ODDANOSŤ ZNAMENÁ BYŤ TÝM, ČÍM CHCEM PRE SEBA BYŤ.
Pod oddanosťou si obyčajne predstavujeme niekomu verne slúžiť, alebo slepú poslušnosť.
Skutok, v ktorom iba niečo automaticky vykonávam, a pritom nerozmýšľam, či je v súlade s tým,
ako si predstavujem krásny život, je prejavom otupenosti mysle a nie vernosti. Jednoducho bez ohľadu
na svoje túžby sa snažím niekomu zavďačiť s tým, aby som bol pre jeho život nenahraditeľný, a tak získal
dôležitosť. Oddanosť bez uvedomovania príčiny života je zaslepenosť a jej hlavným rysom je prefíkanosť,
čo znamená, že človek sa pohľadom na tento svet oklame tak perfektne, že bez mihnutia oka uzná za svoju
bytostnú potrebu aj to, čím nechce byť.
Už ako malé deti sme snívali o tom, čím chceme byť. Spomínate si ešte? Dievčatká sa videli ako neodolateľné,
nádherné princezné a chlapci túžili byť obdivovaní, silní rytieri, ktorí všetko zvládnu. Vo svojich snoch sa nikto
nevidel ako mŕtvola, ba ani ako ustráchaný sluha. A čo ostalo z detských snov? Boli to skutočne iba rozprávky,
ktoré sme postupne odložili do šuplíka, až kdesi na dno duše? Chceme si ešte naplniť prekrásne túžby, byť
pre seba príťažliví, plní sily a obdivuhodní, alebo iba poslušne slúžime tomu, čo sme sa naučili?
Možno ešte niekedy máme chuť otvárať zakázané knihy plné nádherných obrázkov, možno ešte niekedy
nazeráme do svojej trinástej komnaty, ale nevidíme tam nič. Rozprávkové sny sa rozplynuli, pretože sme im
prestali venovať pozornosť, a tak sa vytratila aj detská dôvera. Možno teraz hodnotíte svoje mladé sny ako
naivitu dieťaťa, ako nespútanú fantáziu, ale spomínate si? Veľmi sa nám páčila. Tak prečo sa neoddať kráse?
Prečo nebyť ako deti? Čo nám v tom bráni? Možno iba to, že už nevidíme vo svojej mysli bohatstvo kráľov,
ale plaziaceho sa sluhu. Skláňa sa pred problémami, neukláňa sa kráse života.
Ostala nám tá istá duša, ktorú sme mali ako malé deti, len sme ju zahltili starosťami a zápasom o prežitie
zamaskovali na nepoznanie, pretože kde existuje zubatá, tam sa človek musí starať o to, aby nejako prežil.
Otázka na telo: Čo je lepšie? Zaoberať sa tým, čo ma postihne a čakať, kedy už konečne vypadnem z tohto
blázinca, alebo sa oddať kráse a vidieť svoj život očami dieťaťa? A ktovie, možno v tom zameraní mysle na
krásu zmizne sluha so svojimi starosťami a bedákaním a z duše sa zase stane krásna princezná, alebo silný,
sebavedomý mladík. Ak som si skutočne vybral, čo si chcem naplňovať, idem na istotu, inak je to mrhanie
časom. Čas je takým, akým som.
Predstavme si kráľa a sluhu. Kráľ niečo chce a prikáže a sluha bez otázok naplňuje slová najvyššej inštancie.
Všetci vieme, že keby sluha nenaplnil požiadavku kráľa, neobišiel by najlepšie. Nasledoval by trest, prinajlepšom
rázne pokarhanie, proste kráľ by nebol spokojný a adekvátna reakcia by bola nevyhnutná. Sluha má teda chápať,
čo kráľ požaduje, takže do detailu poznať osobnosť kráľa, inak je iba otázkou času, kedy nevystihne jeho prianie
a urobí niečo totálne iné. Myslíte si, že to sluha nevie? Určite vie, ale ak nepozná kráľa, vie, že môže urobiť niečo
proti jeho vôli, a preto má strach. Jeho vernosť, či poslušnosť je naplnená obavami zo zlých skutkov.
Alebo ešte takto: Vieme, čo je to boj s nepriateľom, čiže vojna. Viete si predstaviť, že by veliteľ dal rozkaz
zaútočiť, ale vojak by strieľal do vlastných radov? Hotová pohroma, všakže? Ak by ten, čo vykonáva rozkazy,
chápal iba to, že má strieľať, bolo by mu jedno kde, proste by niečo robil, ale nechápal zmysel svojho skutku.
