ROZHODNOSŤ JE CHVÍĽA, V KTOREJ NEVIEM O TOM,

ŽE SA MI NIEKEDY NIEČO NEPODARILO.

 

Veľakrát si myslíme, že sme pre niečo rozhodnutí. Že určite vieme, čo chceme. A čo vtedy

zvyčajne robíme? Tlačíme na seba, násilne presadzujeme to, čo chceme dosiahnuť a prekonávame

 prekážky na ceste k vytúženému cieľu. To je dosť namáhavá práca a cesta k naplneniu túžby nie je

 naplnená spokojnosťou a radosťou, ale špehovaním a strachom, čo všetko môže môj dobrý zámer

prekaziť. Dosť vyčerpávajúce, však? A ešte keď uvážime, že takáto drina nezaručuje istý výsledok,

tak to fakt nebude cesta vyšperkovaná úsmevmi. A vari ani v ničom nepripomína dôstojnosť a šarm

božskej vôle. 

 

 Rozhodnosť nie je neústupnosť, ale stav mysle, v ktorom neexistuje ani jedna otázka, ani jediná

myšlienka ohľadne toho, či sa mi podarí to, čo si prajem, prípadne, kedy a za akých podmienok to

dosiahnem. Jednoducho vôbec neuvažujem o tom, prečo sa niečo nemôže podariť, alebo čo tomu

 môže zabrániť. Takže neprekonávam prekážky a ani nemám žiadnu starosť o to, ako sa uskutoční

 to, čo chcem, proste tak to je! Je to tak, ako chcem! Je skutočne vynikajúce rozumieť faktu, že

prítomnosť nie je násilie.

 

Čo sme si navykli robiť vo chvíli, keď vo svojej mysli vidíme obraz toho, čo by sme chceli? Obyčajne

 si pripomenieme, že sa nám už veľakrát niečo nenaplnilo, hoci sme to chceli, alebo nám napadne, čo

všetko bráni tomu, aby sa videná túžba naplnila. Aj spomienka na nezdarené plány, aj videnie zábran

sú prekážkami, ktoré premieňajú vytúžené prianie na ťažko dosiahnuteľný cieľ. Ťažkosť vyrába

naplánované starosti. Nazývame ich aj nepredvídateľné udalosti.

 

PREDVÍDAŤ SA DÁ IBA TO, ČO CHCEME, LEBO TO MÁME NA PAMÄTI VŽDY.

 

Videné túžby ukazujú cestu, na ktorej som. Otázka pre rozum: Som na takejto ceste preto, aby

som na nej staval prekážky a s námahou zdolával to, čo som postavil, alebo preto, aby som si bez

 zábran užíval vzácnosť vlastnej tvorby? Rozhodnosť je ako fontána, z ktorej tryská to, čo si chcem

 užívať. Je to dobrá voda, pretože mi ani nenapadlo, čo by v nej nemalo byť. Byť rozhodný znamená

nemať starosti.

 

ROZHODNOSŤ JE BEZSTAROSTNOSŤ.

 

Kedy som bezstarostný? Keď netvorím z prianí starosti. Keď videná túžba nie je dôvodom pre

starosti a tvorbu prekážok, výhrad a podmienok. Keď vlastná a poznaná túžba nie je dôvodom na

tvorbu nepredvídateľných udalostí, alebo strachu z toho, aká nepríjemná predstava sa môže stať.

Vari kvôli tomuto mi bola zjavená pekná túžba? Pre toto sa usmieva v mojom svetle?

 

Iste nie je ťažké predstaviť si, čo by som chcel. Predstavujem si to teraz, nie niekedy potom, však?

Ak nie je ťažké predstaviť si, čo chcem, prišla ľahkosť. Zjavila sa bez zábran, a tak do svojej túžby

 nevkladám prekážky, alebo nepredvídateľnosť tým, že jej dávam iný čas. Ten čas, kedy sa má naplniť.

Nemením túžbe čas, veď predsa neprišla niekedy v budúcnosti, vidím ju teraz. Jednoducho má čas,

 ktorým som teraz a vždy to bude tak. To nie je komplikované, pretože ten čas je.

 

PRÍTOMNOSŤ EXISTUJE PRETO, ABY SOM SI UŽÍVAL TO, ČO CHCEM.

 

Ak si chcem uvedomovať rozhodnosť, musím ovládať čas. Ovládam tak, že mu nič neberiem, ale

 ani nič nedávam. Všetko má, pretože je tým, čím som ja. Je naplnenou túžbou. Vždy ju vidím a vidím

samozrejme jasne, čiže bez pochybností. Nemajú kde byť, lebo videná túžba je v celom tele, nie iba

niekde a niekedy. Vo chvíli, keď ju vidím, je všade vo mne, takže mám vedieť, že v tom okamihu je

nespochybniteľná. To, čo je raz nespochybniteľné, nemám ako zneistiť a odmietnuť!

 

TO, ČO PREHODNOCUJEM, NIE JE PRE MŇA PLATNÉ. NEPLATNOSŤ JE PROBLÉM PRE TOHO, ČO JE.

 

Ak je čas naplnenou túžbou, nemám voči nemu výhrady, takže myšlienky sú v súlade s tým, čo v tej

chvíli cítim. Keď sa napríklad cítim šťastne, nepripomínam si, že sa šťastie stráca, pretože na základe

cítenia, alebo peknej túžby to aj tak nie je pravda. Na to, aby sme mohli niečo preciťovať a prežívať,

 musíme mať prianie. Musíme chcieť. Bez priania sa nič nedeje, takže by sme mali poznať, kedy

sa v nás ozýva to, čo chceme, inak uznáme za prianie aj to, čo sme nechceli.

