VĎAČNOSŤ JE SÚLAD S TÝM, ČO CHCEM. KEĎ CÍTIM VĎAČNOSŤ ZA TO, ČO CHCEM,

JE KAŽDÝ OBRAZ PRIANIA REÁLNY, PRETOŽE VĎAČNOSŤ JE REALIZÁTOROM PRIANÍ.

CIT VĎAČNOSTI TVORÍ Z VIDENÉHO PRIANIA SKUTOČNOSŤ.

 

VĎAČNOSŤ OBSAHUJE VŠETKY SCHOPNOSTI POTREBNÉ PRE NAPLNENIE

A UŽÍVANIE SI TOHO, ČO PRE SEBA CHCEM.

 

Prianie je dar, ktorý ponúkam sám sebe. Vždy je to dar krásny, pretože vystihuje to, čo mám rád.

 Som vďačný za krásu, ktorú si dávam? Cítim vďačnosť za to, že si ponúkam to, čo mám rád? Ak nie,

vidím sa ako škaredý, bezmocný, nemilovaný a ešte sa považujem za hlupáka, lebo múdry neodmieta

poklady. Ak mám nejaké prianie, tak mám aj schopnosti, ako mať a užívať si to, čo obsahuje, inak by

táto chvíľa bola zbytočná. Vždy niečo chceme. Neustále si ponúkame dary. ŽIVOT JE CHVÍĽOU, KTORÁ

NÚKA NAJRÔZNEJŠIE DARY. Každý môžem prijať a radovať sa z toho, čo obsahuje, pretože keby som

nemal schopnosti, ako si ho naplniť, či užívať skutočnosť toho, čo chcem, tak by som žiadne svoje

prianie nevidel.

 

Vďačnosť je súhlas s tým, čo chcem a vidím v mysli. Prijatie videného daru. Najskôr musím vidieť,

 čo dar obsahuje a až vtedy ho môžem prijať, alebo považovať za nezaujímavý a nerealizovateľný.

Ak necítim vďačnosť, viem, že sa prianie nedá zrealizovať, a tak ostáva snom. Každý dar je lákavý

a príťažlivý, lebo ho nakreslila ruka mojej vôle. Sila života. Všetko, čo chcem pre seba, je skutočné

a cenné, ale nemusím to prijať, veď život je slobodou. Kedy neprijmem? Kedy necítim vďačnosť?

Keď som v tej chvíli v rozpore so sebou. Keď si necením seba a je jedno kvôli čomu.

 

VĎAČNOSŤ JE REAKCIA NA TO, ČO PONÚKA VÔĽA V OBRAZOCH PRIANÍ. Reakcia na krásu života.

Ak teda cítim vďačnosť pri pohľade na vlastné prianie, som v jednote s krásou toho, čo chcem,

takže som skutočnosťou svojho priania. Jednoducho som vykonávateľom a užívateľom toho,

čo som v sebe uvidel. Inak nemá kto videné prianie naplniť a užívať, a preto ostáva iba

predstavou.

 

Je veľkým šťastím vedieť, že ak cítim vďačnosť pri pohľade na krásu toho, čo pre seba chcem,

dokážem uskutočniť to, čo vidím vo svojom prianí, lebo vtedy takéto prianie obsahuje všetky

božské schopnosti potrebné na naplnenie. Obsahuje tvorčiu silu nazývanú vďačnosťou.

 

BYŤ KRÁSNY ZNAMENÁ PRIJÍMAŤ DARY, KTORÉ SI PONÚKAM V OBRAZOCH PRIANÍ, PRETOŽE

VTEDY SA STOTOŽŇUJEM S KRÁSOU BYTIA. VĎAČNOSŤ ROBÍ Z ČLOVEKA KRÁSNU BYTOSŤ.

 

Čo je to vnútorná krása? Je to prijímanie vôle, ktorú vidím v obraze toho, čo chcem pre seba,

pre život a táto prijímaná krása prianí preniká na povrch, vyžaruje z tela. Odráža sa na povrchu

ako jasné svetlo. Prestupuje celé telo, vyžaruje z pohľadu, úsmevu, omladzuje a osviežuje telo.

 Jednoducho človek žiari. Vnútorná krása je svetlom radosti, lebo keď cítim vďačnosť za to,

čo si prajem, prijímam krásu bytia a vtedy sa zo seba radujem.

 

Ak cítim vďačnosť, neodmietam to, čo chcem. Vďačnosť je cit a nedá sa vynútiť. Pocit vďačnosti

si nezadovážime na povel, vďačnosť je prejavom poznanej lásky. Uvidel som a spoznal, že je to láska,

alebo láskavosť. Takže môžeme povedať, že KEĎ SPOZNÁME, ŽE IDE O LÁSKU, CÍTIME VĎAČNOSŤ.

 Lenže bolo by ešte dobré aj rozumieť, čo to znamená. Chápať, čo vyplýva zo spoznania lásky. Mať

poznanie vyplývajúce zo spoznania, inak iba na chvíľu precítim vďaku a ďalej neviem nič. Neviem,

ako si zariadiť dobro, alebo keď si už zariadim niečo dobré, nie som si istý, čím som si to zaslúžil,

čo to spôsobilo, aká bola príčina, ak sa vôbec tým zaoberám, lebo dobro je prirodzené, a to človek

chápe tak, že si nemusí uvedomovať, čo robí.