A nakoniec by odstrelil aj sám seba. Nejde o to, aby som bojoval, pretože vtedy sa zraňujem, ale o to, aby som
na seba nasmeroval svoje prianie a dobre trafil. Priamo do srdca. Vtedy svoje prianie prežívam, mám ho v krvi.
Jednoducho som telom svojho priania a robím i prežívam to, po čom túžim.
Ak chcem naplňovať príkazy svojej vôle, mám vidieť zmysel v tom, čo chcem dosiahnuť a toho zmyslu sa aj
neustále držať. Mám rozumieť tomu obyvateľovi v sebe, ktorý kreslí obrazy túžob, čiže to, čím chcem byť a nie
sa vidieť ako hlúpy, pretože pre hlupáka sú vlastné túžby snom. Ak rozumiem, že mám v sebe toho, čím chcem
byť, však inak by nemal kto kresliť obrazy túžob, viem, že sú moje túžby hotové, a preto vždy urobím iba to,
čo ich vystihuje.
Skúsme si predstaviť kráľa a sluhu v sebe. Kráľ je tá časť mňa, ktorá niečo chce a sluha zase tá, čo má príkaz
vykonať a všetko som ja. Ten, čo slúži, má byť poslušný a rozumný, čiže bez akýchkoľvek otázok plniť kráľove
priania, či príkazy. Alebo si viete predstaviť sluhu, ktorý by sa pýtal kráľa, že prečo niečo chce a načo mu to je,
proste požadoval by od neho vysvetlenie, prípadne by si jeho priania nevšímal, či nedajbože iba nevrlo odvrkol,
že to nejde? Sluha, ktorý chápe, akú má funkciu a čím je, si niečo takéto nedovolí a kráľovi to tiež neprináleží,
lebo však vie, prečo niečo požaduje, inak by kráľom nebol. Poslušnosť znamená byť v súlade s tým, čo pre
seba chcem. Som realizátorom svojich prianí, tvorca telesnej krásy.
VEDOMIE SEBA MÁM PRETO, ABY SOM NAPLŇOVAL SVOJE ŽIADOSTI.
A naplňujem? Vždy niečo naplním, ale nie vždy sa mi chce rozumieť tomu, čo robím, a preto veľakrát nevyzerá
naplnené prianie tak, ako som si predstavoval. Nechápem zmysel prianí, na čo existujú a prečo ich tvorím, a tak
nepoznám ani toho niekoho v sebe, čo kreslí to, čím je. Nechápem kráľa, svoju múdrosť, lebo sa považujem za
hlúpeho služobníka. Za nedokonalého vykonávateľa, či užívateľa svojej vôle. Ten, čo kreslí v obrazoch túžob to,
čím je a ten, čo tie obrazy vidí a hodnotí ako to, čo chce prežívať a naplňovať v skutkoch, majú byť v jednote.
Nažívať v harmónii, v nenútenosti jedného citu. Jednoducho na povrchu zviditeľňujem svoje vnútro. Zaplňujem
svoj nekonečný priestor života krásou. Tvorím svoje slová, pocity a všetky uchopiteľné veci v súlade s tým, čo
vidím v nakreslených obrazoch túžob. Robím tak pre obdiv seba a aj pre oči a obdivný cit iných ľudí.
SLUHA JE TEN, ČO ZHMOTŇUJE KRÁSU DUCHA, A TAK TVORÍ NÁDHERNÉ SVETY.
Kráľ, ktorý niečo chce a ten, čo naplňuje jeho vôľu v skutkoch, a tak tvorí hmatateľné veci a nádherné deje
a zážitky, majú byť jedno v jednom. Jedno telo, jeden duch. Nuž ale čo sa dá robiť, keď sluha kráľovi odporuje.
Čo hovorí neposlušný sluha? Nedá sa, teraz nemôžem, mám inú prácu, musím najskôr vyriešiť problémy, som iba
slabý človek a ktovie, či sa mi niečo naplní, však už koľkokrát som túžil zbytočne. Viete si niečo takéto predstaviť
v rozprávke? Viete si predstaviť, že by sluha takto odpovedal kráľovi? Že by mu povedal, že jeho prianie nenaplní,
nemôže, nemá práve na to čas a že si zbytočne niečo žiada, lebo teraz je to nemožné? Keby si niečo takéto dovolil,
vedel by, čo by nasledovalo. Kráľ by ho vyhodil zo služby, alebo mu dal sťať hlavu. Veď čo už iné sa dá robiť
s neposlušníkom?!