 

TO, ČO JE PRE ČLOVEKA PRAVDIVÉ, JE JEHO PRIANÍM, PRETOŽE PRAVDA JE CHCENÁ.

TAKTO SA ČLOVEKU NAPLŇUJE AJ TO, O ČOM SI MYSLÍ, ŽE NECHCE.

 

Predstavte si, že sa zabávate, jednoducho máte dobrú náladu. V dobrej nálade sa obyčajne ozve

hlas hovoriaci o tom, že sa dobro stratí, prípadne, že môže prísť niečo zlé, proste zjaví sa nejaká

ťaživá myšlienka, alebo predstava. Komu ten hlas patrí? Patrí vášmu prianiu, alebo túžbe? Môžete

vari túžiť po tom, aby dobrá nálada zmizla a aby ste sa už príjemne necítili? Vo chvíli, keď začujete

 takýto hlas, či uvidíte nepríjemnú predstavu, treba vedieť, kto sa takto ozýva, lebo ak ste nevšímaví

a ľahostajní a považujete to za samozrejmosť, potom so stratou dobrej nálady, a tak aj dobrých

pocitov súhlasíte. To, s čím súhlasíte, je pravda a automaticky sa stáva aj vaším prianím.

 

Človek sa veľakrát diví, prečo má odrazu smutnú, nostalgickú náladu, zlé pocity, alebo je nervózny.

 No prečo? Nie je pre neho dôležité to, po čom túži, pretože keby bolo, vie rozpoznávať slovo. Vo

chvíli vnímanej ťaživej predstavy treba vedieť, že to, čo je nepríjemné, nie je samozrejmé.

Nie je to pre mňa normálne, však ma to neteší!

 

Predstava, ktorá ma neteší, nie je normálna, ale hlúpa a bláznivá. A vari uveríte bláznovi?

Takto neprijmete nepríjemnú myšlienku za pravdu. Ani len za možnosť a nemusíte sa namáhať

s odstraňovaním a zaháňaním nepríjemných predstáv, lebo odháňanie nesvedčí o elegancii človeka.

Ani o rozhodnosti. To, čo je pre myseľ hlúpe, nikdy neprijme. Jednoducho nebolo dané pravdou,

a tak ani neberie do úvahy, že by bolo niekedy prítomné.

 

Kto hovorí o tom, že sa dobrá nálada stratí? Hovorí tak dobré slovo? Dobro nemá dôvod miznúť, však

 je mu dobre. O strate hovorí iba problém. Pre to, čo je, je strata problémom! Veď uvážme: Ako sa má

stratiť to, čo je? To je už problém, že? A čo prináša to, čo je nevyriešené? Ľahkosť, alebo záťaž? Keď

žijem, som vyriešený, a keď s tým nesúhlasím, mám so životom problém. Rozhodnosť môže byť

 pre mnohých nepochopiteľné slovo!

 

Ako sa prejavuje rozhodnosť? Ak chcete, aby sa niečo naplnilo, nemôže to byť problémom.

Jednoducho nevidíte v tom, čo chcete, problém. Neživíte starosti, kedy a ako sa niečo naplní, alebo

 prečo to práve nie je možné. Ak chcete byť zdraví, nemôžete mať starosť o zdravie. Zdravie nie je

problém, problém je choroba! Priať si zdravie znamená priať si silu, veď predsa všetci dobre vieme,

že chorý človek je slabý človek! Takže vlastne choroba je bez sily. Je rozumné vedieť, že keď som,

nemôžem mať so silou žiadny problém, pretože čo iné už len môže byť silou, ak nie život?

 

DOBRO JE NAJVÄČŠOU SILOU V TOMTO SVETE, PRETOŽE KAŽDÝ SA CHCE CÍTIŤ DOBRE.

VŠETCI ĽUDIA SÚ SPOJENÍ TÚŽBOU CÍTIŤ SA DOBRE, ALE NIE KAŽDÝ SI TÚTO OBROVSKÚ

MOC UVEDOMUJE.

 

BEZ UVEDOMOVANIA SI TAKEJTO MOCI NEPREŽÍVAME VZNEŠENOSŤ DOBRA.

NEPREŽÍVAME ROZHODNOSŤ MYSLE.

 

Ak chcete mať dobrý život, nemôžete hľadať v sebe chyby. Ani slabosti, pretože každý sa chce cítiť

 dobre, takže dobro nie je slabé! Dokonca môžeme odvážne tvrdiť, že dobro je najväčšou silou. Alebo

 sa snáď chcete cítiť zle? Dobro je teda v živote, vo mne rozhodujúce, a tak môžeme konštatovať, že

 rozhoduje o všetkom. O všetkom, čo chceme, takže o zle nemá kto rozhodovať. Alebo je to inak?

 Je dobré chápať, že zlo je nerozhodné!

 

NEROZHODNOSŤ SA NEDÁ ZÍSKAŤ, LEBO SA NEMÁM PRE ŇU AKO ROZHODNÚŤ.

ROZHODNUTIE NIE JE NEROZHODNOSŤ.

 

Ak chcete byť šťastní, nemôžete mať starosti o seba. Ak máte, je šťastie problém. Človek by vari

aj uznal, že so zlom sú samé problémy a starosti, však od toho je zlom, ale že aj so šťastím? A kde to

šťastie je? Stojí snáď kdesi mimo? Keby nebolo vo mne, nemôžem si ho ani priať. Mám vedieť, že ak

sa nechcem cítiť zle, tak je to len preto, že šťastie nie je problémom. Keď šťastie nie je problémom,

neobávam sa, že zmizne, pretože pominuteľným je iba problém. Alebo ak sa vidím ako pominuteľný,

je také pre mňa všetko. Pravda je prianie. Strach sa rodí z pravdy ľudí, že sa dobro stráca. Toto je

neľudskosť.

