné veci, ale sú tu aj škaredé veci
a skutky, ktoré vidíme ako hlúpe a chybné. Tvorba vecí a skutkov, ktoré pozorujeme v tomto svete, závisí od toho,
na čo kto svoju myseľ využije. Každý využije na to, čo považuje za potrebné pre život. A od čoho závisí potreba?
Od toho, čo človek dobrovoľne prisúdi tomu, čo stvorilo život, lebo život potrebuje iba to, čo má jeho tvorca.
Existuje mnoho názorov na to, ako a z čoho vznikol život, každopádne ho musela vytvoriť sila a ešte k tomu
geniálna, keď dokážeme vytvoriť také rôznorodé veci a svety. Niektorí z nás zastávajú názor, že sme sa vyvinuli
z opice, teda naša myseľ a možno aj preto sa človek opičí po druhých. Opica môže byť šikovná, ale asi málokto ju
považuje za génia. Nech je to už akokoľvek, dôležité je iba to, čo si myslím o sebe ja osobne, pretože podľa toho
považujem niečo za reálne a niečo za nezmyselné. Reálne pre mňa je to, čo ja potrebujem pre život, pre seba.
To, čo nepotrebujem, je výmysel, alebo zbytočnosť.
TO, ŽE SOM, EŠTE NEZNAMENÁ, ŽE MÁM BOŽSKÚ DUŠU. O MOJOM PÔVODE SVEDČÍ TO, AKO VIDÍM
PRÍTOMNOSŤ LÁSKY. AK NIE SOM HRDÝ NA SVOJU PRÍTOMNOSŤ, VŠETKO JE MÁRNOSŤ.
BEZ LÁSKY SOM SLABÝ.
SLABÝ ČLOVEK POTREBUJE ČAS IBA NA TO, ABY SA MAL KEDY STRATIŤ.
Žijem a vidím, a tak sa pozriem na svoje myšlienky a zvážim, či je pre mňa potrebná myšlienka hovoriaca o bolesti,
pretože iba to, čo potrebujem, má vo mne priestor a čas. Pozriem sa na to, či sila ducha, z ktorej pochádza všetko,
môže byť slabá. Ak mi niečo nepasuje k tvorcovi bytia, mám chápať, že to nepotrebujem, a preto to ani netvorím.
Pri takomto pochopení viem aj to, že inému nemôžem nariadiť, aké má mať potreby, lebo to závisí od toho, na čo
on chce využívať svoju myseľ. Môže ju využívať aj na hlúposť, ale rozhodne nie je mojou povinnosťou zdieľať
s ním jeden priestor. Môžem opustiť svet, kde vidím aj hlúposti, ale nemôžem opustiť seba!
Keď sa zhodne viac jedincov v tom, že pre život je potrebné iba šťastie, tvoria priestor zložený z rôznorodých
krás dobra. Nazývame ho nebom, alebo dobrým životom. A keď sa viacerí zhodnú v tom, že život je ťažký a zlý,
vytvoria priestor nazývaný peklom. No a keď sa zhodnú viacerí na tom, že život potrebuje dobro, ale aj zlo, tiež
tvoria spoločne priestor, kde existujú aj dobré, aj zlé slová a kde sa nikto v sebe nevyzná. Každý sa priraďuje
k takej skupinovej sieti, alebo kráča do takého sveta, kde nájde to, čo považuje za potrebné pre život.
O TOM, ČI BUDETE V NEBI, V PEKLE, ALEBO V PODOBNOM PRIESTORE AKO JE TENTO SVET,
ROZHODUJE TO, ČO POVAŽUJETE ZA POTREBU ŽIVOTA, LEBO PODĽA TAKEJTO POTREBY MYSLÍTE.
URČENIE, ČO JE POTREBNÉ PRE ŽIVOT, ZÁVISÍ OD TOHO, AKÉHO MÁM TVORCU.
TO, ČO MÁ TVORCA ŽIVOTA, POTREBUJEM AJ JA.
O to, čo uznám za potrebu života, sa nemusím starať, lebo bez potreby by život nebol. Lenže pre to, aby
som chápal a vždy bolo isté, čo je mojou potrebou, musím niečo urobiť. Musím mať poznanie života, takže
sebapoznanie. Ak je na základe poznania potrebou Boh, ktorý je láskavý, čiže je mocou lásky, potom sa takýto
Boh o človeka postará. Postará, ak viem, čo je moc lásky, inak by som nevedel, ako sa postaral. Boh, ktorý je silou
lásky, mi dá iba to, čo mám rád. A ak je potrebou Boh, ktorý je aj dobrý, aj trestajúci, tak sa o človeka stará takáto
podivuhodná sila.