V rozprávke sa sluha ukloní a beží naplniť kráľovo prianie. Je paródiou života, že aj keď človek vždy vie,
čo sa stane, keď si nenaplní prianie, trvá na odpore. Vidíme a počujeme svoje priania preto, aby sme si vzápätí
tvorili proti nim protesty? Skutok, ktorým vyrobíme z priania pochybnosť, vnímame ako ťaživý pocit. Ako tlak,
napätie a nespokojnosť so životom. Práve sme sa potrestali!
Zamyslime sa, čo obyčajne robí človek. Niečo chce a každé jedno prianie sa mu páči, ale pritom sa neunúva ani
len pouvažovať nad tým, ako vyzerá ten, čo v ňom niečo požaduje. Ako vyzerá tá osobnosť, ktorá v ňom musí žiť,
a tak mať aj nejakú podobu, tvar a formu. Nuž a keď žije a hovorí, musí mať aj nejaké myslenie, teda vedomie seba.
Ak neviem, že vo mne žije a dýcha krása, čo viem? Ak neviem, ako vyzerá vo mne ten, ktorý je tým, čo kreslí a ja ako
človek to vnímam tak, že niečo chcem, tak pre mňa ten, čo nakreslil krásny život, neexistuje. A nie je pre mňa ani to,
čo nakreslil, jednoducho jeho vôľa a jeho život pre mňa neexistuje! No a čo si vtedy naplňujem? Čosi nechcené, alebo
iba to, o čom viem, že to stratím, pretože podoba kráľa je nevidená, a tak stratená. Nevidím v sebe život Boha, mám
stratenú vôľu! A komuže som vtedy vydaný napospas? Iba keď poznám obraz toho, čo vo mne kreslí svoj život,
môžem sa s jeho vôľou stotožniť. Je dobré vedieť, že nemám vidieť iba obsah priania, ale poznať aj toho,
kto tú krásu nakreslil, a preto vo mne žije!
KRÁĽ NEPROSÍ, KRÁĽ POŽADUJE NIEČO NAPLNIŤ. AK SVOJ PRÍKAZ SPOCHYBŇUJEME, POTRESTÁME SA.
VO VYMÝŠĽANÍ TRESTOV SME PREFÍKANÍ, LEBO ICH ZABALÍME DO SLOV HOVORIACICH O STAROSTLIVOSTI.
Presvedčenie o tom, že pánboh trestá, je skreslené poznanie a pochádza z toho, že odporujeme svojim túžbam.
Duch krásy netrestá, človek sa trestá za svoju neposlušnosť. Za to, že podceňuje nádheru túžob. Prečo to robí?
Vari preto, že nechápe? A čo je nepochopiteľné na tom byť verný tomu, po čom túžim? Čo viac v sebe mám, čo je
potrebnejšie? Túžba je tichá, lebo je pokojom toho, čo vie, čím je. Až taká tichá, že ju v starostlivosti o seba vôbec
nezachytíme. Mám v sebe toho, čo je a toho ducha bytia mám zviditeľniť, a tak naplniť svoj život. Vytvoriť obsah
a zmysel svojho priestoru.
Vôľa tvorí a tvaruje bytosť. Prianie má byť tým, čo chcem pre seba vytvoriť a užívať si neustále. Slovo túžba
znamená uvedomené prianie. Túžba zosobňuje ducha života, takže hovorí o tom, aký človek je a kam smeruje.
Mám vedieť, že prianie je potreba života, inak by žiadny skutok neexistoval. Aj smrť je prianím, ak je potrebou
človeka. Každé prianie má byť pekné, veď predsa nechcem pre seba zúfalosť. Ak je pekné, má byť obraz toho,
čo niečo chce, pekný a majestátny, pretože krása je majestátnosť. Jednoducho týči sa nad všetkým ostatným,
všetko iné presahuje. Podoba toho, čo si niečo praje, je impozantná, vznešená, jedným slovom kráľovská.
Kráľ vie, čo robí, inak by bol šaškom.
KRÁĽ SA NEHÁDA, KRÁĽ PRIKAZUJE. PRIANIE JE PRÍKAZ NIEČO UROBIŤ. UROBIŤ TO, PO ČOM TÚŽIM.
