KOĽKOKRÁT ZA DEŇ MÁME ÚSMEV NA TVÁRI? A VIEME, ČOMU SA USMIEVAME?

KEĎ SA USMEJEME, ODSÚHLASILI SME TO, NA ČO SME PRÁVE MYSLELI.

ŽIVOT JE ÚSMEV TEJTO CHVÍLE.

Úsmevom potvrdzujeme, že obsah nejakej videnej myšlienky je platný. Vždy vieme,

čo vidíme, o čom si hovoríme, ale nie vždy si všímame, že úsmev máme preto, aby

sme tvorili to, čo nás teší.

Vieme, že úsmev je daný pre radosť? Takže keď sa usmejeme, zrejme nás niečo potešilo.

Vyjadrili sme radosť zo slova, ktoré sme v sebe počuli. Aj to, čo hovoria iní, počujeme v sebe,

však nemáme kde inde počuť. To, čo teší, chceme stále prežívať. Keď sa usmejeme, znamená to,

že sme potvrdili prítomnosť a platnosť nejakej myšlienky. Život je vytvorený pre radosť, inak by

 nemalo zmysel žiť a niečo tvoriť. Keď sa usmejeme, svedčíme o tom, že sa nám niečo zapáčilo,

takže úsmevom človek tvorí to, v čom vidí zmysel a čo je pre neho správne.

Každá akcia má svoju reakciu. Je dobré chápať, že keď sa mračíme, nevidíme zmysel v tom, na čo

v tej chvíli myslíme, proste vyjadrujeme, že myšlienka, ktorú vidíme, nie je v súlade s tým, čo chceme,

ale keď sa usmejeme, súhlasíme s tým, čo si hovoríme a počujeme. Úsmevom potvrdzujeme, že to, čo

počujeme a hovoríme, je dobré, má zmysel to prežívať a že patrí do života. Vo chvíli úsmevu sme obsah

 videnej a počutej myšlienky zrealizovali. A potom je už iba otázkou času, kedy a ako v nejakom zážitku

precítime svoj zmysel. To, čo sme si odsúhlasili, takže svoju správnosť života. Vieme, čo to je?

Nuž, človek sa usmieva nad všeličím.

Predstavte si, že počúvate človeka, ktorý hovorí, ako sa mu niečo nepodarilo, alebo ho niečo

nazlostilo. Usmejete sa pri tom? Stačí len tak, mimovoľne. Ak áno, odsúhlasili ste, že to, o čom

rozpráva, tiež chcete prežiť, proste sa vám to zapáčilo a vidíte zmysel v takomto zážitku. Keď

si neuvedomujeme, že úsmevom vyjadrujeme radosť z nejakej myšlienky a že s tým, čo nás teší,

vždy súhlasíme, môžeme odsúhlasiť čokoľvek. Úsmev je ako ruka, ktorou píšeme dej knihy.

Úsmev tvorí obsah zážitkov, takže všetko, čo preciťujeme.

Keď sa usmejeme, máme na to dôvod. A tento dôvod videný v myšlienke vložíme do života

 a precítime. Nie je to vždy taká príčina, ktorá prináša dobrý pocit, hoci úsmev je daný na to,

aby sme tvorili to, čo je dobré a radostné. Jednoducho svoju krásu.

Úsmevom prejavujeme radosť z toho, že sme niečo vytvorili, a to bez ohľadu na to, aké to je,

alebo ako to neskôr vyhodnotíme, pretože vieme, na čo je daný, a to aj v plnej miere rešpektujeme,

či už si svoj rešpekt uvedomujeme, alebo nie. Takže výhovorka, že som niečo nechcel, neobstojí. To,

že je niekto ľahostajný, nevšíma si a prehliada, čomu sa usmieva, nie je ospravedlnenie pre to, čo

prežíva, pretože vie, že úsmev má na vyjadrenie potešenia a nie preto, aby ho využíval na to,

čo spôsobuje bolesť.

ÚSMEVOM VYJADRUJEME SÚHLAS S NEJAKOU MYŠLIENKOU A IBA PRETO PREŽÍVAME

JEJ OBSAH. ÚSMEV TVORÍ NÁPLŇ ŽIVOTA, TAKŽE POCITY A ZÁŽITKY.

JE DOBRÉ UVEDOMOVAŤ SI, S AKOU MYŠLIENKOU SÚHLASÍM. ČOMU SA USMIEVAM.

UVEDOMOVAŤ SI PRÍČINU RADOSTI, TAKŽE ZMYSEL TOHO, PREČO ŽIJEM.

Keď sa usmejem, mám ochotu usmievať sa, však ja som urobil pohyb, ja som sa usmial.

 Úsmev je reakcia na slovo a je jedno, či je to moje slovo, alebo slovo iného človeka, pretože

ja som ten, čo vníma. Keď sa usmejem, reaguje telo na nejakú myšlienku, a keďže ide o úsmev,

považujem ju pre seba za dobrú, takže som dal súhlas na to, aby sa zrealizovala a pôsobila v tele.

Je veľkým šťastím chápať, že úsmev nie je bytosti daný na prejavovanie irónie, alebo pochybností,

ale je určený na vyjadrenie radosti z toho, že mi je dobre, proste sa mi niečo páči, a tak aj vyhovuje

 môjmu telu. Ak je niečo pre telo vyhovujúce a dobré, tak tým telo živíme a zároveň rozmnožujeme

obsah a zmysel myšlienky, ktorá úsmev vyvolala.

Vo chvíli úsmevu už pôsobí to, čo mi vyhovuje, inak by som nemal dôvod usmievať sa, takže

niečo vzniklo. Niečo sa už stalo! Všetko vychádza zvnútra, z toho, čo na povrchu viditeľné nie je.

Kvet rozkvitne preto, že má korene v zemi. Nevidíme ich, ale to neznamená, že nie sú a nepôsobia.

Aj úsmev je ako kvet. Je viditeľný na povrchu, na tvári, ale keby sa niečo neodohralo vo vnútri, v tom

neviditeľnom koreni, nemal by z čoho vzniknúť. Kvet je viditeľný a svedčí o tom, že v zemi nastali

vhodné podmienky na to, aby existoval. Aj úsmev na tvári, čiže na povrchu tela potvrdzuje, že

som niečo zrealizoval.

Neustále tvoríme, lebo sme. Tvoríme svoju prítomnosť. Tvoríme slovom, takže myslíme, ale

nie každú myšlienku musíme odsúhlasiť, pretože v tomto svete existuje aj to, čo nám nevyhovuje.

 Kto vidí, čo v tomto priestore existuje? Myseľ, takže myšlienkami sa informujeme o tom, čo vidíme.

Jednoducho to mám v mysli, ale iba ako informáciu, ako niečo nezáväzné, čo síce môžem prijať za

svoje a potom to aj prežívať, ale tiež nemusím, a to práve preto, že na základe informácie viem, aké

 to je a podľa svojich túžob môžem zistiť, či mi to vyhovuje, alebo nie. Ak nevyhovuje, neprijímam,

hoci to mám v mysli, teda vidím. Nemáme brať automaticky všetko, čo máme v mysli za svoje.

Máme vedieť, čo chceme.

Každý je originalitou, a tak to, čo vyhovuje jednému, nemusí byť vyhovujúce pre iného. Tvorbu iných

vidíme, informujeme sa o tom myšlienkami, ale túto informatívnu myšlienku o tvorbe iných originalít

nemusíme odsúhlasiť, či vztiahnuť na seba. Nemusíme sa riadiť podľa skutkov iných, ktoré vidíme,

čiže máme ich v mysli, pretože myseľ je pohľad. Veľakrát to, čo je zlé a čo musíme vidieť vo svojej

mysli, lebo ňou vidíme, považujeme za svoje, hoci je to iba informácia o tom, čo tu tvoria ľudia.

TREBA CHÁPAŤ, ŽE JA VIEM, ČO MA TEŠÍ. AK VIEM, TAK SA PODĽA TOHO ZARIADIM.

A AK TO NECHÁPEM, USMIEVAM SA A PRIJÍMAM AJ TO, ČO PRE SEBA NECHCEM.

Ak človek nevie rozpoznávať medzi svojím zámerom a informáciou o skutkoch iných ľudí, môže

akúkoľvek nepeknú myšlienku prijať za svoju. Ak prijme, má k dispozícii obsah nejakého skutku

 iného človeka a z tohto obsahu tvorí potom svoje pocity a životné deje. Sú pekné? Iste nie, ale sú

dôveryhodné, pretože sme prijímali dobrovoľne. Z pohľadu bytia je dôležité iba to, že sme niečo

ochotne prijali a urobili, takže oháňanie sa nevedomosťou nie je ospravedlnenie.