 

AK MÁM PROBLÉM S TÝM, ČO CHCEM, RESPEKTÍVE RIEŠIM, ČI SA MOJA TÚŽBA NAPLNÍ

A KEDY, MÁM PROBLÉM S DOBROM. PROBLÉM S DOBROM SA NAZÝVA ZLO.

 

Ľudia, ktorí si prajú, aby sa iní cítili zle, sa nutne musia cítiť zle. Však keby sa cítili dobre, tak im ani

nenapadne podpichovať a znechucovať iných. Človek sa môže cítiť zle, ale ak sa v takýchto trápnych

 pocitoch vyžíva, bedáka nad životom a chce, aby aj iní prežívali zlosť na život, nemá vyriešené dobro!

Má problém s dobrom! A na čom vtedy trvá? Musí sa pohádať i ublížiť a potom sa udobrovať, prosiť

o odpustenie a ľutovať, pretože bez viny by dobro nepoznal. Bez viny by nemalo dôvod byť!

Toto je manipulácia človeka s človekom.

 

KDE MUSIA BYŤ HÁDKY, TAM ROZHODNOSŤ NEMÁ PLATNOSŤ! TAM NEEXISTUJE ROZHODNUTIE

BYŤ DOBRÝM ŽIVOTOM. DO ZLÉHO ŽIVOTA BOH NEZASAHUJE. A S DOBRÝM TIEŽ NEMÁ STAROSTI.

 

ŽIVOT NIE JE PROBLÉM, LEBO PROBLÉM NIE JE VÔĽOU. Ak od života niečo chcete, nemôže byť to, o čo

žiadate, problémom. Keď je, nechceli ste od života nič. A od koho potom niečo chcete? Ten, čo žiada,

je živý, a tak môže niečo chcieť iba od života. Lenže život považuje väčšina ľudí za strastiplný a ťažký!

Od koho teda človek čaká dobro? Aj Boh je v živote! Veď kde inde by bol?! Ak je v živote, je životom.

Otázka pre rozum: Čím som? Žeby životom? Ak áno, nič nie je problém! A ak si myslím, že nežijem,

tiež nemám so životom problém.

 

S TÝM, ČO JE, NEMÔŽEM MAŤ PROBLÉM. Jednoducho je. Dokonca ani s problémom nemám problém,

takže vlastne nie je. Pri takomto pochopení problém nie je problémom. Okamžite nie je. Alebo 

ešte takto: Čím som? Zrejme telom, a to telo žije a je, takže nemám s telom žiadny problém.

Keď nemám problém s telom, nemám problém ani s bolesťou.

 

A čo taký strach? Alebo smrť? Je? No nech je, veď s tým, čo je, nemám žiadny problém a ak nie je,

tiež ma to netrápi. Z toho, čo je, nemám strach, pretože nie je problémom a toho, čo nie je, alebo ešte

 len príde sa taktiež nemusím ľakať, však nie je nikde. Ak nemám problém s telom, nie je bolesť, strach

a smrť pre telo problémom. S tým, čo je, sa nehádam a s tým, čo nie je teraz, tiež nemám dôvod zápasiť.

Pochopenie tohto poznania môžeme nazvať pokorou.

 

POKORA JE REŠPEKT ŽIVOTA. REŠPEKT K SEBE A AJ K PRÍTOMNOSTI INÝCH BYTOSTÍ.

POKORA JE POCHVALA ŽIVOTU ZA JEHO ŠTEDROSŤ A VEČNOSŤ.

 

Byť pokorný neznamená uvedomovať si svoju slabosť, byť ponížený a poslušne znášať záťaž

nevedomosti, ale vedieť, že prítomnosť života, či vôľa byť, nie je problém. Iba keď je pravdou, že

keď som, nie som problémom, môžem chváliť svoje slovo, ale ak som záťažou, nie je dôveryhodná,

  uctená a pochválená ani jedna chvíľa. Táto chvíľa je slovom.

 

AK NIE JE VLASTNÉ SLOVO HODNÉ CHVÁLY, NIE JE POCHVÁLENÉ NIČ. ANI DOBRO, ANI ŠŤASTIE,

ANI NIČ Z TOHO, ČO MÁM RÁD A ANI SA NESKLÁŇAM V ÚCTE PRED MÚDROSŤOU VÔLE.

NEVIEM OCENIŤ SILU ŽIVOTA. SILU ŽIVOTA NAZÝVAME BOHOM.

 

Keby sme sa opýtali rozumu, kde hľadať šťastie, čo by asi odpovedal? Hľadaj v sebe,

inak šťastie nebudeš cítiť. Ak hľadáš šťastie v sebe, nikdy si ho nemohol stratiť.

A to isté platí aj o sile života.

 

ROZHODNUTIE ŽIŤ NEMÁ V SEBE PROBLÉM, INAK BY SME NEBOLI, TAKŽE ŽIADNE ROZHODNUTIE

PROBLÉMOM NIE JE. A V ČOM JE TEDA PROBLÉM? ZREJME IBA V NEROZHODNOSTI. A TÁ JE KDE?

 

Život má zmysel vtedy, keď je naplnený tým, čo mám rád. Ak chcem žiť láskou, nemôžem mať

s láskou starosti, takže ani s tým, či ma niekto miluje, alebo prečo nie. Ak je láska problémom,

neviem, čo chcem. Treba vedieť, že iba to, čo nie je problémom, je chcené. To je!