 

Človek si nevšíma príčinu dobra, čiže dobrú vôľu! Radšej hľadá príčinu zla, teda neprirodzenosti.

Zlo nepozná a nespozná lásku, takže ak hľadáme príčinu ťažkostí, tak práve nepoznáme lásku

 v tom, čo chceme, proste nie sme vďační. Môžeme donekonečna opakovať, že niečo chceme,

ale ak necítime vďačnosť, nič sa nenaplní.

 

ČO JE TO ĽUDSKOSŤ? BYŤ ĽUDSKÝ ZNAMENÁ BYŤ VĎAČNÝ ZA TO, ČO CHCEM I UŽÍVAM.

AK SOM VĎAČNÝ ZA ŠŤASTIE, LÁSKU A ZA ŽIVOT, NIE JE PRAVDOU, ŽE MÔŽEM ŠŤASTIE,

LÁSKU A ŽIVOT STRATIŤ. TO JE ČLOVEK.

 

ČLOVEK JE ČLOVEKOM VTEDY, KEĎ JE VĎAČNÝ ZA TO, ČÍM JE, PRETOŽE VTEDY JE VĎAČNÝ AJ

ZA TO, ČO CHCE. AK NIE SOM VĎAČNÝ ZA ŽIVOT, NIE SOM VĎAČNÝ ZA NIČ. Ani len za tú smrť,

ktorú chcem, takže vlastne nie je naplneným prianím, a tak nezoberie ťažkosti a ani pohľad na

tento svet. Nenaplní to, čo od nej očakávam, alebo nedá to, čo som jej prisúdil. Nedá pokoj.

A ako, keď  nie som vďačný za seba?! Ak som vďačný za život, je smrteľnosť chybou.

 

Smrť nedá pokoj, pretože keby ho mala, tak ho dáva teraz, však človek teraz uznáva takýto cieľ

  za životnú potrebu. Z tohto dôvodu nie je smrť pravdou života. Ak prianie žiť teraz odmietame

potrebou, že sa prítomnosť musí stratiť, nemôže byť pokoj v živote. Kde teda ten vytúžený

 pokoj je? Pokoj je v pocite vďačnosti, pretože keď sme vďační, tak nám to, čo si užívame

a chceme, vyhovuje. Jednoducho sme spokojní so životom.

 

KEĎ CÍTIME VĎAČNOSŤ, NEBOJUJEME. AK JE POKOJ V POCITE A ZÁŽITKU VĎAČNOSTI, POTOM BY

 DOSIAHNUTIE VĎAČNOSTI ZA SEBA, A TAK AJ ZA ŽIVOT MALO BYŤ CIEĽOM ĽUDSKEJ BYTOSTI.

KAŽDÉHO ČLOVEKA, KTORÝ CHCE BYŤ KRÁSNY, A TAK AJ PREŽÍVAŤ KRÁSNY SVET.

 

Pre toho, čo je so sebou nespokojný, žije sebaľútosťou a stále si niečo vyčíta, je veľmi ťažké

 určiť si za svoj cieľ vďačnosť za seba. A ešte keď sa pozrie na okolitý svet a je to pohľad určite

pravdivý, tak vari až skoro nemožné. No ako myslí, keď nie, tak to za neho nikto neurobí a bude

žiť nespokojnosťou stále, lebo či už prítomnosť chce, alebo nie, prítomnosť života proste je.

Potreba stratiť prítomnosť nerieši nič, ale určiť prítomnosti vďačnosť, rieši všetko. KDE JE

VĎAČNOSŤ, TAM NESPOKOJNOSŤ NIE JE.

 

Keď mám niekoho rád, určite nie som vďačný za to, že môže umrieť. Naopak, mám strach

a cítim veľký tlak, takže smrteľnosť je trpená slušnosť, alebo povinnosť odvodená z pohľadu

na ľudské ciele. A kto si myslí, že nemá nikoho rád, tomu ani smrť nepomôže!

 

VĎAČNOSŤ ZA ŽIVOT SA NAZÝVA NESMRTEĽNOSŤ, ALEBO VEČNÝ ŽIVOT.

 

Večný život je život v nebi. Slovo nebo zahrňuje všetko, čo pre seba chcem. Žiť v nebi

 znamená užívať si nepretržite silu, krásu a dobro lásky. V slove nebo je obsiahnuté všetko,

čo mám rád. Ako dosiahnem nebo, ak nie som vďačný za to, čo si prajem? Kto bude za mňa

vďačný?

 

Keď ďakujem za život, ďakujem za všetko, čo mám rád, lebo všetko, čo chcem pre seba,

a tak prežívať v mysli i v srdci, môže byť stvorené iba dobrom lásky. Telo je srdcom mysle.

Vďačnosť za život je prejavená láska k sebe a všetkému, čo mám rád.

 

Prianie bez pocitu vďačnosti nie je prianím, ale pochybnosťou o sebe, a tak aj o svojich

ľudských schopnostiach, takže ho vidíme ako nerozumné, slabé, alebo ako nesplniteľné. Dar,

 za ktorý nie som vďačný, je povinnosťou, alebo zbytočnosťou. Povinnosti a zbytočnosti nemá

 nikto rád, takže dar bez vďačnosti neprináša úžitok a radosť. Od toho, čo nemáme radi, utekáme.