Úsmev je viditeľný prejav ochoty, takže niečo, čo mi vyhovovalo a považoval som za správne,

sa zviditeľnilo v pohybe nazývanom úsmev. Ožilo v úsmeve. Ochota je bytostná schopnosť,

pretože je založená na dobrovoľnosti. Ochota je dobrá vôľa človeka a tvorí jeho svet.

Keď sa usmejem, práve som niečo stvoril.

Čo stvorím úsmevom, je platné, lebo úsmev vyjadruje, že ma niečo teší, takže dobrú vôľu. Tomu,

čo som stvoril, som dal úsmevom pohyb, a tak potvrdil, že je pre mňa živé. Všetko, čo prežívame,

je stvorené a potvrdené úsmevom. Úsmevom človek udeľuje pohyb tomu, čo je pre neho správne,

a tak tvorí obsah svojej pravdy. Úsmevom tvoríme to, čím sa riadime.

ÚSMEVOM TVORÍME PRÍBEHY SVOJEJ PRAVDY. ÚSMEV PÍŠE ŽIVOTNÉ DEJE.

AK SA OBÁVAME OSUDU, ĽAKÁME SA VLASTNÉHO ÚSMEVU.

Svoj životný príbeh považujeme za nepoznaný, pretože si nevšímame, na čo je určený úsmev, hoci

o tom všetci vieme. Neusmievame sa nadarmo, úsmev má zmysel. Alebo snáď považujeme úsmev za

namaľovanú fasádu klauna? Človek sa veľakrát usmieva aj vtedy, keď sa cíti zle. A to robí načo? Vari

na to, aby vyjadril, že keď sa cíti zle, je to pre neho dobré a správne? Že ho to teší? Ak áno, je zlý

pocit pre neho v najlepšom poriadku! Iba tára o tom, že si chce zlepšiť život.

Čo človek stvorí úsmevom, prežíva v pocitoch, alebo v nejakých zážitkoch a až potom rozlišuje, či

to živé je dobré, alebo zlé. Úsmevom udeľujeme myšlienke život. Nie zachmúrenou tvárou, úsmevom

tvoríme príbeh života, ale je na človeku, či sa usmieva aj nad tým, čo pre seba nechce! Je na každom,

či úsmev využije na iróniu, výsmech a podozrievanie, a tak si zariadi to, čo potom vyhodnotí ako zlé

a nepekné, pretože každý vie, že úsmev má na to, aby vyjadril, že ho niečo potešilo, jednoducho, že

má dobrý pocit. Úsmev je pohyb. Udelenie pohybu znamená potvrdenie toho, čo sme vytvorili na

základe nejakého podnetu. Úsmev je realizácia podnetu.

ÚSMEV JE BEZPROSTREDNÁ REAKCIA NA PODNET. JE TO SPONTÁNNY PREJAV DOBREJ VÔLE.

JEDNODUCHO NIEČO CHCEM MAŤ A PREŽÍVAŤ. JE DOBRÉ VEDIEŤ, ČO TVORÍM A AKO.

Prečo sa usmievame? Snáď nie iba preto, aby sme rozcvičili svaly na tvári. Úsmev muselo niečo vyvolať.

Niečo nás podnietilo, aktivovalo k tomu, aby sme sa usmiali. Keď sa usmejem na človeka, mám vedieť,

že ma jeho prítomnosť teší, však úsmev je pre radosť. Ak to nechcem vidieť, dám život a pohyb tomu,

na čo práve myslím, alebo tomu, čo počúvam a potom sa divím, aké mám pocity a zážitky. Keď sa na

niekoho usmejem, musel som mať ochotu usmiať sa, proste som mal dobrý zámer a dôvod. Ide už

len o to, čo je pre človeka dobré. To, čo je dobré, je v poriadku, lebo dobro je poriadok života.

Dobro je spravodlivosť.

Človek považuje za dobro aj pochybnosti, výsmech, pomstu, podozrievanie, dokonca i zlo, takže všetko,

čo nechce, môže považovať za dobré, však predsa zvykne tvrdiť, že všetko zlé je na niečo dobré. Aj to,

že zneucťuje iného človeka, alebo sa mu vysmieva, ho môže tešiť a potom si zariadi adekvátny zážitok

 a pocit, ktorý on sám osobne zažije. A ešte sa diví, že to predsa nechcel! Akože nechcel?! Ak niečo

nechcem, tak to nerobím!

Na všetko, čo urobíme, musíme mať ochotu, a tak je dobré vedieť, že ochota je prejav dobrej vôle.

Mojej dobrovoľnosti, takže slobody. Ochotu niečo mať a využívať potvrdzujeme tým, čo dobrú vôľu

charakterizuje. Úsmevom. Úsmev je viditeľný pohyb dobra. Toho, čo uznávam pre seba za dobré.

ÚSMEV JE MENO PRE POHYB DOBREJ VÔLE. POHYB OŽIVUJE.

Keď prejavím ochotu niečo mať, nezvažujem, či to mám vytvoriť. Ani aké to je, jednoducho to chcem.

Nad tým, čo chcem, by som nemal plakať, však? Mal by som vedieť, že ak neplačem, tak sa usmievam

 a nič medzi tým nie je. V každej chvíli sa proste nejako cítim a nijaký iný pocit vtedy neexistuje. Iba ten,

čo prežívam, všetko iné je iba predstava. Na to, aby som sa usmial, potrebujem podnet. Nejaký impulz.

Myšlienky, ktoré prichádzajú, sú podnetom, alebo ponukou niečo mať a nič neznamenajú, ak nemám

ochotu ich prijať a využívať. Odsúhlasujem ich dobrou vôľou a prejavom tvorby života je úsmev.

ÚSMEV JE BOHOM TEJTO CHVÍLE. MOCOU PRÍTOMNOSTI, SILOU VNÍMANÉHO ČASU.

SILA MÔŽE STVORIŤ ČOKOĽVEK, PRETOŽE JE NEOBMEDZENÁ.

Koľkokrát za deň sa usmejeme? Možno to ani nezrátame. Je dobré vidieť, na čo sa usmievame, lebo

úsmevom zaktivizujeme a oživíme obsah nejakej myšlienky. A ani nevieme, o aký obsah, či dej života

 vlastne ide! Úsmev môže vyvolať čokoľvek a veľakrát ani len netušíme, čo taký nevinný a samovoľný

 úsmev vytvorí. Alebo áno? Mal by tvoriť radosť a aj vytvorí, ak si uvedomujem, na čo je daný. Úsmev

 je nevinný, pretože je prejavom dobrej vôle, ale len málokto vie, čo z toho vyplýva.

Usmejem sa a okamžite niečo stvorím! Tvorba je jednoduchá, však? Musí byť, inak by sa dobrá vôľa

trápila. Neustále zvažovala, čo má vlastne stvoriť a ako! Tvorba je taká prostá, ako žiť. S tým nemám

problém, ak som. Problémom môže byť iba to, že nechcem vidieť, prečo sa usmievam. Na čo reagujem!

To je dosť povážlivé, pretože vtedy tvorím naslepo. Je to niečo podobné, ako keby človek vyrábal stoličku

za zavretými očami. A keď už uváži, že je dielo hotové a otvorí oči, diví sa, aký nepodarok vyrobil. Že tak

 si to nepredstavoval! Sadnúť sa na ňu nedá! Alebo keď si sadne, padne. Ocitne sa na tvrdej zemi. No čo

sa dá robiť, keď sa pozeral iba na predstavu a na to, čo robia ruky, respektíve telo sa akosi zabudol

 pozerať. Predstava je sen. Ak ho chcem zrealizovať, mal by som brať do úvahy aj to, čo robí telo.

Hovorí sa tomu pozornosť.

JA AKO TELO BY SOM MAL BYŤ POZORNÝ, AKO REAGUJEM NA RÔZNE PODNETY. MRAČIŤ SA NIE JE ZLÉ,

AK NECHCEM NIEČO PRIJAŤ. JEDNODUCHO TREBA VEDIEŤ, ŽE ZAMRAČENÁ TVÁR NESÚHLASÍ S TÝM,

ČO VIDÍ V SEBE, ALEBO NAOKOLO.