UROBIŤ PRETO, ABY SOM SI TO MOHOL UŽÍVAŤ. PRÍČINOU KAŽDÉHO PRIANIA JE TO, ŽE CHCEM PREŽÍVAŤ
A UŽÍVAŤ SI STÁLE TO, ČO MÁM RÁD. PRÍČINOU PRIANIA JE LÁSKA.
AK NIEKTO SPOCHYBŇUJE SVOJE PRIANIA, SPOCHYBŇUJE LÁSKU. ZMYSEL VÔLE.
ODMIETAŤ Z NEJAKÉHO DÔVODU TO, ČO PRE SEBA CHCEM, JE TO ISTÉ AKO NEPOSLÚCHAŤ BOHA.
JE TO ODMIETANIE PRÍČINY ŽIŤ, A TAK ODMIETANIE VYTVORIŤ SI ŽIVOT. SVOJU DOBRÚ SKUTOČNOSŤ.
Vykresľovať krásne obrazy túžob môže iba ten, čo sa vidí ako krásny. Vykresľujem teda pekné priania ja,
alebo je vo mne bytosť, s ktorou sa nezjednocujem myslením a cítením? A či ja ako ten, čo vidí svoje pocity
a myšlienky ako škaredé a nedobré, kreslím iba priania, ktorými chcem ubližovať? A sú to vôbec priania, ak
má byť prianie iba dobré a v súlade s vôľou? Som snáď akýsi nepochopiteľný, rozdvojený tvor, ktorý vie, že
chce dobro, ale zároveň vidí a počúva v sebe niekoho, čo hovorí niečo iné?
Obraz toho, čo vo mne kreslí priania, nemusí vystihovať ten pohľad a tú tvár, ktorú vidím v zrkadle, pretože
svoj zovňajšok nevidím a nevyhodnocujem vždy ako pekný. Ani to, čo bežne preciťujem, nevystihuje podobu
vôle, veď viem, že nemám stále príjemné pocity. Lenže aj keď sa cítim nepríjemne, chcem sa cítiť dobre, však?
Takže ten, čo kreslí túžby, musí mať inú tvár, podobu a formu ako ten, ktorého vidím v zrkadle, alebo ten, čo
sa cíti zle.
Je samozrejmosťou človeka vidieť, ako vyzerá ten, čo vytvára nádherné obrazy túžob? Alebo vidí iba to, čo
si chce naplniť a poznanie toho, čo ich vytvoril, je už nezaujímavé, druhoradé a zbytočné? Na prvom mieste
má byť poznanie a videnie tvorcu, pretože iba vtedy chápem, aký obraz vytvoril a prečo. No a čo vidí človek,
keď vníma nejaké prianie? Vidí trebárs peniaze, dom, auto, zdravie, nové šaty, prácu, ale nepozná toho,
bez ktorého by žiadne bohatstvo nebolo.
KEĎ NEVIDÍM OBRAZ TVORCU SVOJICH PRIANÍ, NEEXISTUJE ANI JEHO BOHATSTVO.
VŠETKO SA STRÁCA A VZNIKÁ NEISTOTA.
Ak je prianie pekné, musí byť ten, čo niečo chce, taký istý. Stále pekný, lebo stále pre seba niečo chceme. Do
celku krásy nepatrí iba povrchový vzhľad tela, ale aj to, ako myslíme a cítime. A vidíme svoje myšlienky a pocity
stále ako pekné a dobré? Iste nie, a predsa neustále niečo chceme. Lenže škaredosti nepatrí to, čo chceme a ak je
prianie pekné, nemôže si nič priať, takže každý z nás musí mať v sebe pekný obraz. Ak ho niekto nevidí, ba ani
len nevie, že má vidieť, spochybňuje to, čo chce a tvorí odpor, pretože škaredosť nemôže súhlasiť s tým, čím
nie je.
Priania sú krásne, inak by sme nič nechceli. Považujete priania za vlastné? Ak áno, pozrite sa do zrkadla.
Pozrite sa, aby ste zistili, či sa vidíte ako nádherní. A potom sa ešte zadívajte do svojho vnútra, do svojho
myslenia, aby ste zistili, či je vaše cítenie a myslenie majestátne. Či vám imponuje! Ak nie, musí mať ten, čo
si niečo praje, inú podobu s iným myslením a cítením, a tú podobu seba by ste mali poznať, inak budete svoj
život vidieť ako nenaplnený, či ako nepravý. Obsah priania sa pre vás stratí. Jednoducho nemá komu patriť.