Nechceme s tým nič robiť, a keď sa nejako donútime a premôžeme, nie je to bohvieaké víťazstvo,

lebo aj tak všetko, čo urobíme, pokazíme, takže sme neurobili nič. Je to zbytočná práca, jednoducho

 sa nám nedarí. Nemôže sa dariť, ani nás baviť a nie sme ani spokojní, veď chceme utiecť, a tak je to

aj so životom. Nie sme s ním spokojní. Je pokazený. Je zbytočný aj keď žijeme, čiže keď niečo

so životom robíme. To, čo chcem, nie je povinnosť.

 

Ako môže byť človek šťastný a vidieť sa ako pekný, ak nie je vďačný za to, čo chce? Keď takýmto

spôsobom vyjadruje, že jeho priania sú zbytočné a márne? Že je s nimi nespokojný! Čo je zbytočné,

nie je prospešné. Neprináša úžitok. Ak necítime vďačnosť za to, čo chceme, nemáme dobré pocity.

Všetky nepríjemné a bolestné zážitky sa rodia z nevďačnosti, takže zo zlosti na život.

 

Zloba je nevďak za to, že som. A za čo potom môžem ďakovať? Akurát môžem pestovať hnev

 a považovať život za zbytočnosť. Za akýsi odpad! A niekedy by sa človek najradšej nevidel, však?

 To nie je prianie, ale neúcta k sebe! Kto si nectí seba, potrebuje si robiť naschvál. Je neposlušný

k sebe, zámerne si vyrába ťažkosti. Úmyselne si tvorí prekážky, aby nedosiahol to, čo chce a sám

sebe sa hnusil! Potreba nemusí vystihovať to, čo chcem, môže byť trpenou povinnosťou, alebo

ľudia majú nejakú potrebu preto, aby si úmyselne ubližovali. NEBYŤ VĎAČNÝ ZA SVOJE PRIANIA

JE NAJVÄČŠIE UBLÍŽENIE.

 

Môžeme sa iba domnievať, ako vznikol život, pretože sme, takže život je pre človeka dar. Je to

dar užitočný? Som vďačný za to, že ho vidím? Že vidím seba? Ak áno, som rád, že žijem a iste teraz

netvrdím, že ja ako skutočnosť a prítomnosť života sa musím pominúť, inak je život zbytočný dar. Bez

úžitku, alebo žijem iba z povinnosti, takže sa mi práca žiť nedarí. To je mrzuté, čo? Nikto nie je z toho

 nadšený, o nejakej úprimnej vďake ani nehovoriac! Zbytočný, alebo povinný život nemám rád, a to,

čo nemilujem, nemusí pre mňa byť. Buď mi je to ľahostajné, alebo si to nectím. Vďačnosť je

pocta láske.

 

Kedy necítim vďačnosť za vlastné priania? Keď v nich nevidím lásku, alebo láskavosť. Môžeme

teda povedať, že vďačnosť určuje, čo máme radi. NA ZÁKLADE POCITU VĎAČNOSTI MÔŽEME JASNE

ROZPOZNAŤ, ČO MILUJEME A ČO BERIEME AKO ZBYTOČNOSŤ. Predstavme si človeka, ktorý dostane

pod vianočný stromček ponožky. Jeden sa poteší a je vďačný a iný poďakuje iba z povinnosti, lebo

tak sa patrí, ale vo vnútri poďakovanie necíti, takže sú to pre neho neužitočné ponožky. Nie je za ne

vďačný, takže ich nemá rád, a preto sa v nich nebude dobre cítiť. Neslúžia mu na úžitok, hoci ich

využíva, ale zariaďujú nepríjemný pocit. Kto by si to pomyslel o ponožkách, však?

 

Keď človek za niečo ďakuje, to ešte neznamená, že to tak aj cíti. Veľakrát nie je jeho pocit v súlade

s tým, čo hovorí. Ak je vyslovené slovo v rozpore s tým, čo cíti, nie je ten človek v poriadku.

Ďakuje za to, čo považuje za zbytočné, a preto mu to radosť neprináša, vlastne je to taký

talizman slúžiaci na znechutenie. Kde nie je radosť, tam je zlá nálada, neužitočnosť 

a starosť.

 

AK NIE SME VĎAČNÍ ZA ŽIVOT, NECÍTIME SA V ŇOM DOBRE. NIE JE UŽITOČNÝ, TAKŽE VLASTNE

 SAMI SEBA NEVYUŽÍVAME. TO JE DOSŤ NEPRAKTICKÉ, LEBO VTEDY MÁME MYSEĽ NA TO,

ABY SME DO NEJ UKLADALI ZBYTOČNOSTI. A TIEŽ ZBYTOČNE PREMÝŠĽALI.

 

Keď ukladáme do mysle zbytočnosti, je odpadkovým kontajnerom. Vidíme iba smeti a nad nimi aj

premýšľame. Nič iné nestojí za pozornosť, pretože myseľ je pohľadom. No však myslite na zlato,

 keď vidíte iba smeti! To akosi nejde. Mnohí nevidia vo svojich prianiach poklady, ale odpadky!

Nie sú chutné, však? Smrdia a človek kričí, že ich nechce. Toto robí zo svojej vzácnosti!

 

Povinnosť je v slobode, či v dobrej vôli zbytočná. Povinnosť nie je prospešná, lebo nie je tým,

čo chcem robiť, takže z povinnosti vyrastá nespokojnosť. Povinnosti nemáme radi, takže nie sú

láskou a neprinášajú úžitok. Vieme rozpoznávať, čo milujeme a čo považujeme za povinnosť?