 

ROZHODNOSŤ NIE JE PROBLÉM, PROBLÉMOM MÔŽE BYŤ IBA TO, ŽE ČLOVEK CHCE ROZHODOVAŤ

 O TOM, ČÍM NIE JE, ALEBO O TOM, ČO NECHCE. PROBLÉM JE CHCIEŤ ROZHODOVAŤ O TOM, ČÍM

VÔĽA NIE JE.


Pozrime sa na to takto: Ak je pravdou, že sa dobro stráca, je dobro problém. Ak sa život môže

stratiť, je život problémom. Alebo, ak sa potrebujem pominúť, som teraz pre seba problémom,

ktorý riešim. A nevyriešim, pretože som. Problém so životom sa nazýva strach.

 

AK CHÁPEM, ŽE POMINUTEĽNOSŤ PRE VÔĽU NEEXISTUJE, NIE JE ŽIVOT PROBLÉM.

A V KOM TÁ VÔĽA ŽIVOTA ASI JE?

 

Otázka pre múdrosť: Môžem sa rozhodnúť pre to, čo odmietam? Takže to, čo nechcem, je len akýsi

 prízrak. Pominuteľná vidina. Ďalšia otázka pre rozum: Je pominuteľnosť v prítomnosti? Mám ju teraz

 v sebe, môže byť mojou vôľou? Môžem sa vôbec pre pominuteľnosť rozhodnúť? Ak pristúpim na to, že

iste nie, nie je prítomnosť dočasnou vidinou. Akýmsi podivínom, niečím nepoznaným a neovládateľným.

Nie je neznámym časom, ktorého sa ľakám, nie je nevidenou skutočnosťou neba.

 

Rozhodujem len o tom, nad čím žasnem a čo poznám. Z tohto dôvodu človek nerozhoduje o tom,

 akú bolesť z ponuky tohto sveta zoberie, alebo nezoberie, jednoducho iba nejako prežíva to, čo tu vidí.

Alebo rozhoduje vtedy, keď chápe, že rozhodnúť sa môže iba pre krásu. Krása neobsahuje prekážky,

krása nie je problém, inak by nebola tým, čím je. Ak túžim po kráse, musím mať v sebe niečo krásne,

niečo, čo je hodné obdivu. Niečo, čo doslova zbožňujem. Zameriam sa na to niečo a predstavím si ho

ako bodku. Ako malé, nepatrné zrnko, z ktorého však vyrastá všetko, čo chcem. Moja radosť.

 Zameriam sa na svoje požehnanie.

 

AK VIEM, ŽE SA MÔŽEM ROZHODOVAŤ IBA PRE KRÁSU, NEMÁM SO SEBOU PROBLÉM,

TAKŽE MÔŽEM V SEBE VIDIEŤ ČOKOĽVEK. NIČ NEPRINÁŠA STRACH. ŽIADNA MYŠLIENKA.

 

Nikto nechce to, čo si nepraje. Nikto nechce pre seba zlo, ale každý vie, že sa mu už udialo i čosi

také, čo nechcel a na tom základe sa v mysliach ľudí usídlil názor, že život riadi akási nepoznaná sila.

Má mnoho mien. Osud, Boh, sú to všetky možné uctievané a pomenované božstvá a nemôžeme zabúdať

ani na úctyhodné množstvo národných duchov, ktorí sú tiež považovaní za silu. Problém nie je v tom, že

nejaká sila je a riadi život a ani to, pod akým menom ju vnímam. Problémom je pravda, že stojí mimo mňa,

lebo predsa ja nemám taký zámer, ktorým by som chcel sám sebe ublížiť, či zariadiť si niečo, čo nechcem.

Takéto túžby a zámery vo mne nie sú, takže to, čo nechcem, musela zariadiť moc, ktorá stojí mimo mňa

 a ktorej teda môže byť jedno, aké pocity prežívam.

 

Človek vie, že pre seba nechce zlo, takže z toho, že prežíva nejakú zlú situáciu, obviní minulý život,

osud, božiu vôľu, prípadne nejakého ducha. A veľakrát môže za to, čo prežíva, aj človek, ktorý mu nič

neurobil. Snáď všetci hľadajú vinníka, ale len málokto sa pozrie, akú pravdu uctieva svojím slovom.

Zaslepeným presvedčením, že niečo musí byť a ani sa nezamyslí nad tým, ako mu to prospieva.

A ani ospravedlňovanie sa hlúposťou, nedokonalosťou a slabosťou nič nerieši.

 

AK VIEM, ŽE SILA, KTORÁ RIADI ŽIVOT, STOJÍ MIMO MŇA, VIEM I TO, ŽE NEMÔŽEM S ŇOU ROBIŤ NIČ.

NEMÁM ROZHODOVACIE PRÁVO, LEBO TO, ČO CHCEM, NEMUSÍ VŽDY PLATIŤ, TAKŽE ŽIJEM

V NEISTOTE. JEDNODUCHO SOM NEROZHODNÝ A BEZMOCNÝ.

 

Ak uznávam, že život riadi chaos síl, mám v sebe zmätok. A ak si myslím, že život riadi jedna sila,

mám vedieť aj to, že nie je mimo života, ale vo mne, pretože ja som život. Keď je Boh, či jedna sila

v živote, chápem, že je vo mne. Keď je Boh vo mne, chce sám sebe vyhovieť, inak by sa mal vo mne,

čiže v živote zrejme zle. Nebol by to pre neho dobrý domov. Keď je Boh vo mne, nemôže ma trestať,

pretože by trestal sám seba.

 

AK VIEM, ŽE O ŽIVOTE ROZHODUJE SILA NAZÝVANÁ BOŽOU VÔĽOU, PRIJMEM BOHA.

 KEĎ JE VO MNE, NEMÔŽE VYVOLÁVAŤ POCITY STRACHU A BEZMOCNOSTI, PRETOŽE

JA PRE SEBA NIČ TAKÉ NECHCEM.