TÝM, ČO CHCEM, MÁM BYŤ, INAK PRIANIE NEMÁ KDE BYŤ.
ODDANOSŤ NIE JE PODRIADENOSŤ, ALE ZJEDNOTENIE SA SO SVOJOU VÔĽOU.
MOJA REALITA JE V TOM, AKO VIDÍM TO, ČO CHCEM. AK JE TO DOBRÉ, NEPOCHYBUJEM.
Čo sú to priania? Sú to myšlienky, v ktorých vidíme, čím chceme byť. Ak nie sme tým, čo si prajeme, ak
si to neuvedomujeme, nemôžeme mať to, čo chceme. Rozumieme tomu, čo vidíme? Vôľa je kráľom života.
Stotožňujeme sa so slovom svojej vôle, alebo pochybujeme, a tak tvoríme inú príčinu prianí? Ak si hovoríme,
prečo sa nám niečo nemôže teraz naplniť, už nie je príčinou dobro, čo znamená, že obsah priania sa zmenil.
Na nepoznanie, už to nie je to, čo sme chceli. Vznikla iná realita.
OTÁZKA PRE TÝCH, KTORÝCH EŠTE NEOMRZELO UVAŽOVAŤ NAD SEBOU: SME VERNÍ TOMU, ČO CHCEME?
INÁ VERNOSŤ NEEXISTUJE. ODDANOSŤ JE VERNOSŤ TOMU, ČÍM CHCEM BYŤ, LEBO TÝM, ČÍM SOM, ŽIJEM.
VŽDY SI NAPLŇUJEM TO, ČÍM SOM. TO JE MOJA REALITA.
Nie vždy berieme svoje priania bez reptania a bez otázok. Ak niečo chcem, nepýtam sa, prečo to chcem, lebo
príčina je daná v tom, že chcem, proste chcem si niečo užívať. Ak mám čo i len jednu otázku ohľadne priania,
už to prianie nie je. Už to nie je to, čo si predstavujem a chcem. Má podobu toho, čo sa pýta a nechápe, že bez
príčiny by nič nemohlo vzniknúť. Keby to, čo chcem, nemalo jasnú príčinu, nemalo by svetlo. Nemohol by som
prianie vidieť ani o ňom vedieť. Ak ho teda vidím, vidím aj príčinu. Viem, aká je, a tak si netvorím inú príčinu
tým, že zvažujem, prečo teraz nemôžem mať to, čo chcem, prečo je to nepotrebné, pretože vtedy už prianie
nie je potrebou života. Nie je k dispozícii.
Ak je napríklad smrť potrebou života, čiže prianím, ale vymyslíte si dôvod, prečo to, čo si prajete, nemôžete
teraz mať, tak proste neumriete. Jednoducho vás smrť neohrozuje, pretože ste zmenili príčinu svojho priania.
Alebo ak je šťastie potrebou života, čiže prianím, ale vymyslíte si trebárs taký dôvod, že najskôr musíte vyriešiť
problémy, tiež ste zmenili príčinu svojho priania, a tak sa teraz necítite šťastne a spokojne. Až také je to prosté.
To, čo je krásne, je jednoduché, ale nie každého jednoduchosť uspokojuje. Zvykli sme si všetko komplikovať,
aby sme sa mohli stále starať o to, ako niečo dopadne. Ako dopadne prianie! To je starostlivosť bez zmyslu.
ČO MÔŽE BYŤ V ŽIVOTE DÔLEŽITEJŠIE AKO TO, ČO CHCEME? JE SNÁĎ DÔLEŽITEJŠIE TO, ČO NECHCEME?
KAŽDÝ VIE, ČÍM CHCE BYŤ, ALE MÁLOKTO JE TOMU VERNÝ. TOTO JE PODVOD, TO JE NEVERA!
Dohadovanie sa s prianím a prehodnocovanie, či je teraz potrebné, vhodné a prijateľné to, čo chceme, vytvorilo
ľudskú potrebu nazývanú pomoc. Potrebujeme pomôcť s tým, čo chceme. Čo je šťastie? Šťastie je pochopenie,
že vôľa je prítomná sila a nepotrebuje pomoc, lebo ak áno, tak to znamená, že to, čo chceme, vidíme ako slabé
a neudržateľné. Len či vôbec môže myseľ takto vidieť? Na túto otázku by sme mali poznať odpoveď. Ihneď!