 Určuje to vďačnosť. Zoberme si ako príklad takého manžela. Je užitočný? Urobí niečo v dome,

či pre mňa? Ak aspoň poupratuje a považujem to za užitočné, mám ho rada a ďakujem životu,

Bohu, či sebe za to, že ho mám. Lenže ďakovať životu, ak je život teraz zbytočný, je zbytočné.

Tak komu poďakujem za svoj úžitok? Vlastne ani nemám komu!

 

Nemám v tomto svete komu a za čo ďakovať, ak som pre seba zbytočným darom, však sa nutne

potrebujem stratiť! Potrebujem mať od seba konečne pokoj! Nuž, treba zvážiť, či som sa vôbec

niekedy za niečo poďakoval! Vari ani za seba nie. To nie je bohvieaký úspech, lebo to znamená,

že sa nemám v úcte.

 

KEĎ MÁM RÁD NEJAKÉHO ČLOVEKA, SOM VĎAČNÝ ZA TO, ŽE JE.

TREBA VEDIEŤ, ŽE VTEDY SOM VĎAČNÝ ZA ŽIVOT.

 

Príkladov by sme našli dosť. Napríklad ešte strom, trebárs jabloň. Ak mám rád jablká, alebo

 viem, že prinášajú nejaký osoh, mal by som byť za ten strom vďačný. Lenže bohužiaľ strom

patrí do života a život vari nemusí byť! Takže ani strom byť nemusí, je mi vlastne totálne

jedno, či je aj s celou prírodou.

 

A ešte takto: Aj peniaze patria do života a o tých si človek myslí, že ich má rád, takže vlastne

 by mal byť vďačný za tento život a nepovažovať ho za zbytočnosť, pretože peniaze do neho

patria. Ak som nevďačný, neslúžia na úžitok, ale na to, aby som sa rozčuľoval, že ich nemám

 nikdy dosť. Ani do hrobu si ich nevezmem, nič si tam nezoberiem, pretože ak nie som vďačný

za život, nič od života nechcem. Nemám ho rád! Nie je užitočný! A načo by mi už len bola

 v hrobe nejaká neužitočnosť a rozčuľovanie, však tam mám byť v pokoji! A nakoniec,

ktovie, či som tam aj ja! Veď som nebol so sebou spokojný!

 

AK NIEKTO NIE JE VĎAČNÝ ZA ŽIVOT, NEMÁ SMRŤ AKO ZREALIZOVAŤ, LEBO PATRÍ DO ŽIVOTA.

TAKŽE UMRIE, ALE AKOSI NEPODARENE, PROSTE UMIERANIE POKAZÍ. BOLA TO MÁRNA PRÁCA.

BOLA TO POVINNOSŤ! NIE JE S TÝM, ŽE UMREL SPOKOJNÝ! TO NIE JE TO, ČO CHCEL!

 

Ak  ČLOVEK NIE JE SPOKOJNÝ SO ŽIVOTOM, NIE JE SPOKOJNÝ ANI SO SMRŤOU!

 

Ak človek nie je vďačný za život, neďakuje ani za smrť, veď vie, že patrí životu. Nie je vďačný

za cieľ, ktorý si sám určil a za zmysel toho, pre čo žije. Takže smrť mu tiež neprinesie úžitok.

To je dosť zmätočné, ak čaká dobrý výsledok! Ani smrteľná matka nie je vďačná za to, že vidí

hotového nešťastníka. Ktohovie, čím sa odvďačí hosťovi!? Možno mu zoberie všetko, čo chcel.

A čo chcel? Vari mu ani nemá čo zobrať! Alebo sa nevďačníkovi zavďačí tak, že mu všetko

nechá tak, ako je. Veď kde nič nie je, tam ani smrť nemá čo pobrať, že?

 

Nemôžeme vylúčiť, že tu žijú aj vďační ľudia. Zrejme udržujú tento svet pokope, inak by ako

zbytočný a neužitočný už dávno nebol, alebo by bol načisto skazený a nič pekné by sme nevideli.

Mohli by sme teda odvážne tvrdiť, že všetky žiale, pohromy, katastrofy a ľudské tragédie dokážu

odvrátiť iba vďační ľudia. Však naokolo lietajú samé šutre a iba niekedy dorazí nejaká hviezda, aj

 to už väčšinou rozpadnutá. A čo také oceány? Ako to, že ešte nezmietli ten malinký kúsok súše?

Asi je more ohľaduplné k tým, čo sú vďační za vodu, lebo ostatným je jedno, či príde potopa,

 prípadne iná kalamita. Tí, čo sú vďační za seba a za život, by mali vedieť, akú vzácnosť majú,

pretože to platí aj pre osobné pohromy. Dokážu ich odvrátiť, vlastne vďační ľudia sú

šťastní ľudia. Majú silu! Sú doslova požehnaním.

 

AKÝ ĽUDSKÝ SKUTOK JE NAJKRAJŠÍ A NAJCENNEJŠÍ? AKÝ SKUTOK MÔŽEM STÁLE OSLAVOVAŤ?

KEĎ SOM ZA VIDENÉ PRIANIE VĎAČNÝ, PRETOŽE POCIT VĎAČNOSTI TVORÍ SKUTOČNOSŤ PRIANÍ.

IBA KEĎ JE PRE MŇA SKUTOČNÉ TO, ČO CHCEM, MÁM DÔVOD K OSLAVE. VĎAČNOSŤ JE DÔVODOM

K OSLAVE ŽIVOTA.