Keď tvorím, vždy tvorím s úsmevom, lebo chcieť niečo so zachmúrenou tvárou, či mysľou nie je

možné a ani praktické, veď predsa netvorím niečo preto, aby som to odmietal a bol z toho otrávený.

 Keď tvorím, robím tak preto, aby som si svoje dielo užíval. Tvorím pre potešenie. Ak sa nezaujímam

 o to, na čo mám úsmev, nechápem, prečo sa usmievam. Neviem, čo ma teší, a tak môžem odsúhlasiť

čokoľvek z toho, čo počujem a vidím. Môžem stvoriť čokoľvek. Stačí sa usmiať!

Veľakrát sa usmievame nad tým, čo považujeme za neskutočné, čiže za bláznivé. To iste môžeme,

ak teda vieme, že je to fakt nemožné. Ak si všímame, čo si myslíme! Ak nie, tak tú neskutočnosť

a hlúposť stvoríme a potom hovoríme, že máme hlúpy pocit. Smiech a úsmev nemusí byť to isté.

Úsmev je jemný, akoby bez zvuku, hoci sa ozýva, pretože sa prejavuje. Jemnosť je ľahšia ako

vzduch a prenikne do všetkého. Úsmev je tón duše, ktorý znie všade.

Keď hovorím o úsmeve, hovorím o viditeľnom prejave dobrej vôle. O prejave života. Hovorím

 o reakcii tela, takže o spontánnom úsmeve na tvári. Keď sa usmejem, nie je to už len predstava,

alebo sen, ale je to slovo precítené v pohybe tela. Na všetko, čo urobíme, potrebujeme pohyb tela.

Potrebujeme telo, čiže reakciu toho, čo zrealizuje nejakú myšlienku v skutkoch a pocitoch. Zážitky

 sú dôležité a týkajú sa vždy tela. Nehaňme a nepodceňujme telo, lebo kde už len môže byť myseľ,

 či svetlo prítomnosti? V tom jedinom, čo mám. V tele! Alebo mám aj niečo iné?

TELO JE MÔJ JEDINÝ MAJETOK. TENTO MAJETOK MÁM VŽDY SO SEBOU.

SOM NESMIERNE BOHATÝ, LEBO V TELE MÁM VŠETKO, ČO CHCEM.

Mnohí si myslia, že nie sú len telom. No iste, som aj myšlienkou. Lenže kde ju môžem prežívať?

V čom ju vnímam? Mala by mať domov. Môžem sa považovať za božie dielo, alebo dokonca aj za

Boha, ale kde prežívam myšlienku o existencii Boha? Jedine v tom, čím som. Som telom. Mysľou,

 ktorá sa prežíva vo svojom domove. Návrat domov znamená nepodceňovať svoje telo.

DOBRÁ MYSEĽ MÔŽE BYŤ DOMA IBA V TOM, ČO CHVÁLIM.

Myšlienku, ktorú prijmem, prejavujem telom. Telo je zrealizovaná myšlienka. Telo je prostriedok

 tvorby. Keby nebolo tela, ako by som sa prejavoval? Nič určité by som nevidel. Alebo by som bol ako

vzduch. Síce všade, ale načo by mi to bolo? Čo by som prežíval, čo asi tvoril a kde? Duch bez prejavu

je nečinný. Telo bez vedomia nie je ničím. Telo nemôže byť bez ducha a duch sa vidí a prežíva v tele.

V obraze svojho vedomia.

BYTOSŤ JE PREJAVOM BYTIA. PREJAVOM DUCHA. PRVÁ BYTOSŤ JE BOHOM A JA AKO ČLOVEK

 SOM POTOMKOM TEJTO BYTOSTI. DUCH, BOH A ČLOVEK JEDNO JE.

BOH VIE, PREČO SA USMIEVA. ON JE PRÍČINOU A TÁTO PRÍČINA NEUSTÁLE TVORÍ

A ROZMNOŽUJE JEHO ROD.

Je prospešné mať usmievavého tvorcu a nie nejakého hriešnika, ktorý zabúda na svoj úsmev.

Nepovažuje ho za dôležitý, lebo pre hriešnika je prvoradá ťažká práca. Ak niekto nechce vidieť,

na čo má ľahkosť úsmevu a čo všetko z toho vyplýva, nemôže oceňovať radosť zo života. A aký

 cieľ potom vidí? Čo mu ostáva? Každý vie, čo!

ZNEVÁŽENIE ÚSMEVU VIEDLO K TOMU, ŽE ČLOVEK MUSÍ ŤAŽKO PRACOVAŤ, ABY NIEČO VYPESTOVAL

A DOSIAHOL. ŤAŽKÝ ŽIVOT VYTVORILO ZNEUCTENIE ÚSMEVU. TO, ŽE SA USMIEVAME PRI MYŠLIENKE

UBLÍŽENIA, ALEBO KEĎ CHCEME SEBE, ČI INÉMU UŠKODIŤ.

Úsmev je prejavom ochoty. Mojej dobrej vôle, takže k tomu, aby som sa usmial, ma nik nedonúti.

Mnohí sa vyhýbajú zachmúreným tváram, pretože si myslia, že zlú náladu nejako preberú, že si ju

prisvoja, proste ukradnú. Nuž pri zachmúrených tvárach sa skutočne niet čoho obávať, pravdaže

za predpokladu, že sa neusmievam nad tým, ako iní trpia, alebo majú starosti.

Ak sa niekto obáva, že ho človek so zachmúrenou tvárou môže znechutiť, čiže tej možnosti, že

na základe svojho pohľadu si môže vytvoriť zlú náladu, iste má na to dôvod. Dôvodom je vzrušenie

 a potešenie z ťažkostí a bolestí ľudí, takže škodoradosť. No a vtedy sa môže nad tým, že sa niekto

trápi, usmiať. Vie, čo môže urobiť a čo to pre neho znamená, vie, že sa môže zaradovať z utrpenia,

a preto sa obáva tých, čo sa mračia, alebo sa im vyhýba. Nie vždy, pretože potrebuje vzrušenie a je

iba fakt otázkou času, kedy si to zariadi. Jednoducho má zo seba strach!

Človek sa neobáva zachmúrenej tváre, ale toho, čo si môže zariadiť tým, keď sa usmeje nad

 niečím, čo by pre seba nechcel, lebo veľmi dobre vie, v čom sa vyžíva! Obáva sa, že mu trpiaci dá

podnet k radosti! Takže sa bojí toho, že si úsmevom nad utrpením, alebo škodoradosťou zariadi

pre seba zlé pocity, pretože úsmev dáva život myšlienkam a tvorí z nich zážitky. Vždy niečo

prežívame, lebo žijeme.

Smútok sám osebe nemá žiadnu moc, má silu vtedy, keď je pocitom a pocity tvoríme tým, že

súhlasíme s nejakou myšlienkou. Súhlas prejavujeme úsmevom. Zachmúrená tvár ešte jakživ nič

nezariadila, pretože ňou vyjadruje telo nechuť a nesúhlas s tým, čo vníma. Možno preto tu chodí

toľko zamračených ľudí a najmä zrána. Nechcú schytať niečo z bolestí tohto sveta!

Sú aj takí ľudia a nie je ich málo, ktorí prežívajú vzrušenie z toho, keď vidia trpieť iných, a tak

 robia všetko preto, aby ich nejako podráždili, nazlostili, alebo inak ublížili a je pre nich normálne,

že sa pritom usmievajú. Takáto radosť škodí! Doslova zožiera zaživa a skutočne tým najrôznejším

spôsobom, lebo kto sa vyžíva v bolesti a ťažkostiach iných, musí sa nutne vyžívať aj vo vlastných

 mukách. On sám si privoláva a spôsobuje bolesť. Iba človeka s ťažkým postihnutím mysle môže

 vzrušovať bolesť a ťažkosti iných ľudí. Nie každý, čo sa usmieva, je milý.

Ľudia uznávajú boj. Existuje tu boj za svoju pravdu, boj proti zlu i za dobro, boj za slobodu, boj

o život, takže za všetko možné. Ak boj uznávame, je potrebný. To, čo je potrebné, je prospešné. Čo

 je prospešné, slúži k radosti, však prináša nejaký zisk, úžitok, takže vlastne všetky boľačky a zranenia,

ktoré utŕžime v boji, sme získali preto, aby sme mali radosť a prospech. Boj i zranenia si vždy musíme

odsúhlasiť. Akože inak, úsmevom! Ak človek uznáva boj, vzťahuje ho na seba, takže bojuje so sebou.