 

Mnohí skúmajú, či Boh je a kde vlastne je. A čo ma je po tom, čo vyskúmajú ľudia, ktorí síce

chcú dobro, ale pritom uznávajú v sebe existenciu zla a chyby, mne ide o princíp skutku, ktorým

prijímam Boha. Spočíva v tom, že si v sebe vytvorím silu. O ňu sa opieram, ňou sa chránim, silu

v sebe rešpektujem a chválim. Boh existuje, lebo sila života je! Stále je a je vo mne, je to moja vôľa

a rozhodnosť. Vôľa je dobrá a rozhodnosť rozhodne nie je na zahodenie. Nedá sa odstrániť!

 

Sila vôle je tvorcom nebies, či dobrého života. Mojím jediným Bohom je sila vôle nazývaná aj

nebeským otcom a nie taký boh, ktorý trestá a nemá na práci nič iné len špehovať, čo ľudia robia

dobre a čo zle. Taký boh sa snáď ani nedá prijať, teda za predpokladu, že človek netúži trpieť, a tak

 aj ubližovať. Takéhoto boha potrebujú iba tí ľudia, ktorí nerešpektujú dobro života. Pre takýchto ľudí

musí byť a túto silu vnímajú tak, že stojí mimo nich! Nemôžu s ňou nič urobiť. To nie je boh, ale bič,

 pretože na tých, čo sa chcú medzi sebou hrýzť a zraňovať, nič iné neplatí. Potrebujú ho preto, aby

sa navzájom nepožrali. Je veľmi smutné, že bytosť, ktorej je daná schopnosť mať rád, klesla až

 do takej úbohosti. A ešte sa v nej aj vyžíva.

 

Keď prijmem Boha, nepotrebujem byť smrteľný a slabý. Na to, aby som prijal, musím mať logické

argumenty, lebo to nemôže byť nerozumnosť. Musím mať pádny, nespochybniteľný dôvod, pretože

 nič sa nedeje bezdôvodne. Každý skutok vzniká zo semienka, ktoré som zasial do svojej mysle, inak

by nemal z čoho vyrásť. Semienko potrebuje pravidelnú starostlivosť, lebo ak ju nemá, uschne. Aj

malé dieťa potrebujete pravidelne kŕmiť a nie iba niekedy, keď náhodou vyjde čas a nemáte práve

 nič na práci, však? Nakoniec aj do práce chodíte pravidelne, inak by žiadny podnik nefungoval,

alebo by nebol dôveryhodný. Všetko, čo funguje, má pravidelný rytmus.

 

To, čo funguje pravidelne, aj očakávam. Jednoducho je pravidlom. Je to platné. Ak chcem silu

 života, či Boha, tak si na neho nespomeniem iba na sviatky, alebo keď už všetko ostatné zlyhalo

 a nepomohlo. Prijať silu je to isté, ako prijať prítomnosť života, a to človek môže považovať za

problém. Problém nie je vítaný a hodný chvály. PRIJAŤ BOHA NIE JE HRIECH. Prijať silu života, veď

iná vlastne ani nie je, nie je chyba. Môžeme teda skonštatovať, že sila je múdra, alebo rozumná.

Múdra sila vie, čo chce, takže ani rozum nie je nerozhodný.

 

KDE JE NEROZHODNOSŤ, TAM JE AJ OBVIŇOVANIE SEBA A INÝCH ZA TO, ŽE SA NEMÁM DOBRE.

A AKO SA MÔŽEM CÍTIŤ, AK SOM SA PRE DOBRO NEROZHODOL? NEROZHODNOSŤ A VINA JE TO ISTÉ.

 

Rozhodnutie žiť je dobré rozhodnutie, pretože ak žijem, pre nič iné sa rozhodnúť nemôžem.

Prijať pravdu, že žijem stále, je to isté ako prijať vôľu nebies. A vôbec, ku komu sa človek modlí,

ak nemá Boha? A ak ho má, Boh sa stará o to, aby sa mal dobre. Otázka pre rozum: Kto rozhoduje

v človeku, ktorý sa vidí ako slabý a nemohúci? Rozhoduje v ňom život? To, čo je všade, a preto je

jedinečné? ROZHODNUTIE ŽIŤ JE SILOU ČLOVEKA. TOTO ROZHODNUTIE MÁ MAŤ PLATNOSŤ TERAZ.

 

Sila života je jedna, tak ako je jeden život. To, čo je jedno, nie je nerozhodné. Ide už len o to,

či je takéto poznanie pre človeka vyhovujúce, a tak aj pravdivé, pretože pocity odrážajú to, čo

považujeme za svoju pravdu. Život je ako obrovský, nekonečný oceán. Som kvapkou, ale

nie som slabý, pretože sila oceána je vo mne.

 

EXISTUJÚ TU RÔZNE CENY. ZA PROSPEŠNÉ VYNÁLEZY, ZA MAJSTROVSKÉ DIELA,

ČI ŠPIČKOVÉ VÝKONY. A KOHO NAPADLO UDELIŤ CENU ZA ŽIVOT?

 

AK JE NIEČO MAJSTROVSKÝM DIELOM, TAK JE TO ŽIVOT, PRETOŽE BEZ NEHO BY NEBOLI

ŽIADNE VYNÁLEZY. ŽIVÁ BYTOSŤ JE DIELOM UMELCA. TO, ŽE JE, JE ŠPIČKOVÝM VÝKONOM

A NAJCENNEJŠÍM VYNÁLEZOM.