 

AK JE VĎAČNOSŤ PRÍČINOU TOHO, ŽE OSLAVUJEM SEBA, POTOM JE CHVÍĽA, KEĎ POCIŤUJEM

VĎAČNOSŤ, SLÁVNOSTNOU CHVÍĽOU. STÁLE MÔŽEM OSLAVOVAŤ, PRETOŽE VŽDY NIEČO CHCEM.

TOTO JE SKUTOČNÁ SLÁVA ČLOVEKA.

 

AKO VYTVORIŤ NEBO NA ZEMI? KRÁSNY SVET? TÝM, ŽE BUDEM VĎAČNÝ ZA TO,

ČO PRE SEBA CHCEM, LEBO VTEDY JE KRÁSA PRIANÍ SKUTOČNOSŤOU.

 

NIET KRAJŠIEHO SKUTKU AKO BYŤ VĎAČNÝ, LEBO VĎAČNOSŤOU OSLAVUJEM LÁSKU.

KRÁSU BOHA, NEBESÁ.

 

Vďačných ľudí musí mať pánboh rád, lebo vidí, že v jeho diele nevidia márnosť, ale je im na

úžitok, a to ho musí tešiť. Majú teda jeho pozornosť a určite im rád rozdáva silu, veď načo by ju

 už len dával tým, čo chcú urobiť z jeho diela a jediného potešenia zbytočnosť? Zrejme im nechá

vypestovaný dojem slabosti. Ich poteší, pretože aj tak uznávajú, že takí sú a seba nezarmúti. Je

dobré vedieť, že SILA, ŠŤASTIE, ZISK, ČI BOHATSTVO DUCHA JE ZALOŽENÉ NA VĎAČNOSTI.

 

VĎAČNÝ ČLOVEK MÁ ROZUM, A TO JE V TOMTO ZMÄTENOM SVETE VEĽKÉ ŠŤASTIE,

LEBO KTO JE ROZUMNÝ, CTÍ SI POZNANIE A NIE HLÚPOSŤ.

 

VĎAČNOSŤ JE VĎAČNÁ TÉMA, LEBO ASPOŇ VIEME, KAM SME UKRYLI SVOJU MÚDROSŤ.

 

Ak sa už niečo musí stratiť, tak jedine hlúposť. Lenže ako, ak prianie stratiť hlúposť nie je realitou

 toho, čo ho má? Ak ho nezrealizuje v pocite vďačnosti, a preto spochybní? Však vtedy nemôže mať

k dispozícii ani múdre schopnosti, a tak veľakrát považuje vlastné prianie za hlúposť, v lepšom

prípade za nádej, ktorá je vlastne prianím odloženým do budúcnosti. Takže jeho schopnosť

zrealizovať to, čo chce, ešte len niekedy odniekiaľ príde. A ak ju nemá, vie, aká je?

Dokáže ju spoznať?

 

Rozum je múdrosť, alebo rozpoznávacia schopnosť človeka. Na základe rozumu vie, čo chce

a dokáže si to aj logicky zdôvodniť, proste ujasniť. O rozume si môžeme myslieť, že ho máme,

ale to ešte nemusí znamenať, že ho aj vždy vedome využívame, lebo inak by sme to, čo chceme,

nepovažovali za hlúposť, takže za nerozumné a teraz nerealizovateľné. Nevyužívaný rozum je

 akási nevedomá, alebo neuvedomovaná osobná múdrosť, ktorá sa prejavuje tak, že považujeme

 za realizovateľné to, čo nevidíme ako vlastné. Alebo sa považujeme za hlúpych, hoci vieme, že

rozum máme. Kto si uvedomuje, že má rozum, musí sa nutne považovať za rozumného.

 

Rozumný človek vie, že svoje priania si vytvoril on sám a ak si ich vytvoril, tak určite nie preto,

 aby ich považoval za nemožné, hlúpe a teraz nerealizovateľné, alebo odložil do budúcnosti ako

zbytočnosť prítomnosti. Ak to, čo chcem, vidím ako rozumné, určite s tým niečo robím, ale

s hlúposťou sa nedá robiť nič. VĎAČNOSŤ BEZ ROZUMU JE ZLOSŤOU.

 

  Ako vieme, že nechceme bolesť? Hovorí to rozum. Ak však tvrdíme, že bolesť musí byť,

nepochopili sme vlastnú múdrosť, alebo to, čo si prajeme. Vtedy je prianie byť zdravý

hlúposťou, alebo nie je skutočné a cenné.

 

Rozumný vie rozpoznať, o čom si hovorí, alebo aké má pocity. Hlúpy to nevie, ten sa môže

spoliehať akurát na to, že mu to povie iný hlupák, pretože hlupák neuznáva múdreho. Hlupák

 nevie, na čo má rozum, a tak ho nikde, v nikom a v ničom nehľadá. Ani v Bohu a nebi, ani

vo svojom prianí, v šťastí a láske, ani v človeku.

 

VIETE, ČO JE ABSURDNOSŤ? VARI NAJVÄČŠIA HLÚPOSŤ?

MYSLIEŤ SI, ŽE MÁM ROZUM, A PRITOM POTREBOVAŤ STRATIŤ SEBA.

PRÍTOMNÝ ŽIVOT.