A prečo bojuje? Aby mal radosť zo seba. Divné, čo? Fakt veľmi nepraktické!

Boj prináša zranenia, pretože v ňom chceme niečo poraziť a samozrejme aj ublížiť. Zmyslom boja

je zraňovanie a likvidácia. Koho chceme zlikvidovať? Vždy seba a ešte to robíme preto, aby nám to

prinášalo prospech, čiže radosť zo života. Zo seba! Ak bojujem, komu ubližujem? No vari sebe, veď

ja vidím nepriateľa. A kde ho vidím? Zrejme v sebe, lebo bez seba by som nevidel ani nebojoval. Ak

je boj prospešný, sú bolesti úspechom života! Takže človek by mal jasať nad podareným dielom.

Robí tak? Považuje bolesti a zraňujúce pocity za úspech? Ak nie, prečo si ich tvorí?

Mnohí nevedia, čo tvoria a ako. Až vtedy, keď už človek niečo vytvorí a pocíti, tak s údivom hľadí,

odkiaľ sa to nabralo, veď to predsa nechcel. Odkiaľ ten nepodarok prišiel!? Tvorí teda naslepo,

 hoci vidí. Alebo tvorí, a pritom sa pozerá inam a podľa toho tvorí? Toto je možné iba v sne!

 VŠETKY POCITY PREŽÍVAM JA A JA SI ICH AJ TVORÍM. AK SA POZERÁM NA INÉHO, STVORÍM TO,

ČO SOM MU PRISÚDIL. PRISÚDIM S RADOSŤOU, LEBO NECHUŤOU TO NEJDE. Z NECHUTI A NEVÔLE

EŠTE NIKDY NIČ NEVZNIKLO.

NA KAŽDÝ SKUTOK POTREBUJEM CHUŤ, INAK BY SOM HO NEVYTVORIL A NEZAŽIL.

CHUŤ NIE JE NEVÔĽA. TO, ČO PREŽÍVAME, SME MUSELI VYTVORIŤ S CHUŤOU, RADOSTNE.

 S ÚSMEVOM.

Na to, aby sme sa usmiali, potrebujeme podnet. Nejaký impulz, vzrušenie. Niečo, čo vyvolá aktivitu,

nejaký signál, pohnútku, ktorá je potom aj príčinou toho, čo urobíme. Je výhodné všímať si podnety,

aby som vedel, čo obsahuje to, čo chcem urobiť. Či skutočne vystihuje to, čo chcem pre seba, alebo je

to pravda založená na tom, čo naokolo pozorujem, ale veľakrát nie je v súlade s tým, po čom túžim.

Iba skutok vychádzajúci z túžby dokážem vedome oceniť. Vedome znamená rozumne.

Veľakrát si myslíme, že nás k aktivite niečo urobiť podnietilo to, čo vidíme naokolo, alebo slovo

 iného človeka. Iný človek môže síce k niečomu inšpirovať, alebo niečo poradiť, ale to ešte vôbec

neznamená, že to musím prijať a urobiť. Podnet niečo urobiť vychádza vždy zo seba, pretože

k sebe hovorím vždy svojím slovom. Ja dávam sebe pokyn, čo mám urobiť.

Môžete pred človeka postaviť pohár s vodou a núkať ho, nech sa napije a aj mu predvádzať, ako to

urobiť, ale ak si on sám svojím slovom nepovie, že sa napije, tak to neurobí. On si musí dať pokyn.

 On musí sebe povedať, že sa napije a na to, aby si to povedal, potrebuje ochotu. Nikto sa za nikoho

nemôže napiť ani prehltnúť vodu. Za nikoho sa nemôžeme usmiať! Nikto nikomu nevytvára jeho

pocity a zážitky, nikto neoživuje iného myšlienky a nedáva im pôsobenie, každý si svoje pocity

 tvorí sám.

Keď vidím úsmevy ľudí, vidím podnety, aby som niečo zrealizoval a prežíval, ale vždy záleží iba od

mojej ochoty, či tak urobím. Či sa usmejem a odsúhlasím v tej chvíli to, čo si myslím o tom, čo vidím

a počujem! Mal by som vedieť, čo ma podnietilo k úsmevu, takže poznať, čo som vytvoril a z čoho, ale

obyčajne až na základe pocitu vieme, aké je to, čo sme vytvorili. Ak je to pocit nepríjemný, snažíme sa

svoje dielo odstrániť, takže človek bojuje a sám seba zraňuje. A odstráni, ak ani nevie, že ho vytvoril

 dobrovoľne? Ochotne, z vlastnej vôle?! Je dobré vedieť, že všetky pocity tvorím vždy dobrovoľne

a z ochoty. Aj bolestné a zraňujúce.

AK ČLOVEK BOJUJE, JE BOJOVNÍKOM, KTORÝ SA SNAŽÍ ODSTRÁNIŤ SEBA, ŽIVOT. ZRAŇUJE SA

 A VTEDY JE ŽIVOT ŤAŽKÝ. A EŠTE ODSTRÁNENIE SEBA, TAKŽE BOJ A ZRANENIA POVAŽUJE ZA

PROSPEŠNÉ! ZA CIEĽ A ZMYSEL ŽIVOTA.

To, čo robím so sebou, považujem za prospešné a mám chuť to urobiť, inak by som to nemohol

urobiť. Ak je pre mňa pravdou, že mám v sebe dobro, ale aj zlo, rozdelil som sa na dve strany, takže

 bojujem so všetkým, čo v sebe vidím. Aj s dobrom, aj so zlom a vždy, keď jedna strana zasiahne druhú,

 tak to cítim, lebo som to ja. Ak bojujem, vidím v sebe nepriateľa. Toho, koho chcem poraziť, zraniť na

 najcitlivejšom mieste a vyčkávam na vhodnú príležitosť, aby som tak urobil. Ja sa zraňujem, ja sám

 som pre seba nepriateľom. Nepriateľa nemilujeme, však?

AK BOJUJEME, NEPOZNÁME SEBA, PRETOŽE ŽIVOT JE SÚLAD VÔLE. TO, ČO NEPOZNÁME,

NEMÔŽEME MILOVAŤ. AKO MILOVAŤ SEBA? AKO MILOVAŤ NEPRIATEĽA? AKO MILOVAŤ ŽIVOT?

VŠÍMAM SI, S ČÍM SÚHLASÍM. VŠÍMAM SI, NA ČO REAGUJEM ÚSMEVOM.

Boj slúži na to, aby sa človek trápil, nech už je to boj za čokoľvek. Keď bojuje, má strach, čo mu ublíži.

Akým slovom a skutkom sa môže zraniť, a to všetko si predstavuje. Boj si každý musí odsúhlasiť, inak

by nik nemohol bojovať a ubližovať. Odsúhlasí úsmevom, takže to, čo bolo dané na vyjadrovanie

radosti a tvorbu potešení, využíva človek na to, aby sa trápil a mal hrôzu z toho, čo príde.

Kto bojuje, akoby mal v tele nejakú šelmu, ktorá zraňuje a zariaďuje nesmierny strach zo života.

A človek si myslí, že keď odstráni telo, zbaví sa dravca, ktorý ubližuje. Smrť nepomôže, lebo keď sme,

stále žijeme, ale môžeme si vytvoriť iný obraz toho, čo zraňuje. Iný obraz zbrane. Vyberiem si samozrejme

taký obraz, o ktorom viem, že nič nezmôže. Že na moju silu nemá! Obraz môže byť akýkoľvek. Postačí aj

malý kúsok hodvábnej látky, či nite. Akože zraní? Treba to uvidieť v skutku, hodiť si to trebárs na hlavu.

Usmiali ste sa? Mám vedieť, na čo. Keď som, tvorím a môžem si stvoriť čokoľvek.

BOJ SA NEDÁ ODSTRÁNIŤ, LEBO TO BY BOL ZASE BOJ, ALE MÔŽEM VYMENIŤ ZBRAŇ. VYTVORIŤ SI VO

VEDOMÍ TAKÝ OBRAZ ZBRANE, KTORÁ NEUBLIŽUJE. ČO NEZRAŇUJE, POHLÁDZA. VTEDY JE BOJ PARÓDIA,

ALEBO NESKUTOČNOSŤ PRE MYSEĽ A TELO. NIE JE TO NEMOŽNÉ, AK POCHOPÍM ÚPRIMNOSŤ.