MYSEĽ JE PRÍTOMNOSŤOU VÔLE, INAK BY SME NEVIDELI NIČ. VIEME, AKÉ MÔŽU MYŠLIENKY BYŤ?
AK CHÁPEM, ŽE ŽIVOT JE ČAS PRIANÍ A SKUTKOV, POZNÁM SVOJE MYŠLIENKY.
Nie je starostlivosť ako starostlivosť. Ak mám starosti s tým, ako žiť, nechcem vidieť svoje priania, alebo ich
neuznávam. Neberiem ako dôležité a prvoradé! A čo je už len dôležitejšie? Otázky na telo: Máte starosti s tým, aby
ste videli a poznali to, čo chcete? Máte problém s tým, ako a kedy uvidíte to, čo chcete? Musíte sa o to starať? Máte
starosti ohľadne toho, ako vzniknú vaše priania? Ako sa to udeje? Ak nemám starosti s tvorbou prianí a s tým, aby
som poznal, čo chcem, tak nemôžem mať starosti ani s ich naplňovaním, pretože kde je príčina ľahká, tam je aj
následok, čiže naplnenie tiež ľahké. Následok nemôže byť iný ako príčina, lebo z nej vyrastá.
AK JE TVORBA PRIANÍ ĽAHKÁ A JEDNODUCHÁ, POTOM ANI NAPLNENIE NEMÔŽE BYŤ KOMPLIKÁCIOU.
NAPLNENIE PRIANÍ NIE JE PROBLÉM, PRETOŽE S TVORBOU PRIANÍ NEMÁME STAROSTI.
Ľudia si potrebujú navzájom pomáhať. Toto presvedčenie je hlboko zafixované a má korene v tom, že chceme
dobrý život. Pomáhajme si, ale nezabúdajme pritom na zásadnú vec: Nevnímajme pomoc iného ako vlastnú slabosť.
Prianie je myšlienka. A potrebujem snáď pomoc na to, aby som myslel? Ak na to, aby si človek niečo prial, nepotrebuje
cudziu pomoc, tak jeho priania neobsahujú pomoc. Môžeme rozmýšľať o pomoci, ale nepridávajme do priania slabosť.
Neberme myseľ ako slabú a hlúpu. Ak potrebujem pomôcť, tak iba preto, lebo tu existujú rôznorodé veci a nemusím
všetky ovládať.
ČLOVEK POTREBUJE VEDIEŤ, ŽE MU V HLAVE NESTRAŠÍ. PREČO NESTRAŠÍ? LEBO KAŽDÚ CHVÍĽU
NIEČO CHCE, A TO, ČO CHCE, POVAŽUJE ZA DOBRÉ. JE DOBRO DANÉ NA TO, ABY NÁS STRAŠILO?
Predstavte si, že chcete nové auto. A vari vás obraz nového auta straší? Vzbudzuje strach to, že po ňom túžite
a obrázok svojho priania vidíte? Určite nie, strach vzbudzuje to, že svoje prianie odmietate a potom v ňom vidíte
problémy, hoci prianie nemohol vytvoriť problém, lebo keby áno, tak by ste obraz svojej túžby nevideli. Nebol by
vyriešený a hotový. Nevidíte podobu tvorcu, ale podobu toho, čo prianie nevytvoril, proste škaredosť. Vidíte sa
ako škaredí, preto svoje prianie odmietate. Straší protest voči prianiu, lebo vo chvíli protestu viete, že nemusíte
mať a zažiť to, čo chcete.
Na to, aby som si niečo prial a svoje prianie uvidel, som pomoc nepotreboval, a preto v prianí nie je obsiahnutá
pomoc, čo znamená, že prianie nie je bezmocné. To, čo chcem, nie je slabé, lebo je dobré. Je dobré to, čo chcem?
Nie je v ňom ani náznak toho, čo pre seba nechcem? Ak je prianie dobré, je silné, je silou života. Ak som si dokázal
stvoriť prianie, viem si ho aj naplniť, inak by nič z toho, čo robím, nemalo zmysel. Aj v jedení, pití, spaní a v pohybe
by som videl nezmysel. Jednoducho tvorba by bola zbytočná, lebo každý skutok pochádza z toho, čo chcem. Z priania.
Prajem si niečo preto, aby som to teraz považoval za neisté? Ak áno, je prítomnosť vlastnej vôle chybou.