Potreba života je cieľom, dáva zmysel tejto chvíli, takže zážitkom a pocitom. Ak je potrebou pominuteľnosť
všetkých vecí, takže seba, prežíva človek na svojej životnej ceste stratu toho, čo chce. Jednoducho vidí zmysel
v tom, čo nechce, inak by neživil pravdu o strate dobra.
KAŽDÝ MÁ V SEBE TAKÚ SILU, ČI TAKÉHO BOHA, AKÉHO SI ZVOLÍ. LEN ČI MÔŽE BYŤ ČLOVEK
SKUTOČNE HRDÝ NA TAKÚ MOC, KTOREJ DAL ZA ÚLOHU ŠPEHOVAŤ SVOJE MYSLENIE A TRESTAŤ?
Nech už má človek akéhokoľvek Boha, alebo silu, mal by vedieť, že to, čo si dobrovoľne zvolil, má chváliť.
Radovať sa zo svojej sily a voľby, veď pre nič iné si takú silu nezvolil. Ak ju neoceňuje, tvorí sťažnosti a sám
seba trestá, pretože keď sa sťažuje, zápasí s tým, čo si zvolil. So svojou silou, so sebou. Otázka na zamyslenie:
Je možné chváliť slabosť? Však predsa sila, ktorá je dobrá a aj zlá, musí byť vždy v niečom nemohúca.
O tom, či bude človek prežívať bolesť, alebo hrdosť rozhoduje jeho potreba. O to, čo potrebuje, si nemusí
robiť starosti, pretože potreba života je prítomná. Ak je potrebou bolesť, iste príde. Ak je potrebou radosť,
tiež príde. Príde vždy iba to, čo potrebujeme, ale nie preto, aby sme sa poučili, alebo zdokonalili, príde preto,
že sme to proste prisúdili sile, ktorá je príčinou toho, že existujeme.
MNOHÍ SA POVAŽUJÚ ZA NEDOKONALÝCH. OTÁZKA PRE ROZUM: A TO MI JE NAČO?
Prečo sa človek vidí ako nedokonalý? Vidí, že sa mu nejaké myšlienky, pocity a skutky nepáčia. No dobre, vidí,
ale veď to nemusí tvoriť a tiež nemusí ovládať veci, ktoré nevytvoril. To, že nepozná všetko, čo tu existuje a čo
si vymysleli ľudia s inou potrebou ako je tá jeho, ešte neznamená, že je nedokonalý. Alebo je nedokonalý, chybný
a hlúpy preto, lebo to prisúdil životu, a tak aj sile, ktorá stvorila život. A tá sila mu dáva, či vracia iba to, čo jej dal.
Nič iné mu dať nemôže, pretože niečo iné by pre neho aj tak neexistovalo, alebo by to videl ako nezmysel.
Telo je v mysli, však ako inak by sme o ňom vedeli. Keď teda rozmýšľame, robíme niečo s myšlienkami, takže
narábame s telom. Tvarujeme ho podľa toho, či niečo potrebujeme, alebo nechceme. Podľa toho, čo s myšlienkou
robíme, to aj cítime, pretože narábame s telom. V tomto svete môžeme vidieť kadečo. Ak vidíte niečo nepríjemné
a vzťahujete to na seba tým, že si myslíte, že vás to niekedy môže tiež postihnúť, už niečo s tým videným robíte.
A samozrejme to aj cítite a nie je to dobrý pocit. Ten pocit vo vás zostane. Neodstránite ho tým, že ho nechcete
vidieť, jednoducho budete ho mať vo vedomí, lebo ste si ho prisvojili, a tak sa môže kedykoľvek vynoriť. To, čo
vztiahnem na seba, je už mojou potrebou, pretože keby som to nepotreboval, tak by som si to neprisvojoval.
Čo treba urobiť preto, aby som nerozmnožoval podivnosti iných ľudí?
Ak zistím, že mi to, čo vidím u iného, nerobí dobre, uvedomím si, či je to potreba tej sily, ktorá má vytvorila.