 

Nerozhodná bytosť neexistuje, lebo každá je skutkom. Každá vzišla zo zámeru byť a je. Každý

skutok má zámer a zmysel. Ak jem, musel som mať zámer najesť sa a iste mi to dávalo zmysel.

Neexistuje nezmyselný život, pretože každý skutok má zmysel. Ja mám vždy zmysel. Ak je tomu

 tak, stále k niečomu smerujem. Mojím cieľom je môj skutok. Skutok musí mať jasný zámer, inak

by som nič neurobil.


DNES VIEM, ČO BUDE ZAJTRA, LEBO IBA KEĎ BDIEM, MÔŽEM MAŤ JASNÝ ZÁMER.

 

Keby sme dnes nemali jasný zámer, čím budeme zajtra žiť, nemohli by sme sa ráno prebudiť.

Nemali by sme cieľ, k ničomu by sme nesmerovali. Nemali by sme dôvod vstať a niečo robiť!

Existovali by sme iba v sne a nevedeli o skutočnosti nič. Jasný zámer sa nazýva dôvod, alebo

 príčina skutku. Prebudenie má svoju príčinu, však je to skutok. Táto príčina vytvorila deň,

čiže uvedomovanie seba. Všetky pocity a myšlienky dňa.

 

Kým zaspím, viem úplne presne, prečo ráno vstanem. Viem, prečo sa preberiem zo sna, poznám

dôvod skutočnosti a ten dôvod, či jasne určený zámer mi umožňuje urobiť skutok, čiže zobudiť sa.

Ak jasný zámer umožňuje človeku vidieť skutočnosť dňa, či seba, potom takejto jasnosti podriaďuje

všetko, čo v ten deň urobí, inak by predsa pre neho ten deň nebol. Aj myšlienky vidí presne tak, aby

zodpovedali určenému zámeru. Alebo iba tie, ktoré sú v súlade s určeným zámerom, sú pre neho

zrozumiteľné a jasné.

 

Jasný zámer je dôležitosťou dňa. Podľa neho vnímam seba a aj slovám iných prisudzujem taký

zmysel, aké je to, čo je pre mňa dnes dôležité. Náhodné ciele neexistujú, sú iba stanovené zámery,

ktoré často nevieme rozpoznať. Veľakrát nenastane to, čo tušíme, predpokladáme, alebo si prajeme.

 Prečo? Deň, alebo uvedomovanie svojej skutočnosti má iný zámer. A prečo sa niekedy stane to, čo

sme pripísali predtuche? Z toho istého dôvodu.

 

Zámer môže byť akýkoľvek. Z pohľadu človeka aj dobrý, aj zlý. Počas dňa robíme najrôznejšie

veci, ale iba jedna z nich je podstatná a táto dôležitosť má vplyv na to, čo si o sebe myslíme.

 Neexistujú nenaplnené ciele, sú iba nepochopené zámery.

 

Ak sa človek vidí ako pominuteľný, nechce seba. A načo by už len chcel vidieť to, čo nechce?

Keď nechce vidieť seba, nevidí jasne ani svoj jasný zámer. Jednoducho nechápe, čo si stanovil,

lebo nejasnosť je nepochopenie. Keby jasne videl, chápal by, že každý deň má mať dôležitosť

 iba jeden zámer. Taký, ktorý poskytuje neobmedzenosť a slobodu, hoci vždy ostáva dôležitý.

Každú chvíľu! Aký je to zámer? JE TO ZÁMER ŽIŤ.

 

Pokiaľ si stanovím takýto zámer, nie som podriadený žiadnemu ľudskému výmyslu a svoj deň

 si môžem zariadiť tak, ako chcem. Keď si stanovím dnes takýto zámer, okamžite mizne dôležitosť

 takého zámeru, ktorý som si pre dnešok stanovil, ale ktorý nechápem a nepoznám, a preto môže

priniesť aj čokoľvek z toho, čo nechcem. Môže priniesť nešťastie, slabosť, bolesť alebo aj smrť.

Takáto šanca síce v jasnom, ale nepochopenom zámere môže byť.  

 

Nespolieham sa na to, že sa možno nič nestane. Nespolieham sa na to, čo som si síce vytvoril pri

plnom vedomí, ale pritom nechápal, čo som urobil a prečo. Nespolieham sa na taký zámer, ktorý

môže byť vytvorený z pozorovaných zážitkov iných, alebo vlastných pocitov a spomienok, pretože

 pozorujem aj také zážitky a mám i také pocity, ktoré sa mi nepáčia. Nespolieham sa na zámer, ktorý

 som si na základe zaužívaných potrieb a uznaných skúseností stanovil jasne, a preto sa môže počas

dňa kedykoľvek naplniť, pretože to, čo je jasné, hoci to chápať nemusím, je náplňou dňa. Mňa.

 

Nespolieham sa na uznávané samozrejmosti a pravdu tohto priestoru, ale zvolím si zámer, ktorý je

v súlade s tým, čo určite robím v tejto chvíli. Čo robím? Žijem. Zvolím si taký zámer, ktorý je v súlade

 s prítomnosťou a ktorý mi umožňuje vybrať si kedykoľvek a čokoľvek z nekonečného zdroja života. Bez

zábran, bez ohľadu na to nepríjemné, čo som prežil, alebo pozorujem u iných. Zámer žiť je nadradený

 nad všetky ľudské potreby, ciele a dôležitosti tohto sveta. Nie som odkázaný iba na zdroj tohto sveta,

na pominuteľné potešenia, strach, bolesti, zlosť a opovrhovanie sebou, na všetky tie úbohosti nehodné

dôstojnosti človeka.