Otázka pre rozum: Mám telo preto, aby ma trápilo, strašilo a bolo slabé? O svoje telo sa starám vtedy, keď
si naplňujem priania, pretože na to je dané. Telo mám preto, aby prežívalo krásu ducha. Ak tomu rozumiem,
som oddaný tomu, čo chcem, pretože iný duch je neživý.
Ak som niečomu oddaný, nepotrebujem pomoc a ak verný nie som, nepomôže mi ani Boh. Ak som niečomu
oddaný, nepotrebujem, aby mi to schválil iný človek. Keď som oddaný nejakej svojej myšlienke, dovoľujem,
aby si tá myšlienka robila so mnou, čo chce. Aby neobmedzene a bez prekážok pôsobilo to, čo obsahuje.
Ja robím to, čo obsahuje. Nič iné nerobím!
ODDANOSŤ JE ODOVZDANIE SA DO RÚK TOHO, ČOMU VERÍM. TO, ČOMU VERÍM, NEMENÍM.
Prianie sa vždy týka toho, kto ho vytvoril. Ak schválim prianie iného človeka, je to už moje vlastné prianie a ak
dôverujem myšlienke svojho priania, robím iba to, čo obsahuje. Robím všetko pre to, aby som svoje prianie naplnil
a bol spokojný a takýto čin považujeme za pomoc. Ako som teda pomohol inému? Tým, že som naplnil svoje prianie.
S tým, čo si prial, som súhlasil a na základe súhlasu sa to stalo mojím prianím, a to som si naplnil. Iba keď vidím
zmysel svojho priania, môžem mu dôverovať, a tak ním naplniť svoj život. Pod slovom oddanosť si ľudia môžu
predstavovať čokoľvek, ale oddanosť má zmysel iba vtedy, keď som oddaný tomu, čím túžim byť, pretože
vtedy som tým, čo pre seba chcem.
Môžem si namýšľať, že som nejakému človeku oddaný, alebo verný, ale mám vedieť, že ak som už niekomu
oddaný, som oddaný celou dušou, takže rozumiem a dôverujem všetkému, čo povie a urobí. Nepleťme si
oddanosť so slepou poslušnosťou, pretože nepochopený rešpekt je založený na strachu a presvedčení
o vlastnej slabosti a neschopnosti, ale vo vernosti nie je ani náznak obáv, chýb, či pochybností.
ODDANOSŤ JE SILA POCHÁDZAJÚCA Z VIERY, ŽE TO, ČOMU SA ODOVZDÁVAM, MI DÁ SAMOČINNE,
BEZ OBMEDZENÍ VŽDY IBA TO, ČO MÁM RÁD A ČO MA POTEŠÍ. JEDNODUCHO ZMYSEL ŽIVOTA.
NIE JE NIČ VÄČŠIE AKO ODDANOSŤ.
Mal by som vedieť, že to, čomu som oddaný, nič neprevyšuje. Nič nie je viac, nič nie je dôležitejšie, krajšie
a potrebnejšie pre život ako je to, čomu som oddaný. V slove oddanosť by som mal vidieť prejav najvyššej pocty
a najväčšej chvály, lebo podľa toho, čomu som oddaný, myslím, cítim a konám. Tomu zachovávam vernosť.
Oddanosť znamená odovzdať do rúk Boha všetko, čo si cením. Pod slovom Boh majme na pamäti lásku k životu,
takže vôľu cítiť sa stále dobre. Čo si cením, čo je to všetko? Je to obraz mojej mysle, moje telo, pretože bez tela
nemôžem nič vytvoriť a oceniť. Odovzdávam teda svoje telo do rúk Boha. O Bohu vieme, že neumiera, však? Ani
moje telo neumrie, lebo ho drží v rukách večnosť lásky, takže život. Ak neumrie telo, nestratí sa pre mňa ani nič
z toho, čo som si vo svojom tele cenil. Neodchádzam z tohto svete bez majetku! Neodchádzam ako chudák, ale
so všetkým, čo si cením. Nebeská brána sa zatvára pred takým človekom, ktorý neprináša nebu vzácnosti seba.
Cennosť života.
Pod slovom život mám vidieť svoje telo, pretože nič iné nemám. Mám iba obraz svojej mysle. Tvrdenie,
že odovzdávam svoj život do rúk Boha, môžeme počuť často. Počuť, alebo hovoriť ešte neznamená, že tej
informácii rozumiem a že ju v sebe aj realizujem. Ak odovzdávam život Bohu, robím tak teraz, a tak mám
chápať, že už nemám potrebu byť pominuteľný a nie sa utvrdzovať v tom, že som smrteľný a slabý.