 

Iste je dosť takých, ktorí sú práve vďační za to, že žijú, lebo si našli nejaký dôvod radosti, ale

ten dôvod si treba udržať. Udržím, ak viem, kde je rozum a ak nebudem rozumnosť podceňovať

 trebárs aj tým, že musím byť hlúpy, a tak duchom a telom slabý. Načo je už len komu slabosť,

keď každý chce byť silný, alebo túži mať moc rozhodovať o svojom živote?

 

KEĎ NIE SOM VĎAČNÝ ZA ŽIVOT, NIE SOM VĎAČNÝ ZA SEBA. ZA TO, ŽE SOM, A TAK

 SI NIČ NEDOPRAJEM. ANI ŽIVOT, ANI SMRŤ! VŠETKO, ČO ZÍSKAM, SI ZOBERIEM.

AJ ZDRAVIE, AJ ŠŤASTIE, AJ TO, ČO MÁM RÁD. TO NIE JE DOBRÉ.

 

A KEĎ SOM VĎAČNÝ ZA SEBA, TAK SA ODMEŇUJEM. VŽDY SI DÁM TO, ČO MA POTEŠÍ.

JE TO MÚDRE? AKÁ INÁ MÚDROSŤ JE ŠTEDREJŠIA? VĎAČNOSŤ JE ŠTEDROSŤ.

 

KEĎ SOM ŠTEDRÝ, MÁM BYŤ Z ČOHO. MÁM DOSTATOK.

 

Môžeme teda povedať, že vďačnosť dáva bohatstvo, a keď som vďačný, nikdy z neho

 neubúda. Nikdy mi nič k spokojnosti nechýba. Vďačnosť nemá chybu, lebo nie je stratou.

Vďačnosť zabezpečuje bohatstvo života. Zabezpečuje nebo, krásny život!

 

Ľudia, ktorí nechcú využívať krásu svojich prianí, hľadajú špinu na iných, a tú aj šíria naokolo,

 pretože kde nie je krása, tam je špina. Môže byť niekto šťastný z toho, že hľadá a nachádza iba

špinavosti? Môže vidieť v sebe krásu a dobro? Kto hľadá na iných špinu, objaví svoju vlastnú

 špinavosť a chybu, a tú potom niekomu prisúdi. Takto vytvorené zlo zahmlieva človeku rozum

 a tvorí z krásy prianí hlúposť života. Jednoducho človek zameriavajúci sa na špinavosti vytvorí

 z toho, čo chce pre seba, nejakú ťažkosť. Ťažkosti tvoríme z toho, čo chceme, inak by nemali

z čoho vzniknúť, pretože existuje iba vôľa. Zahmlené prianie je ťažkosť a hmlu vytvárame

záujmom o to, čo pre seba nepovažujeme za vyhovujúce.

 

Na to, aby sme vytvorili nejaký pocit, musíme mať adekvátne myšlienky, hoci si ich veľakrát

vôbec neuvedomujeme. Pri vďačnosti je to inak. Na to, aby sme cítili vďačnosť, musíme si na

 niečo pekné spomenúť, alebo vidieť krásu, a to už nie je akási podvedomá činnosť, takže pocit

vďačnosti tvoríme vždy vedome. K pocitu vďačnosti sa nedá prinútiť. Nedosiahneme ho tak, že

sa akosi premôžeme, ako to robíme pri povinnosti. Vďačnosť sa nedá naučiť, nedá sa získať

opakovaním ani poslušným dodržiavaním uznávaných kolektívnych pravidiel. Dokonca ju

nezískame ani prosbami. Vďačnosť sa nedá riadiť, je to teda neovládateľná sila.

Vďačnosť sa rodí z úcty k poznaniu.

 

KEĎ VIEME, ŽE NIEKTO UROBIL PRE NÁS NIEČO DOBRÉ, CHCEME SA MU ODVĎAČIŤ.

SME MU VĎAČNÍ ZA DOBRO A TIEŽ MU CHCEME DAŤ NIEČO DOBRÉ. KEBY ĽUDIA

POCIŤOVALI VĎAČNOSŤ, ROZDÁVALI BY SI NAVZÁJOM SAMÉ POTEŠENIA.

 

NEZAMIEŇAJME SI VĎAČNOSŤ ZA SLUŠNOSŤ. Dať niekomu niečo len preto, že nám on niečo dal,

je odplata, alebo povinná slušnosť, ale nie vďačnosť. Človek upláca preto, aby niekto pre neho

niečo urobil, inokedy dáva preto, lebo sa to patrí, inak by asi tomu druhému nič nedal. A niekedy

 dokonca ani nechce, aby mu niekto niečo podaroval, a to preto, aby mu nemusel byť vďačný, lebo

vďačnosť zvykneme považovať za slušnosť. VĎAČNOSŤ JE VĎAČNOSŤOU VTEDY, KEĎ SI CHCEME

 NIEKOHO UCTIŤ A NEOČAKÁVAME, ŽE NÁM TO RAZ VRÁTI. SME VĎAČNÍ IBA ZA ÚCTU!

 

TÝM, ŽE MÁME PRIANIA, UCTIEVAME SEBA. KAŽDÚ CHVÍĽU SI CTÍME SVOJU PRÍTOMNOSŤ,

A PRETO PODCEŇOVANIE, ĽÚTOSŤ A ZLOSŤ NA SEBA NEMÁ ZMYSEL. JE TO FALOŠNOSŤ.