 

OPUSTIŤ TENTO SVET ZNAMENÁ OPUSTIŤ SVOJ ILUZÓRNY SVET. OPUSTIŤ PRAVDU VÝMYSLOV, BOLESTÍ,

NEISTÔT A STRACHU. VYTVORIŤ SI V SEBE INÚ PRAVDU O ŽIVOTE. AŽ VTEDY MÔŽEME UVIDIEŤ SVET,

KTORÝ NAZÝVAME RAJSKOU ZÁHRADOU, NEBOM, ALEBO DOBRÝM ŽIVOTOM.

 

Iba keď mám PRAVIDELNE každý deň zámer žiť, mám k dispozícii všetko, čo obsahuje večnosť života,

inak som obmedzený na priestor, v ktorom nič nie je stabilné a hodné dôvery a chvály. Ani sám seba

nechválim, lebo v takomto svete sa nechcem vidieť. Radšej sa nepozerám do mysle, nezaoberám sa

 tým, prečo myslím tak, ako myslím, iba automaticky beriem zaužívané potreby tohto priestoru. Keď

nechcem vidieť, aké je moje myslenie, ako sa uvidím v inom svete? Alebo snáď budem odrazu iný?

Boh nedáva nič nasilu. Ak si myslím, že je vo mne, je v mysli a do tej mysle sa mám pozrieť, aby

som vedel rozpoznať, čo je božie a dobré a čo prchavým výmyslom.  

 

Rozhodnosť nie je záležitosť pominuteľnosti. Táto schopnosť nie je daná preto, aby sa pominula,

alebo zmenila na niečo iné. Takže ak je myseľ pre niekoho pominuteľná, tak ju vo vedomí nenájde.

Veď uvážme, na čo by komu bola rozhodnosť, keby o chvíľu to, čo chcel pre seba, už nechcel?

Alebo prehodnocoval, či sa rozhodol správne. Rozhodnosť je nespochybniteľná.

 

Zámer žiť mám mať dnes a má obsahovať iba to, čím je. Je v ňom iba to, že žijem, a to je v súlade

 s tým, prečo existujem. Ak som v súlade s príčinou bytia, rozumiem Bohu. Svojmu slovu, pretože je to

 živé slovo. Mŕtve slovo je neplatné slovo. Je to slovo, ktoré sa nezrodilo z istoty života, ale jeho pôvod

 je vo výmysle. V nestálosti, lebo pominuteľnosť znamená nestálosť. Jednoducho ak som pre seba

pominuteľný, som nerozhodný.

 

Mám vedieť, že keď som, tak sa nemôžem rozhodnúť pre to, čo vidím ako nestále. Čo teda môžem

 urobiť pre stálosť svojej dobrej vôle? Mám vidieť, že potreba umierať je nestála. Otázka pre rozum:

Prečo je nestála? Lebo som sa narodil. Ak je smrť nestála, viem, že nie je mojím rozhodnutím.

 

Máme v sebe zakorenenú predstavu starca i dieťaťa. Na starca sa pozerajme ako na odvekú túžbu

 žiť pokojom a na dieťa ako na radosť, ktorá sa nezaťažuje tým, čo bude, lebo vidí iba to, čím je.

Radosť sa hrá s túžbou a túžba v tejto nádhernej, bezstarostnej hre neustále rozkvitá a neuvädá.

Hravosť je mladosť.

 

Človek je zvedavý tvor, ako dieťa, inak by nič nevedel o tom, čo sa deje. A samozrejme sa snaží

niečím upútať pozornosť seba a iných, pretože život bez pútavosti by nemal zmysel. Bol by nudný

a nepríťažlivý, proste nič by nás nedržalo pri živote. Zvedavosť nie je zlá, ak ju zameriame najskôr

 na to, čo máme v mysli a čo by sme chceli. A pozornosť je dobrá z toho istého dôvodu.

 

ČLOVEK SA MUSÍ NEJAKO VZRUŠOVAŤ, INAK BY MYSEĽ NEMALA ČO ROBIŤ,

TAKŽE BY NEMYSLELA. NEMALA BY NÁBOJ, PODNET, NEBOLA BY POHYBOM.

 

Človek teda stále niečo hľadá a objavuje. Ponára sa do dejín, prehodnocuje vízie budúcnosti. Skúma,

čím by upútal pozornosť a ak to, čo objaví, sa mu nezdá zaujímavé, niečo si k tomu vymyslí, pretože

príťažlivosť proste musí byť. Musí sa niečím baviť, nejako zaplniť čas. Ak to, čo chceme, nie je pútavé,

vymyslíme si k tomu niečo také, čo nás zaujme a potom už tomu venujeme čas. Už máme náboj, alebo

 podnet k premýšľaniu. Vymyslíme si napríklad pochybnosť a hneď máme čo robiť! Prehodnocujeme

 a sme zvedaví, čo z toho sa naplní, kedy a ako a čo sa nenaplní a prečo.

 

Ak sa niečo naplní, vymyslíme si, že to trebárs stratíme a zase sa upútame. A ak sa nesplní, tak

 sa sťažujeme, alebo hľadáme spôsob, ako sa to môže naplniť. Aj sťažnosti sme si vymysleli preto,

aby bol život zaujímavý, a tak si nevšímame, že z nich vyrastajú nepríjemné pocity a čo všetko môžu

zariadiť. Aj nerozhodnosť môže byť iba hra, ale ak sme do nej ponorení, zabudneme, ako z toho von,

ba už ani nevieme, že nerozhodnosť môže byť v bytí života iba hra.

 

ODSTRAŇOVANIE MYŠLIENOK NIE JE DOBROM, LEBO PROSTE DOBRO NEMÁ ČO ODSTRAŇOVAŤ.