Keď sa usmejem na človeka, mal by som si myslieť, že mu prajem pokoj, inak vytvorím to, čo

ma podpichne, doslova prebodne ako nôž a vytvorí tiež podnet k ďalšej rane. Keď sa na niekoho

 usmievam a prajem mu šťastie, zdravie a všetko najlepšie, mal by som si to v tej chvíli aj myslieť.

Mám byť úprimný.

Ak sa však pri prianí šťastia usmievam, ale pritom v mysli preberám, aký je dotyčný hlúpy, zlý, či

nemožný, tak to, na čo myslím, som práve úsmevom prijal a vytvoril. A potom zažijem takú situáciu,

v ktorej budem vidieť seba ako hlupáka. Jednoducho zrealizujem pre seba to, čo považujem za hlúpe,

čiže obsah nejakej ťažkej myšlienky. Poznám, akú náplň má nejaká dotieravá predstava? Vždy viem,

 o čo v nej ide, čo zobrazuje, alebo pre mňa symbolizuje, a to je obsah, ktorý oživím a zrealizujem, ak

 sa na to mimovoľne usmejem. Urobím tak vtedy, keď si nevšímam, čo ma teší, alebo ak si nedajbože

myslím, že úsmevom odstránim nejakú zlú myšlienku, alebo pocit, pretože aj tomu človek verí.

Iba si namýšľa, že verí! Úsmev neodstraňuje, úsmev tvorí!

Úsmev máme daný na to, aby sme si zariaďovali krásne chvíle a nie na to, aby sme ho využívali na

falošnosť. Ak tak robíme, nevážime si dobrú náladu ani priania ľudí, lebo si myslíme, že robia to isté.

Čím si človek zariaďuje nepoznanie seba? Tým, že hovorí niečo iné, ako si myslí. Neúprimnosť znamená

nepoznanie, proste hlúposť. Ešte jakživ žiadny hlupák Boha nepoznal a nepočul! Ani nikdy nedorazil

do neba!

Na čo človek myslí, keď sa pozrie do zrkadla a usmeje sa na seba? No mal by myslieť snáď iba na to,

aký je dobrý, alebo pekný, pretože úsmev je určený na tvorbu krásy. Lenže mnohí zneužívajú úsmev

a usmievajú sa aj vtedy, keď myšlienky a pocity hovoria niečo iné, takže vlastne pohyb tela vyjadruje

 niečo neprirodzené a nacvičené. Ako niektorí ľudia chápu vedu nazývanú silou pozitívneho myslenia?

Usmievajú sa aj vtedy, keď im je zle, a tak dobrovoľne odsúhlasujú a tvoria to, o čom vedia, že je zlé.

Úsmev bol daný pre dobro, a to by mal aj tvoriť. Dobro je to, čo je pre mňa dobré stále. Už vieme,

čo tvoríme?

OBSAH MYŠLIENKY, KTORÚ NEODSÚHLASÍM ÚSMEVOM, JE NEŽIVÝ A NEAKTÍVNY. ČO SA TEDA

VEĽAKRÁT ODRÁŽA V MYSLI? MŔTVE MYŠLIENKY, PREDSTAVY A DEJE. TREBA ROZPOZNÁVAŤ,

ČO JE ŽIVÉ.

ZO ŽIVEJ MYŠLIENKY A PREDSTAVY NEMÁM STRACH, A TO PRETO, LEBO SOM JU VEDOME

A DOBROVOĽNE STVORIL. TO, ČO JE ŽIVÉ, NEMÔŽE MAŤ ZO ŽIVÉHO STRACH. ŽIVÉ SO ŽIVÝM

JE VŽDY V SÚLADE.

Z čoho teda máme strach, keď sa pozrieme do seba? Z mŕtvol, ktoré lietajú v mysli ako handry vo

 vetre. Čo zmôžu? Nič, ak sa mi nezapáčia. Nuž ale človeku sa môže páčiť čokoľvek, aj to, čo je mŕtve,

veď nakoniec uctieva smrť, inak by si ju predsa neurčil za cieľ života. Kto teda chce mať zážitok smrti,

 pretože v živote to nič iné byť nemôže, mal by vedieť, že má na takýto zážitok chuť. Umierame schuti

a nie nedobrovoľne.

Zo života nemôžeme mať strach, inak by sme nežili. Z čoho teda máme strach? Jedine z toho, čo

nám nepatrí a nechceme, takže z neživých predstáv. Mŕtve predstavy sa snažíme zneškodniť. Zabiť,

nech dajú pokoj, lebo však to, čo nežije, je už na pokoji, no nie? A ako ten, čo žije, odstráni to, čo

 teraz nemá? Alebo má? No, ako chce!

AK NIEKTO BOJUJE, JE TO ZÁPAS S MŔTVOLAMI, LEBO S TÝM, ČO JE ŽIVÉ, ŽIVOT NEBOJUJE.

Mŕtve je mŕtve. Je zbytočné ho zabíjať, či odstraňovať. Ak tak človek robí, nevie, čo robí.

Nepozná, čo odstraňuje a ani to nemá rád. S tým, čo nie je láskou, je zbytočné sa zaoberať!

KEĎ SA NEUSMIEVAME NAD ZLÝMI MYŠLIENKAMI, NIČ SA NESTANE!

KEĎ SA NEUSMIEVAME NAD TÝM, ČO NECHCEME PRE SEBA, NEMÁ ZLO POHYB!

IBA TEN, ČO TO POZORUJE, JE POHYBOM, A TAK ZÁLEŽÍ OD NEHO, ČOMU UDELÍ POHYB!

Nepozerajme sa na smrť tým pohľadom, že tu ľudia umierajú, a tí ostatní tiež chcú skúsiť, čo to je,

a preto to platí aj pre mňa. Nie som tým druhým človekom, a tak to platiť nemusí. Pozerajme sa na

 takúto potrebu ľudí tým pohľadom, či mňa osobne takýto zážitok teší. Svojím vlastným pohľadom,

čiže pohľadom túžby, lebo túžba je dobrá a má aj taký istý pohľad. Pozerajme sa na potrebu smrti

 tak, či chcieť, alebo nechcieť takýto osobný zážitok. Nemusíme mať také zážitky ako iní, všakže?

Nakoniec na pohreboch, na cintorínoch, alebo pri pohľade na mŕtveho človeka sa obyčajne ľudia

neusmievajú, takže to, čo vidia, neodsúhlasujú, ale pritom tvrdia, že musia umierať. To nie je

úprimné!

Je veľmi podivné nažívať s tým, čo ma môže zraniť, zlikvidovať, takže usmrtiť.

Čakať, kedy tak šelma urobí. Kedy nájdem takú chvíľu, keď nie som pozorný!

SMRŤ JE SVETLO, LEBO JU UZNÁVA TEN, ČO JE SVETLOM. SVETLO NEODSTRÁNITE,

ALE NEMUSÍTE HO ODSÚHLASIŤ! A VÔBEC, NAČO SÚ MI DVE SVETLÁ? ÚPLNE MI POSTAČÍ

 SVETLO LÁSKY A LÁSKA NEUMIERA.

USMIEVAJME SA NA LÁSKU, LEBO LÁSKA JE BOHOM ŽIVÝCH.

VŠETKÝCH TÝCH, ČO NESPOCHYBŇUJÚ JEDINEČNOSŤ ŽIVOTA.

Telo je domovom vôle. Mojej lásky, môjho jediného svetla. Do môjho domova nepatrí smrť a ani

nič z toho, čo nie je v súlade s mojou túžbou. Chvála tela je cestou domov. Cieľom neba. Tak, ako

 si cením to, čím teraz som, tak oceňujem aj nebo, či dobrý život. Ak si necením to, čím sa teraz

prejavujem, patrím tam, kde nie je nič ocenené. Nazývame to večným zatratením.

Čím sa prejavuje myseľ? Telom. Úsmev je reakcia na to, čo si myslíme. Reakcia na podnet, ktorý jasne

 vidíme. Keďže úsmev je daný iba na tvorbu dobra, tak vo chvíli, keď sa usmievame, je to, na čo pritom

 myslíme, brané telom, a tak všetkým ako dobré. Pre ochotu neexistuje zlo, takže úsmevom môžeme

pobrať kadečo. Vieme, že máme úsmev preto, aby sme ním prejavovali to, čo nás potešilo, proste

nejaké dobro? Vieme. Ak teda na základe úsmevu, takéhoto pohybu vyjadrujúceho potešenie,

prijímame ako telo to, čo si práve myslíme, tak to proste máme v krvi, čiže všade v tele.