 

Keď prežívame vďačnosť, nezameriavame sa na zápasenie a ani sa nezraňujeme, takže

sme v súlade s vôľou. S bezpečím života, lebo čo je prítomné, je bezpečné. KEĎ SME VĎAČNÍ,

CÍTIME SA BEZPEČNE. SME SAMI SEBOU. Práve sme sa našli. Ide už len o to, aby sme sa zase

 nestratili. Akože inak, iba v sebe!

 

POKOJ JE STAV VĎAČNOSTI. Vďačnosť je vedomie toho, čím som. Nuž ale ak niekto potrebuje

pestovať vďačnosť k strate života, nemal by zabúdať, že smrť je v živote, pretože nemá kde

inde byť. A tiež je dobré mať na pamäti, že vďačnosť sa pestovať ani dopestovať nedá. Buď

 ju človek má, alebo je nevďačník. Vďačnosť býva v poznanej vôli, ktorú nazývame aj božou.

Boží je poznaný, pretože kto je boží, vie, čím je, načo žije, jednoducho vidí zmysel v tom,

 čo chce a nie v tom, čo jeho vôľu nevystihuje.

 

Každý deň za niečo ďakujeme. Je to také samozrejmé, či automatické, že sa nad tým už ani

nezamýšľame. Otázka na dlhé premýšľanie: AK ZA NIEČO ĎAKUJEME, VIEME, ŽE TO MÁME RADI?

A či ďakujeme iba z povinnej slušnosti, takže bez rozumu? Keď za niečo ďakujeme, mali by sme mať

k slovu aj adekvátny pocit, inak vyslovené slovo nemá zmysel. Urobili sme teda nezmyselný, hlúpy

 skutok, a pritom sme presvedčení, že je to v poriadku. Vtedy je pre človeka v poriadku akurát to, že

 je hlúpy, čo nie je užitočné a ani neprináša radosť, pretože ak už chce niekto rozhodovať o svojom

 živote, nemal by byť hlúpy a nezmyselný. Mal by vedieť, čo robí. A vari by nemusel byť ani slabý.

Veď čo už len slabosť zmôže?! Ani so slabosťou si nevie poradiť.

 

VĎAČNOSŤ JE ÚCTA K TOMU, ČO PRE SEBA CHCEM.

ÚCTA K POZNANIU A MÚDROSTI, LEBO TO, ČO CHCEM PRE SEBA,

BY SNÁĎ NEMALO BYŤ HLÚPE.

 

Keď sme hlúpi, sami seba haníme. A ako už len slabosť vyhrá nad zlom?! To nik nevie, a tak

iba akosi bojuje, a pritom si praje pokoj. Keď sme nezmyselní, nevidíme v prianiach zmysel,

takže namiesto toho, aby sme boli vďační za to, že vidíme, čo chceme, hľadáme dôvody, prečo

 sa nejaké prianie nemôže naplniť. Akýkoľvek nájdený dôvod svedčí o tom, že si nectíme to, čo

si prajeme a potom v tom, čo chceme, vidíme to, čo nechceme, inak by sme nehľadali dôvody,

 prečo si prianie nemôžeme dopriať. To je fakt hlúpe, však?

 

VĎAČNÍ MÔŽEME BYŤ IBA ZA DOBRO. VĎAČNOSŤ JE TEDA DOBRÝ POCIT. JE DOBRÉ

VEDIEŤ, ŽE ŤAŽKOSTI V DOBRE NIE SÚ, A TAK ANI SMRŤ NEMÁ V DOBRE ZMYSEL!

 

Keď chápem, že v dobre nie sú ťažkosti a problémy, zameriavam svoju pozornosť na dobro

 a nie na to, čo považujem za nepríjemné. Kto je nevšímavý k dobru, má zlé myšlienky a pestuje

nevďak, lebo ten sa dá dopestovať. Tomu, čo je a žije, nevďak nebol daný, takže sa nevďačnosti

 musel naučiť, alebo si ju vypestovať opakovaním a pozornosťou k tomu, čo považuje za škaredé,

zlé a bolestné. Nevďačnosť k sebe sa prejavuje potupou a výsmechom buď seba, alebo iných ľudí,

každopádne bez seba to nejde.

 

Je dobré veriť, že môj život je stvorený z dobra. To, čím bol stvorený, ho tvorí aj teraz!

Keď som k životu, čiže k sebe nevďačný, nedoprajem si to, čo považujem za dobré. Čo nedám

sebe, nedám ani Bohu. Nikomu! Vlastne som lakomý. Nevďačník si dopraje iba to, čím je. Ničím

sa sám sebe nezavďačí, nič pre neho nie je dobré, vo všetkom hľadá chybu. Ak si teda dávam to,

čo ma neteší, som na seba nazlostený. Hromadím v sebe zlobu a je isté, že raz buchnem. A čo

 ostane z balóna, ktorý praskne? Zbytočnosť. VĎAČNOSŤ JE ZÁSOBÁREŇ RADOSTI.

 

Stretnúť ráno natešených ľudí je doslova rarita. Buď sú ešte zmátožení, alebo už zachmúrení,

 prípadne nechcú, aby ich ostatní považovali za nenormálnych. Ako keby radosť mala patriť iba

bláznovi! Tí múdri sú predsa vážni a riešia závažné otázky života, ktorý aj tak nechcú, že? Je

teda radosť bez rozumu? Ak si to myslí ten, čo sa považuje za hlupáka, je to v poriadku!

 

Radosť je tam, kde je vďačnosť a mala by byť prirodzenosťou človeka, pretože patrí vôli.