Toho tvorcu, ktorého som si určil, presne definoval a prijal. Ak usúdim, že nie je, tak to nevyhovujúce, čo vidím
u iného človeka, bude pre mňa také dôležité, ako napríklad prázdny obal od čokolády, proste sa kamsi vytratí.
Samočinne, čiže bez námahy, lebo to, čo je pre život zbytočné, sa stáva prázdnotou a už nemá čím pôsobiť.
Je praktické chápať, že to, čo vytvorilo život, o živote aj rozhoduje, ale tvorcu si volím samostatne, čo
znamená dobrovoľne. To je dobrá vôľa človeka.
Zlostné myšlienky sú ako kyselina. Keď nemáme nepríjemné pocity, obnovujeme bunky tela. Dávame sa do
poriadku, a keď sa potom človek nazlostí, tak to obnovené je už poškodené. V spánku odpočívame, čiže sme
v pokoji, a tak sa liečime. A čo sa stane ráno? Ihneď nabehne nejaká spomienka a obyčajne nie je bohvieaká, lebo
vidíme svet, ktorý nechceme. Ak sa teda hneď zrána nazlostíme, tak to, čo sme už stihli obnoviť, poškodíme. Mám
vedieť, že jediný priestor, ktorý mi patrí, je priestor vlastnej mysle. A ten svet mojej mysle je pre mňa taký, aký je
jej tvorca. Potrebujem mať silu, ktorá rozhoduje o tom, čo potrebujem, ale musí to byť poznaná sila, inak o tom,
čo chcem, rozhoduje nepoznaná moc. Na to, čo nepoznám, sa nedá spoľahnúť. Je to nespoľahlivá sila, čo zase
znamená, že nemám čomu uveriť! Bez viery nie som ničím!
AK CHÁPEM, ŽE VŠETKO SI ZARIAĎUJEM OSOBNE UZNANOU POTREBOU, SOM NA SEBA HRDÝ,
PRETOŽE VIEM, ŽE VŠETKO JE VŽDY TAK, AKO JA CHCEM.
NIKTO MI NEUPRIE RAJ, AK JE IBA DOBRO MOJOU SILOU A NIKTO MA NEOCHRÁNI OD PEKLA,
AK JE PRE MŇA ŤAŽKOSŤ POTREBOU ŽIVOTA.
Predstavte si, že by ste si mali vybrať medzi bohom, ktorý je mladý, silný a skladá vám poklony a medzi bohom,
ktorý je starý, nazlostený a neustále striehne, čo urobíte, aby mohol za prehrešky patrične potrestať. Iste viete,
čo sa vám páči. Ak si teda nejakého boha vyberiete za potrebu, nemali by ste výber prehodnocovať podľa toho,
čo práve v sebe, či naokolo vidíte. To, čo človek uzná za tvorcu svojho života, je jeho jedinou životnou silou.
Jeho osobným a všadeprítomným bohom.
AK SOM ŽIVÝ, NEMÔŽE BYŤ TVORCA ŽIVOTA NEPRÍTOMNÝ. AKÝ JE TVORCA, TAKÝ JE AJ ŽIVOT.
No a teraz sa pozrime na lásku. Mnohí očakávajú od lásky vernosť, pretože láska vernosťou je. Láska, to je
vernosť životu, lebo aj tak nič iné nie je. Nie každý si uvedomuje, že láska je potrebou, pretože je všetkým tým,
čo chceme teraz prežívať, je prítomným životom. Ak niekto nepotrebuje teraz svoj prítomný život, nepotrebuje
ani lásku. A kto teraz nepotrebuje seba?
Je prospešné mať na pamäti, že teraz potrebujem seba, potrebujem život, však som živý. Nakoniec bez života
sa nedá ani umrieť, všakže? Ak umieram v živote a so životom, či ako život, tak sa mi akosi nepodarí umrieť.
Jednoducho som živý vždy, pretože ako živý vo všetkom môžem vidieť iba život.
Ak potrebujem seba, potrebujem myseľ, pretože bez nej nič neurobím. Ak viem, že nemôžem byť bez mysle,
nemôžem byť ani bez tela, takže ak teraz tvrdím, že nepotrebujem telo, uznal som za potrebu života hlúposť.
A kde som potom dal rozum? Ukryl. Ukryl som ho tam, kde ho hlupák nikdy nehľadá, ukryl som ho do
prítomného života. Ak na prítomný život človek nie je hrdý, nechce ani rozum.