Vidíme rôzne podnety, ako žiť a čo urobiť. Ak je nejaký vyhovujúci, alebo ho považujeme za dobrý,

tak ho odsúhlasíme a zrealizujeme. Akože inak, s úsmevom, lebo kde je súhlas s dobrom, tam nie je

dôvod mračiť sa. A nie je ani žiadna prekážka! Nezabúdajme, že telo je zrealizovaná myšlienka. A tiež

majme na pamäti, že to, čo človeku vyhovuje, nemusí byť dobro neba, alebo dobré pre všetky bytosti.

 Aj neúprimnosť, ktorá je to isté ako pýcha, môže mnohým vyhovovať, jednoducho je pre nich dobrá.

 O dobre, ktoré je neúprimné, vieme, že sa stratí.

MÁME TAKÉ DOBRO, AKÉ MÁME POZNANIE O SEBE. MÁME TAKÉ DOBRO, AKÉ URČÍME ŽIVOTU.

VŽDY PRESNE TAKÉ, AKO VIDÍME A POSUDZUJEME ŽIVOT A PODĽA TAKÉHOTO DOBRA NIEČO

ODSÚHLASUJEME A REALIZUJEME.

Úsmevom tvoríme vždy to, čo chceme, ale nie vždy si človek odsúhlasuje také dobro, aké vidí

vo svojich túžbach, pretože ich spochybňuje. A veľakrát aj tvrdením, že tomuto životu nepatria.

Robil by to, keby chápal, že tým životom je on sám? Ak teda naplnenie túžby neprisúdi tomuto

životu, čiže sebe, ale odloží do akejsi neurčitej budúcnosti, tak to znamená, že túžba je pre neho

 teraz neprijateľná. Jednoducho si nechce teraz naplňovať a užívať to, po čom teraz túži. Nie je to

 nezmyselné? Ak sa takto pozerá na túžby, čo si potom naplní vo chvíli, keď sa mimovoľne usmeje

 na to, čo pozoruje v obraze svojej túžby? Na to pekné a dobré, ktoré by rád mal? Zrealizuje si pre

seba to, čo v túžbe nebolo. To, po čom netúži. A potom sa diví a utvrdzuje v tom, že túžby sú

iba prchavým snom.

No a ešte je tu ďalšia vec. Pre takého človeka, ktorý sa nezamýšľa nad tým, aký má zmysel to, že túži,

je samozrejmosťou, že slovom túžba označuje aj to, čo pre seba nechce, ale pre iných ľudí už áno, takže

rozdeľuje svoju túžbu. Delí svoje dobro na dve časti, na dobro a zlo, hoci každá z nich ostáva tým, čo

bola, lebo dobro je nemenné, akurát jednu z nich prežíva ako zlo. Takže aj to, čo považuje za zlé,

je jeho dobrom. A takéto dobro si aj odsúhlasuje.  

TÚŽBA JE CITOM DOBRA. AK SVOJE TÚŽBY SPOCHYBŇUJEME, NIE JE DOBRÝ CIT CTENÝ,

A PRETO SA USMIEVAME AJ VTEDY, KEĎ SA NECÍTIME DOBRE.

Úsmev patrí túžbe. Tomu, čo sa mi páči a chcem stále prežívať. Keď cítim niečo odporné, alebo

nechcené, nebudem sa predsa usmievať ako keby bolo všetko v poriadku, lebo ak sa usmievam, tak

to, čo cítim, je pre telo spravodlivé. Kto je tým telom? Ja som domovom seba. Telo je domovom duše.

 Vo svojom domove prežívam seba. Predstavte si, že by ste mali v dome niečo otravné, alebo jedovaté.

Nejaké dotieravé muchy, komáre, či škorpióna, čiže niečo, čo neznášate. Bolo by to snáď dôvodom na

úsmev? Podnietilo by vás to k tomu, aby ste určitým pohybom tela prejavili radosť? Mali by ste úsmev

na tvári? Tvárili by ste sa tak, že je všetko v najlepšom poriadku? Ak áno, svedčilo by to o hlúposti.

O tom, že nechcete vidieť to, čo vidíte a nie o sile dobrého zmýšľania.

KEĎ SA POZRIEM DO SEBA A VIDÍM NIEČO NEPRÍJEMNÉ A ZNECHUCUJÚCE, NIE JE TO PRE MŇA

PODNETOM ANI DÔVODOM K TOMU, ABY SOM SA USMIEVAL, A TAK TVORIL PRE SEBA NIEČO ZLÉ.

VTEDY NEMÁM STRACH POZERAŤ SA DO SVOJEJ DUŠE.

 KEĎ VIDÍM TRÁPENIA INÝCH ĽUDÍ, NIE JE TO PRE MŇA PODNETOM ANI DÔVODOM K TOMU,

ABY SOM TRÁPENIE PRE SEBA TVORIL. IBA VTEDY SA V TOMTO SVETE NEOBÁVAM BOLESTI.

Keď vidím vo svojej mysli niečo zlé, nemám dôvod sa toho báť, pretože sa neusmievam.

Nevyjadrujem úsmevom tela, že je to pre môj jediný domov v poriadku. Ak sa však usmievam,

hoci nemám dobrý pocit, odsúhlasujem nechcenú myšlienku. Nie vždy má človek radosť z toho,

čo vytvorí úsmevom.

 Keď vidím v sebe, alebo naokolo niečo nepekné, mám vedieť, že to nie je dôvodom pre úsmev

a nie to nechcieť vidieť, keď som to už videl, či bez rozumu odstraňovať. Odstraňovanie nie je

tvorba dobra, takže tým nič nedosiahnem. Nechcete bolesti? Ak áno, pozerajte sa na zdravie

s úsmevom, lebo so starosťami o zdravie nič nedosiahnete, respektíve vám ostane bolesť,

ktorú ste mohli odsúhlasiť aj tak, že ste sa usmiali vtedy, keď ste videli niečo odporné.

To, čo chcem, dosiahnem úsmevom. Úsmevom tvorím pohodlie svojho domova.

Jednoducho sa vo svojom tele cítim dobre a bezpečne.

KEĎ ČLOVEK TVRDÍ, ŽE NIEČO MUSÍ BYŤ, JE TO PRE NEHO SPRÁVNE A V PORIADKU.

NA TO, ČO JE V PORIADKU SA USMIEVA. SVOJ PORIADOK A VŠETKO, ČO POTREBUJEME,

TVORÍME ÚSMEVOM.

Nejde o to, aby som strážil úsmev, ale chápal, čo a ako tvorím. A keď chápem, iste ma pochopenie

neobmedzuje, a tak ani neohrozuje. No a ešte je vari prirodzené, že sa usmievam iba na to, čo vidím

ako milé. Snáď je normálne vedieť, že je nenormálne usmievať sa vtedy, keď mi je zle. Ak sa teda

usmievam aj vtedy, keď mám ťaživý pocit, snažím sa dokázať, že som silný. Akýže silný, keď

 sa pretvarujem?!

NEJDE O TO, ABY SOM KONTROLOVAL ÚSMEV, ALE ABY SOM SA NEPRETVAROVAL,

LEBO AK SOM K SEBE NEÚPRIMNÝ, SOM FALOŠNÝ, NEPRAVÝ, A TAK VOČI ZLU BEZMOCNÝ.

Vždy ide o to, ako sa cítim a o tom vždy viem. Ak sa cítim dobre, neprikyvujem tým, čo sa sťažujú.

A ak sa cítim zle, neukazujem ľuďom inú tvár, pretože vtedy nechcem vidieť, čo cítim. A ako už len

vyriešim to, čo nevidím? Chcete mať dobrý život? Usmievajte sa na život, lebo starosťami dosiahnete

iba starosti. Dá sa trápením niekomu pomôcť? Dobro môže pomôcť, ale dobro sa netrápi. Chcete, aby

sila života načúvala vašim prianiam? Usmievajte sa pri myšlienke na život, či na Boha, lebo strachom

z moci dobra nič nevyriešite, ale s úsmevom nič nie je nemožné.

KEĎ UŽ SOM, JE ZBYTOČNÉ MRAČIŤ SA NA SEBA, ALE USMIEVAŤ SA NA SVOJE TÚŽBY

MÁ VŽDY ZMYSEL. TREBA VERIŤ, ŽE TÚŽBA NIE JE SEN, ALE REALITA MOJEJ VÔLE.