 Prirodzenosť sa nedá nahradiť ničím, presne tak ako život. Keď niekto nie je vďačný za život,

nemal by očakávať a žiadať od života nič. Ani od seba. Čím by bol človek, keby nemal priania?

 

Ak chcete urobiť niekomu radosť, mali by ste vedieť, že ste za život vďační, inak by ste mu

nechceli dať to, čo je prirodzenosťou bytia. Nežijem predsa preto, aby som sa trápil a nič

osviežujúce mysli nedoprial. Radosť je mladosťou ducha a vďačnosť poctou sile života.

Ani radosť, ani vďačnosť nemôže byť bez lásky.

 

Ste vďační za to, že v sparnom lete zafúka chladivý vánok? Tešíte sa z toho, keď napadne sneh

a všetko naokolo je čisté? Dívate sa radi na morské vlnky? Ste vďační, keď máte čo jesť? Ste radi,

že môžete stretnúť človeka, baviť sa s ním a rozprávať? Máte radi vôňu lesa? Ste vďační za to, že

 môžete dýchať? Ak ste vďační aspoň za niečo, čo v tomto svete vnímate, tak by ste mali vedieť, že

 ste vďační za to, že život je. Ak to neviete, chcete stratiť všetko, čo vás teší. Ak človek nevie, že je

 vďačný za život, zameriava sa na to, za čo sám sebe neďakuje. VĎAČNOSŤ ZBAVUJE UTRPENIA.

 

Potreba byť smrteľný je potreba strácať vedomie o sebe. Sebavedomie. Je to strata moci vedome

 o sebe rozhodovať a deje sa tak teraz. Jednoducho človek nevie, čo chce, a tak si privlastňuje aj

také ľudské skutky, ktoré sa mu nepáčia a vôbec nevie, kedy a ako tak urobil. A potom tiež nevie,

 prečo niečo urobil. NEBYŤ VĎAČNÝ ZA ŽIVOT ZNAMENÁ NEBYŤ VĎAČNÝ SEBE ZA TO, AKO

 MYSLÍM A ČO ROBÍM. Ani žiadna myšlienka, ani žiadny skutok nie je v tomto prípade

ctený a dobrý.

 

TO, AKO ČLOVEK VIDÍ SEBA, JE VŽDY V SÚLADE S JEHO SKUTKOM.

 

 Ak nie je človek vďačný za život, nezavďačí sa sebe ničím. Nič nie je stále, všetko sa stráca.

Vo všetkom objaví chybu, čo znamená, ako keby život nebol hotový! Záujem ľudí je sústredený

 na to, že život je chyba a z tohto spoločného záujmu a takto sústredenej pozornosti vzniká sila,

ktorú nazývame strachom o živobytie. Strach o to, ako budeme žiť. Čo sa zase udeje! Ak takéto

 bremeno nechcete, mali by ste vedieť, že žijete vďačnosťou, pretože vtedy budete robiť to, za

čo budete sami sebe ďakovať, a to aj v sebe vidieť. Bude to vďaka za niečo pekné.

 

KEĎ JE ČLOVEK VĎAČNÝ, ŽIVOT HO ODMEŇUJE, A KEĎ JE NEVĎAČNÝ, TAK SA TRESTÁ.

 

Každý je silou, lebo je, a preto vníma silu života. Takže by sme mohli povedať, že vníma Boha.

Lenže tá sila je pre človeka raz dobrá a inokedy zase zlá a potom je taký aj Boh. Bohvieaký, však?

Musí byť nutne nevyspytateľný a nepoznaný, takže vlastne nie je, lebo to, čo nepoznám, neviem,

aké je a čo môže urobiť. Čo nepoznám, nevidím v sebe. Existuje pre mňa to, čo nevidím? A kde?

Buďme praktickí. Možno áno, kdesi, ale ak niečo v sebe nevidím, tak to proste v mojom svetle,

a tak ani v živote neexistuje. Alebo si stvorím silu, ktorá aj tak je a vtedy svoju moc uvidím.

No a čo potom? Nuž nič, som vďačný za silu!

 

SILU SI TVORÍM Z VĎAČNOSTI ZA ŽIVOT.

 

AK NEPOZNÁM SVOJU SILU, SOM NEVYSPYTATEĽNÝ A NEVIEM, ČO UROBÍM.

Z TOHTO DÔVODU SA ČLOVEK OBÁVA BUDÚCNOSTI.

 

Bez sily nič neurobím. Je dobré mať silu, však? Je to dobré vtedy, keď mám jednu, pretože

vtedy jasne vidím, čo to je a nemôžem sa popliesť. Vtedy nehľadám v sile chybu, a keď ju

nájdem, skonštatujem, že som slabý. Aj slabosť je sila, len zrejme nikto za ňu neďakuje.

Tak načo človeku je? Asi na to, aby si nectil sám seba a neuznával svoju existenciu.

 

Za slabosť nik neďakuje, je to teda nevďačná sila. Hovorí sa jej aj smola! Aj smoliar môže

 nájsť šťastie, ak si v tej smole spomenie aspoň na to, že je vďačný za to, že svieti slnko,

pretože svetlo patrí životu a život je sila lásky.

 

ČO JE PEKNÉ NA LÁSKE? TO, ŽE JE. A TO ISTÉ PLATÍ AJ O ŽIVOTE.

 

 

 

© Copyright 2018 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.

Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete
súhlas s ich používaním. Viac informácií.

 

VN