AK MÁM RÁD MÚDROSŤ, MUSÍ BYŤ PRÍTOMNÁ.
AK CHCEM BYŤ ZDRAVÝ, MUSÍ BYŤ ZDRAVIE PRÍTOMNÉ. AK CHCEM NIEČO OD ŽIVOTA, MÁM HO OCEŇOVAŤ.
BYŤ HRDÝ NA TO, ŽE ŽIJEM. AK NEOCEŇUJEM ŽIVOT, SOM NAPLNENÝ BOLESŤAMI, PRETOŽE NECHÁPEM,
ŽE NA NIČ INÉ NEMÔŽEM BYŤ HRDÝ.
Život je taký, aká je pravda človeka o sile, ktorá ho vytvorila, a tak i neustále tvorí. A čo tvorím ja? Tvorím ako
živý život? Alebo tvorím iba to, že na dobrý život čakám a kým príde, zaoberám sa stratou života a k tomu patriacimi
halucináciami, či sťažnosťami, pretože kto očakáva stratu života, nechváli život. Seba. Nemá byť na čo hrdý. Alebo je
snáď dôvodom na radosť to, že ako živý čakám na svoj koniec? A z toho čakania som už načisto otupel a je mi jedno,
čo sa so mnou stane? Potrebuje silu taký človek, ktorý si necení seba, ale iba čaká, kedy sa pánboh zmiluje nad tým,
čo ani on nechce? V čom má skutok života nazývaný aj dobrým, ak sám seba nechce? Sú otázky, na ktoré ten, čo je
zaujatý bolesťami, nehľadá odpovede. Má na bolesti prostriedok. Umrie a hotovo! Len či sa dá byť na smrť hrdý?
Oceňujete, keď niekto umrie? Možno iba vtedy, keď ide o nepriateľa! Tomu, koho máte radi, neprajete smrť.
AK MÁM RÁD PRÍTOMNOSŤ ŽIVOTA, NIE JE ŽIVOT NEPRIATEĽOM. A AK HO RÁD NEMÁM,
CHCEM SILU ŽIVOTA PORAZIŤ. LEN AKO, KEĎ VIDÍM, ŽE SOM SLABÝ? TO JE DOSTATOČNE BEZÚTEŠNÉ.
Dosť často tvrdíme, že treba mať zdravý rozum. Len ako prísť k zdravému rozumu, ak je bolesť potrebou
a všetko, čo potrebujeme sa zdržuje v mysli? Ak uznám, že je moja myseľ dobrá, nepotrebuje liečiť a ak je iná,
ničím ju nevyliečim. Uznať myseľ za dobrú, ak vidím zlé myšlienky, môže byť náročné, ba až nemožné, lenže keď
pripustím možnosť, že môže byť dobrá, je tá možnosť prítomná. Čo je prítomné, mám k dispozícii, ale iba vtedy,
keď som pre seba prítomný. To nie je ťažké.
PRÍTOMNOSŤ NIE JE CHYBNÁ, LEBO KEBY BOLA, TAK BY NEBOLA.
Ak sa niekto vidí ako chybný, nevie, čím je a prečo žije, lebo je chybou života a jeho tvorcu. To je dosť divné,
ak vidí, že žije. Alebo si myslí, že nežije? Keby nežil, tak by nemyslel. Ak teda žijem, mám si pamätať, že nežijem
pre hlúposť. Ak nežijem kvôli hlúposti, je hlúposť neživá. Nevyskytuje sa v pamäti môjho života a aj hriechy
z takzvaných minulých životov sú preč. To je vymazanie hriechov.
AK SOM, NEMÔŽEM BYŤ NEDOKONALÝ.
Na čo je človek hrdý? Na svoje úspechy. A život nie je úspech? Je úspech, že žijem? Ak teraz žijem, je to
prítomný úspech. Je so mnou stále. Úspech nechcem stratiť. Ak nechcem stratiť život, vidím sa ako úspešný.
A kto to vidí? Vidí myseľ, takže mám vo svojej mysli prítomný úspech. Kde je úspech, tam život nemá chybu.
KEĎ MÁM CHUŤ ŽIŤ, TVORÍ MYSEĽ ÚSPECHY, A KEĎ NEMÁM CHUŤ DO ŽIVOTA,
NEDOPRAJEM SI NIČ Z TOHO, ČO PATRÍ KRÁĽOVSTVU ŽIVOTA.