ŽIVOT SA NEDÁ ODSTRÁNIŤ, PRETOŽE HO V TEJTO CHVÍLI NETVORÍM PRETO, ABY BOL PRE MŇA

NEDÔVERYHODNÝ, NEPOCHVÁLENÝ A ZLÝ.

 

Čo je to nerozhodnosť? Je to preberanie sa v tom, čo chceme. Takýto poklad chcem, alebo radšej

 tento? A potom zase objavím niečo iné, a to predchádzajúce už nie je zaujímavé. Iba preberáme,

takže sa pre nič nerozhodneme. Z takéhoto skutku sme nešťastní, pretože si nezoberieme ani jeden

poklad. Každý odhodíme! Viete si toto predstaviť? To nie je všetko.

 

Človek je vynaliezavý tvor a pre to, aby upútal pozornosť, je ochotný urobiť všetko. Robí tak z toho

dôvodu, aby bol sám pre seba zaujímavý, ale ak je hráč úplne ponorený do svojej hry, zabudne, prečo

to robí. Až tak zbožňuje svoju hru, že nevidí, že je to iba hra. Je to realita a je to tvrdá realita! Prečo?

Prehŕňanie sa medzi pokladmi nie je zlé, však nakoniec pri takejto činnosti stále vidíme krásu, však?

Vyberanie si pokladov je iste vzrušujúce, ale ak každý odhodím a ešte si myslím, že to tak musí byť,

nie je žiadny poklad môj. Viem, že sa stratí, a to môže omrzieť. A čo vtedy urobí človek?

 

Vymyslí niečo, čo v pokladoch nie je, zabalí do pozlátky a umiestni medzi poklady. Ak niečo takéto

urobí, urobil to preto, aby nevedel, čo je pod pozlátkou. Takýto poklad je už pre takéhoto hráča oveľa

pútavejší ako nezabalené poklady, o ktorých vie, aké sú. Je to tajomný poklad, pretože pozlátený obal

naznačuje, že aj vo vnútri je niečo pekné, ale nevie to určite. Má teda medzi poznanými pokladmi dobra,

šťastia a krásy aj tajomné poklady, o ktorých nevie nič, alebo si môže iba vymýšľať, akým dobrom sú,

pretože na rozdiel od ostatných sú zabalené. Nevidí, aké sú.

 

 Čo je to tajomný poklad? Je to smrad zabalený v pozlátenej škatuli. A čo sa stane, keď ju otvoríme?

 Nič tam nie je, a predsa je, lebo človek cíti smrad. Má nepríjemné pocity, je sklamaný a otrávený,

lebo smrad je jed! Lenže všetko, čo cítime, je slovom, a preto musí mať obraz. A tak vytvoríme

smradu nejaký adekvátny obraz a už má priestor a čas. Už sa môže vracať, hoci si myslíme,

že sme ho odstránili, respektíve ho zobral čas. To, čo čas zoberie, aj prinesie.

 

A čo sa deje potom, keď sa človek nejako spamätá zo smradu? Vrhne sa po ďalšej škatuli. Už

si nevšíma krásne poklady, ktoré vidí, a preto ich nemusí skúmať, už hľadá iba tajomstvá života.

Už majú pozornosť a čas iba tajomné poklady a každú škatuľu otvára v nádeji, že v nej konečne

nájde vytúžené šťastie! Nádej mizne vo chvíli, keď rozbalíme pozlátku, a keď si dostatočne

vychutnáme sklamanie z ničoty, znovu sa objavuje. Ďalší život je tajomný poklad.

 

ŠŤASTIE NIE JE TAJOMNÉ A ANI LÁSKA SA NEDÁ SKRYŤ.

TAJOMNÉ A SKRYTÉ JE IBA TO, ČO VÔĽOU ŽIVOTA NIKDY NEBOLO.

 

Len keď neudeľujeme čas a pozornosť tajomstvám života, môžeme si všímať a jasne vidieť

cennosti prítomnosti. Šťastie nevidíme iba vtedy, keď sú potrebou tajomstvá. Vtedy je šťastie

tiež tajomné a nepoznané. Nevieme, kde je a kedy príde. Predstavte si, že máte doma miestnosť

naplnenú drahocennými pokladmi. Keď prekročíte prah tejto miestnosti a vkročíte do inej, kde

 niet ani kúska zlata, čo sa asi stane? Obraz vzácností ostane v pamäti, ale ak iba bedákate, že

teraz poklady nemôžete mať, hoci o nich viete, usádza sa v pamäti strach. Strach je prach.

 Prach skresľuje to, čím chcete žiť. Keď sa na ceste vznáša mračno prachu, neviete, čo je

 pred vami. Stále vidíte iba prach.

 

Aké mám myšlienky, keď mám každý deň zámer žiť? Nie sú zahalené prachom, pretože prach je

pre čistotu zbytočný. Život je čistý a jasný, lebo keby nebol, nie som svetlom slova. Nevidel by som

 svoje slovo, takže by nič nebolo. Je toto možné? Boh nepotrebuje odpúšťať, lebo musí vedieť, že

stvoril čistý život. A čo človek? Mal by si odpustiť výmysly a tajomnosti. Odpustí, ak ich opustí.

 

KEĎ JE ŽIVOT ČISTÝ, JE BOH BEZ HRIECHU.

 

Keď sa vidím ako hriešny, je chybou aj to, čo ma vytvorilo. Slovo, ktoré vytvorilo a tvorí

 moju skutočnosť, je chybou! Ak je slovo chybné, nikdy sa pre nič nerozhodnem.

Slovom som a slovom sa aj tvorím.

 

JE ŠŤASTÍM CHÁPAŤ, ŽE STVORENIE JE PRÍTOMNÉ.

 

 

© Copyright 2019 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.

Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete
súhlas s ich používaním. Viac informácií.

 

VN