Úsmev sa tvorí zo vzrušenia. Z niečoho, čo ma láka, zo všetkých strán priťahuje, je to jednoducho

neodolateľné. Keď sa zamilujete a potom sa na okamih zasníte, máte úsmev na tvári, všakže? Keď si

niečo predstavujete, alebo o niečom peknom snívate, máte úsmev na tvári a tento úsmev nie je sen,

veď je prejavený skutočnosťou. Telom. Keď niečo zrealizuje telo, ktoré je pre mňa skutočné, tak je

 to uskutočnené. Ako vytvoríte zo sna skutočnosť? Jedine úsmevom. Je šťastím chápať, že lásku

 si udržíte úsmevom.

KEĎ SOM, STÁLE NIEČO TVORÍM, TAKŽE SA STÁLE NA NIEČO USMIEVAM.

TREBA UŽ LEN VEDIEŤ, ČO STOJÍ ZA ÚSMEV.

SOM TVORCOM ŽIVOTA? ZREJME ÁNO, LEBO KEĎ ŽIJEM, NIČ INÉ TVORIŤ NEMÔŽEM.

ŽIVOT STOJÍ ZA ÚSMEV, PRETOŽE V ŽIVOTE AJ TAK NIČ INÉ NIE JE. IBA ŽIVOT!

Usmievate sa, keď si predstavíte smrť? Svoj zánik, či nehybnosť tela? Môže sa pri predstave smrti

usmievať to telo, ktorému hrozí nehybnosť, chladný hrob a rozklad? Ak uznáte, že nie, nemáte smrť

 ako stvoriť. Smrť je ponuka. Môžete si ju prisvojiť, ale nie stvoriť. Ako si ju adoptujete? Tým, že

si myslíte, že je potrebou života a v živote sa na kadečo usmievate.

KEĎ SA POZRIEM NA SEBA, ČO VIDÍM? VIDÍM TELO. A KEĎ SA POZRIEM DO SEBA,

JE TAM ČO? JE TAM TO, ČÍM SA POZERÁM.

Keď sa ráno prebudím, čo si uvedomím? Telo, svoj jediný domov, pretože bez tela by som neuvidel

nič z tohto sveta. A čo sa stane potom? Ocením úsmevom fakt, že som sa vrátil do svojho domova, že

som si uvedomil telo? Alebo ani neviem, že som doma? Nuž nemusím, ale vtedy márne čakám na nebo.

Kde je, ak nie v tom, čím sa prejavujem? Je zrejmé, že mnohí si predstavujú nebo bez seba. Bez tela,

veď sa ho chcú zbaviť. Alebo majú nejaké iné? To, čo mám, či nebo, ku ktorému smerujem, mám teraz

aj vidieť, inak cieľ nevidím. A ak nevidím a nemám, ale chcem, musím si ho stvoriť z neviditeľnosti.

 Akože inak, úsmevom!

To, čo vyhovuje a platí pre jedného človeka, nemusí platiť pre iného. Nevzťahujme na seba to,

čo nechceme, riaďme sa podľa toho, čo nám stojí za úsmev. Je prospešné veriť, že úsmevom

oceňujem život. Život je láska. Bez lásky nič nemá zmysel.

NA TOM, ŽE MÁME NIEKOHO RADI, NIE JE NIČ ZLÉ.

Zlé je to, že lásku rozdeľujeme, čiže čo môžeme a čo nesmieme milovať. Keď máme radi nejakého

 konkrétneho človeka, je to dobré, ale keď ho miluje aj niekto iný, máme k tomu výhrady, už je láska

 zlá a neprijateľná. Z tohto dôvodu existuje pre človeka tak tvorba toho, čo má rád, ako aj tvorba toho,

čo sa mu nepáči, lebo on tak vyhodnocuje to, čo je zmyslom života. Nikdy nevieme, na čo sa usmejeme

a spontánne vytvoríme. Je skutočne veľkým šťastím chápať, že na tom, že človek má rád človeka nie je

nič zlé, škodlivé a neprospešné. Čo je viac ako láska? Čo je cennejšie? Ide o to, čo uznáme za cennosť,

pretože z toho tvoríme svoj príbeh. Je to príbeh úsmevu.

Pre koho je cenná bolesť? Keby bola, neexistovali by lekári, nemocnice a lieky. Ak teda na základe

rozdeľovania lásky je láska raz šťastím a inokedy bolesťou, tvoríme tým, že máme niečo radi, aj

radosť z lásky, aj nešťastie z lásky. Byť nešťastný z lásky, nech sa to už týka kohokoľvek,

je znakom nenormálnosti. Bláznovi je jedno, na čo sa usmieva!

ČO TO ZNAMENÁ MAŤ NAPLNENÝ ŽIVOT? BYŤ NAPLNENÝ LÁSKOU.

TAKÝTO ČLOVEK NEZOMIERA, PRETOŽE JEHO ÚSMEV PATRÍ IBA LÁSKE.

KTO CÍTI LÁSKU? ZREJME TELO, KEĎ NIČ INÉ NEMÁM. AK MI TEDA ZÁLEŽÍ NA TOM, ČO

MÁM RÁD, NEPODCEŇUJEM SVOJE TELO. NECHCEM MU ŠKODIŤ! NEPOCHOVÁVAM HO ZAŽIVA.

Keď sa myseľ zameria na lásku, má v pohľade iba lásku. A keď sa zameria na nešťastie, vidí

iba nešťastie, pretože na dve veci sa zameriavať nedá. Vždy zameriavame pozornosť iba na jedno,

takže dobro a zlo nemôžu byť spolu. Ak teda vidím v zle niečo dobré, alebo niečo podozrivé v tom, čo

považujem za dobré, neviem, čo vidím a na čo sa usmievam. A čo vtedy vytvorím? Nejaký výmysel, ktorý

 aj tak nepovažujem za dobrý, lebo aj zlu som určil čas. Ak zlo musí pre mňa byť, má čas, takže ho proste

musím vytvoriť. Urobím tak dobrovoľne a s úsmevom, pretože dobrovoľne a ochotne som mu udelil čas.

A samozrejme aj priestor. Aký priestor mám k dispozícii? Svoje vlastné telo, lebo s ním môžem robiť to,

čo sa mi zachce, však nikto iný v ňom nemyslí.

 ČO SA MÔŽE PODARIŤ, NEMÔŽE SA NEPODARIŤ. ALEBO TO, ČO SA NEDÁ UROBIŤ,

 SOM UZNAL ZA HLÚPOSŤ.

To, čo sa nedá vytvoriť, nemá podnet, jednoducho nie je vzrušujúce a lákavé. Je to teda hlúposť.

Mám vedieť, že to, čo pre mňa nie je príťažlivé, nevystihuje môj život a ani to netvorím. Otázka

pre rozum: Je pre mňa príťažlivé nebo? Ak áno, tak na tej ceste nemôže chýbať úsmev. Poznanie

 svojej vôle, takže toho, čo tvorím. Alebo ma priťahuje peklo? Ak áno, neviem, na čo mám daný

 úsmev a ani ma to nezaujíma.

AK DOKÁŽEM VYTVORIŤ DOBRO, DOKÁŽEM VYTVORIŤ AJ NEBO, ALEBO TO,

ČO JE V SÚLADE SO SVETOM KRÁS.

A AK JE PRE ČLOVEKA MOŽNÉ VYTVORIŤ ZLO, DOKÁŽE VYTVORIŤ AJ PEKLO,

ALEBO TO, ČO JE V SÚLADE SO SVETOM, KDE SÚ TÚŽBY ZBYTOČNÉ.

Je potrebné vedieť, že nebo a peklo nemôžu spoločne tvoriť svoju stálosť. Stálosť je nemenná.

Poznanie, že nebo a peklo, respektíve dobro a zlo existuje, je v človeku, takže v tomto svete,

v tomto tele si volí, z akého podnetu stvorí večný svet. Svoju nemennosť. A komu je jedno,

čo si zvolí, tomu niet pomoci. Nevie, čo znamená slovo tvorca, alebo Boh.

Čoho sa chceme zbaviť, čo nepotrebujeme? Chceme sa zbaviť toho, čo vidíme ako nevyhovujúce

a zlé. Ak je telo na základe potreby umierať zlé, čo iné máme k dispozícii? Ak teda nepotrebujeme

 telo, čo vlastne potrebujeme? No snáď iba to večné zatratenie seba. Peklo je neskutočnosťou iba

pre toho, čo tvorí nebo. Alebo ak sa niekto spolieha, že niekto za neho vytvorí dobrý život,

tvorí si večnosť pekla.