KEĎ ČLOVEK NIE JE NA SEBA HRDÝ, NEKRÁČA DO NEBA, PRETOŽE NEBO JE NEBOM PRETO,
LEBO TAM BYTOSŤ SLÁVI ÚSPECH. VO VŠETKOM A STÁLE. HRDOSŤ NA SEBA JE NEBESKOU SLÁVOU.
No a teraz sa pozrime, na čo sú ľudia hrdí na Zemi. Určite sa každému niečo niekedy podarí, ale keď sa človek
pozrie do budúcnosti, či na svoj cieľ života, aj tie najkrajšie diela stratia zmysel. Akoby odrazu nič neznamenali.
A môžu, ak viem, že neviem, dokedy si ich tu budem užívať? Skutok je dobrým vtedy, keď viem, že bude mnou
a vo mne žiť naveky. V mojom slove, v mojej mysli. To je úspech!
KEĎ SA POZERÁME NA BUDÚCNOSŤ, POZERÁME SA NA OBSAH SVOJHO ŽIVOTNÉHO CIEĽA.
CIEĽ ŽIVOTA JE TAKÝ, AKÝ JE TEN, ČO SI HO URČIL.
Ak človek nechce svoj prítomný život, nemá byť na čo hrdý. Je chorý. Dav chorých ľudí niekam kráča a nikto
nikoho v tom dave nepozná, lebo kto sa vidí ako nedokonalý a nezdravý, nepozná seba a o inom človeku tiež nič
nevie. Keď sa nepoznám, tak sa seba a o seba bojím, pretože neviem, čo, ako a kedy urobím. Chcete sa vymaniť
zo zástupu nepoznaných? Ak áno, stvorte si a prijmite dokonalého tvorcu života. Poznanú silu. Dokonalý tvorca
života je taký tvorca, s ktorým som stále spokojný. Dokonalý tvorca sa nazýva vierou.
Existujú rôzne vedecké teórie o vzniku vesmíru, o čase a priestore. Existuje matematika, fyzika a iné odbory, ktorým
ľudia venujú svoj čas, ale zamyslime sa: Čo je pre človeka najdôležitejšie? Sú to jeho pocity. Keď sa fyzik cíti unavený,
každá teória o vesmíre padá. Stráca svoju dôležitosť, pretože cíti, že potrebuje spánok. A keď niečo jeho dušu zraní,
vari tú bolesť zaženie teória obecnej relativity? Keď je človeku zle, alebo pociťuje smútok a nevie si pomôcť, na koho,
alebo na čo sa obracia? Na nejaké čísla a vzorce? Obracia sa na silu, o ktorej si myslí, že nič pre ňu nie je nemožné.
A keď je zamilovaný, tiež je mu jedno, koľko miliónov rokov má vesmír a ako to v ňom vyzerá. Jediným vesmírom
je on sám, jeho pocit lásky.
Človek sa upína na Boha. Na to, čo považuje za silné a čo mu môže poskytnúť ochranu vo svete, v ktorom sa ľudia
navzájom zraňujú. Je síce pravdou, že prežívajú šťastie, ale zároveň nesmierne trpia, pretože vedia, že o chvíľu bude
všetko inak. Čo ponúknuť ľuďom, ak nie poznanie, že svet, ktorý si premietame v predstavách, môže byť iný? Môže byť
oveľa, oveľa krajší. Čo ponúknuť ľuďom, ak nie vieru v to, čo je silné? Nie je dôležité, či to, čomu verím, pre iných existuje,
ale to, že ja mám v sebe pevnosť, ktorú mi nikto nezborí, lebo ja som si ju zvolil. Zvolil preto, aby som žil dôstojne a nikdy
sa nemusel hanbiť za to, že žijem. Zvolil preto, aby som cítil v sebe istotu lásky. Aby som stále vedel, že existuje niečo, čo
ma miluje a neopustí nikdy. To je pre človeka najdôležitejšie.
AK SILA STVORILA ČLOVEKA, TAK JA AKO ČLOVEK SI MÁM UVEDOMIŤ SVOJU ĽUDSKÚ MOC.
STVORIŤ SVOJU VIERU.
|
|
© Copyright 2019 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.
Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.
Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete
súhlas s ich používaním. Viac informácií.