 AK V TOMTO SVETE EXISTUJE PRE ČLOVEKA DOBRO A ZLO, ANI JEDNO Z NICH PRE NEHO

NIE JE VEČNÉ, ALE AKO BYTIE VEČNÝ JE. VEČNOSTI PATRÍ VEČNOSŤ! AKÁ BUDE?

ZLÁ, ALEBO DOBRÁ?

JE DOBRÉ VEDIEŤ, ŽE MÔJ ÚSMEV PATRÍ LÁSKE, A TAK AJ VŠETKÝM MOJIM TÚŽBAM.

TÚŽBA JE PREŽÍVANIE DOBRÉHO POCITU Z TOHO, ČO V SEBE VIDÍM A CHCEM.

Každý má právo na život, lebo je, a tak má aj právo voliť si, čím chce žiť. Voľba je založená na tom,

čo ma podnecuje k úsmevu, lebo život je stvorený pre úsmev. Veď o čom by inak bola vlastná tvorba?!

Úsmev je večný, ale v pekle je grimasou. Akýmsi znetvoreným výrazom tváre, úškľabkom. Nuž čo, peklo

je plné netvorov, takže tam sa to hodí. Otázka pre rozum: Čo si myslím, keď sa pozerám na svoje telo?

Pozerám sa vždy a môžem sa kedykoľvek usmiať! Alebo je to úškľabok nad tým, čo mi nevyhovuje?

Sú ľudia, ktorí sa obávajú pekla a sú aj takí, ktorým je to jedno. Nebo sa netvorí zo strachu a ani

z ľahostajnosti. A možno sú aj takí, ktorým záleží na tom, aby si zvolili to najlepšie, čo je. Nebo je

pomenovanie pre taký svet, v ktorom realizujem svoje túžby. Jednoducho plním si to, po čom práve

 zatúžim. Neustále prežívam dobrý pocit, lebo túžba je realitou radostného sveta. Ktože by už len

nechcel nebo? Každý, ak vie, čo to je. V nebi je všetko dané pre úsmev. Všetko je živé, milé

a úchvatné. V nebi sedí na tróne túžba. To je dôvod pre úsmev.

NEPODCEŇUJME TÚŽBY, LEBO TO JE TO JEDINÉ, ČO ČLOVEKA PÚTA K NEBU. TÚŽBA JE KRÁSNA,

PRETOŽE SA STÁLE USMIEVA. ALEBO STE UŽ VIDELI, ŽE BY BOLO NEPEKNÉ TO, PO ČOM TÚŽITE?

Znovu otázka pre rozumnosť: Sú moje túžby pre mňa reálne, alebo sú zbytočné? Mám vedieť, že

 ak túžba vznikla v reálnom tele, je pre telo i myseľ skutočná. Zlo je neprirodzené, lebo ho pre seba

 nikto nechce. Takže ak niekto uznáva, že zlo ako neprirodzenosť môže byť v jeho tele, tak nielenže

 robí také skutky, ktoré sú pre život neprirodzené, ale tiež si necení svoje telo. Okrem tela človek nič

iné nemá. Ak si ho teda neváži, nemá kvôli čomu žiť. Všetko je nezmysel! Kde je nezmysel, je aj

 peklo, alebo kde je hlúposť, je aj zlo.

AKÉ JE TO KRÁSNE TELO? JE TO TELO NAPLNENÉ TÚŽBAMI.

Telo máme preto, aby sme mali v čom prežívať skutočnosť túžob. Ak viem, že ani jedna moja túžba

nie je škaredá, nepovažujem svoje telo za škaredé a zbytočné. Ak je teraz telo zbytočné, viem, že sa raz

 iste stratí. Pozývať Boha do zbytočnosti, už nie je tuposť, ale drzosť! Načo sa modlím k Bohu v takom

tele, ktoré považujem za zbytočnosť? V akomsi nepravom tele? Načo mám v takom tele túžby? Zrejme

iba na to, aby som ich tiež videl ako zbytočné a nepravé. A kedy budú pravé? Mám chápať, že teraz

a v tomto tele myslím.

TO, ČO ČLOVEK POTREBUJE STRATIŤ, MU RADOSŤ NEPRINÁŠA.

Keď sa zameriate na zmysel úsmevu, nemôžete prestať. Akoby nejaká moc človeka jemne, ale

nesmierne silne vťahovala do sveta, kde je úsmev poslom prinášajúcim láskyplnú zvesť. Akýmsi

anjelom. Zvestovateľom dobrých správ je úsmev. Jeho zmysel je očakávanou a istou radosťou.

Nič iné v tomto svete istotu túžby nedáva.

Na to, aby človek pochopil podstatu úsmevu, musí zistiť, prečo bol vytvorený prejav života, čiže

to, čo nazýva telom. Bolo vytvorené pre šedivosť života, alebo pre žiarivý úsmev? Zistenie spočíva

v tom, v čom vidíme zmysel svojej aktivity. Myslíme, plánujeme a vytvárame niečo preto, aby sme

na to nadávali, alebo to chválili? Možno by každý odpovedal, že pre chválu. Ak je to pravda, viem,

že úsmev je tvorcom chvályhodných skutkov a na to ho aj využívam.

Chcete zmeniť osud, či vytvoriť si iný príbeh života? Bez všetkých tých prorokov, ktorí nemajú vaše

 telo, a tak môžu na základe znakov spoločného cieľa iba tipovať, čo zažijete? Využite vedome svoje

bytostné schopnosti. Svoj úsmev, veď na to ho máte. Jednoduché, však? Ani hviezdy, ani predkov

nemusíte poznať! Tak čo, usmiali ste sa? Ak áno, bol to úsmev tela. Čo myslíte, bol pravdivý?

Nuž, ak je pravdou, že ste telom, celkom iste.

Ak je telo pravdou, je pravdou aj to, čo mu prisúdite. A ak nie je pravé, tak na ničom nezáleží.

Môžete mu prisudzovať čo len chcete, potupovať ho a znečisťovať všetkým tým, čo sa vám nepáči.

Iba snáď taký malý detail: Nič iné okrem tohto tela teraz k dispozícii nemáte a je na každom, čo zo

svojho domova urobí. Či chliev, alebo palác. Z pohľadu bytostného vedomia je úplne jedno, za aké

človek považuje svoje telo a čo s ním urobí, lebo ak je, je jeho telo obrazom bytia a bytie je všade.

Jednoducho ho nezničí, ale bude prebývať v takom domove, aký si zariadi. Buď v smradľavom

chlieve, alebo v čistom, pohodlnom dome.

PRE MOJE TELO JE PRAVDIVÉ TO, ČO CHCEM JA, INAK TO BYŤ NEMÔŽE.

Ak považujeme niečo za bláznivé, či hlúpe a pousmejeme sa nad hlúposťou, ktorú vidíme,

ostane to bláznovstvom. Takže to, čo je hlúpe sa naplní tak, že sa nenaplní, pretože dôležité

 je iba to, čo uznáme za správne. To, čo je správne, nie je chybou, ale potrebou.

AK CHÁPEM ZMYSEL ÚSMEVU, POZNÁM SVOJU TVORBU, A TAK VIEM, ČO SI BUDEM UŽÍVAŤ.

AK ČLOVEK CHÁPE ZMYSEL ÚSMEVU, POZNÁ TERAZ SVOJU BUDÚCNOSŤ.

AK VIEM, ČO STOJÍ ZA ÚSMEV, VIEM, ČO MÁM TVORIŤ, A TO AJ PLÁNUJEM A ROBÍM.

Úsmev potrebuje podnet. Čo mám v sebe najradšej? Čo vo mne kedykoľvek vyvoláva úsmev na

tvári? Zrejme to, po čom túžim. Ak toto poznanie prijmem, je úsmev samočinným spúšťačom

 dobrej nálady, jednoducho reagujem na podnety neba. Nebo je, inak by som nemal túžby.

KEĎ SA ZAMERIAM NA ÚSMEV, CHÁPEM, ČO TVORÍM A ČO MA ISTE NEMINIE, PRETOŽE SOM TOMU

 DAL ŽIVOT TÝM, ČÍM SA PREJAVUJE VÔĽA. VŽDY NÁJDEM IBA TO, ČO SOM STVORIL ÚSMEVOM.

ZO SVOJEJ RADOSTI A PRE RADOSŤ.

© Copyright 2019 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.

Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete
súhlas s ich používaním. Viac informácií.

VN