Ako môžem byť slabý v rukách Boha?
BYŤ POMINUTEĽNÝ JE NEZMYSEL.
Byť v rukách Boha znamená byť v ňom. V jeho vôli. Ak som v Bohu, je aj on vo mne. V mojej mysli, v mojej
vôli a v každom slove, lebo vôľa je slovom. Ak je v mojej mysli, nemôžem vidieť ani jednu svoju myšlienku
ako zlú. Ak je v mojej vôli, nemôže byť mojou túžbou a potrebou to, čo nemá Boh.
Mám túžby? A aké je to, čo chcem pre seba, čím sú moje túžby? Sú mojou potrebou. To, čo potrebujem, tvorí
cestu môjho života. Môžem na nej objavovať iba nádheru pokladov, ale ak si myslím, že je takéto porozumenie
zbytočné, nahádžem si na cestu aj to, čím nechcem byť. Trebárs bolesti, pretože cesta a ja je jedno v jednom.
Bolesť nemám rád, takže nepatrí láske. Nepatrí vôli života. Je fakt šťastím chápať, že to, čo nepatrí životu,
nemám rád.
ČO NEMÁM RÁD, MI NEPATRÍ. AK NEPATRÍ, TAK TO V SEBE NEHĽADÁM A ANI NEOČAKÁVAM.
AK MI NIEČO NEPATRÍ, NEMÔŽEM Z TOHO TVORIŤ NIČ.
TOMU, ČO MI NEPATRÍ, NEMÔŽEM DÁVAŤ SVOJU SILU. A AKÚ SILU TO POTOM MÁ?
Tomu, čo mi nepatrí, nemôžem byť verný. Jednoducho tomu neverím, a tak sa stráca. Ak neverím zlu, iste
sa stratí. Ihneď, ak si uvedomím, že mu nedôverujem. Keď je niečo zlé, nie je dôveryhodné a ako pochybnosť
nepatrí istote. Ide už len o to, či som si istý tým, že som?! Ak áno, nepochybujem o istote života, a preto vidím
svoju silu v láske. A vôbec, ak vidím, že som prítomný, je možné pochybovať o tom, čo v sebe vidím? A prečo
potom prehodnocujem svoje slovo? Prečo som neistý? To môže byť iba nevedomá hra. Prijal som jej pravidlá
a podľa nich vidím svoje myšlienky. V takejto hre nemôžem byť nikdy tým, čím chcem byť. V hre s neistotou
oddanosť neexistuje.
ODDANOSŤ ZNAMENÁ VIDIEŤ SVOJU MOC V TOM, ČO MILUJEM, LEBO NIČOMU INÉMU SA ODDAŤ NEDÁ.
Oddanosť netrvá iba do smrti, lebo ak sa môžem oddať iba celým telom a celou dušou, čiže všetkým, čím som,
nemôže to byť dočasné. Oddanosť nie je zvyk. Nedá sa dopestovať ani naučiť. Nezískame ju od nikoho. Ani za
zásluhy, ani darom. Oddanosť sa nedá odkopírovať, pretože nie je frázou, ale zmyslom jednoty. S čím sa asi tak
môžem zjednotiť? Jedine s tým, čím chcem byť. To nie je nemožné iba vtedy, keď chápem, že to, čo nie je
nemožné, je istotou prítomnosti.
Ak sa chcem zjednotiť s tým, čím chcem byť, nemôžem odstraňovať to, čím byť nechcem, pretože kde je
zjednocovanie, tam nemôže byť odpor. Nemôžem ho cítiť. Ak cítim odpor, ako sa zjednotím s tým, čo chcem?
Problémom teda nie je to, že nemám k dispozícii to, čím chcem byť, ale preciťovanie odporu, lebo ho preciťuje
ten, čo sa chce zjednotiť s tým, čím chce byť.
ČÍM PRE SEBA SOM, TO PREŽÍVAM. TO JE NÁPLŇOU MÔJHO ŽIVOTA.
Máme spomienky a nie sú vždy milé. Ak sa zaoberám tým, čo je nemilé, nemôžem byť v jednote s tým, čo
si prajem a už vôbec nie s tým, čím chcem pre seba byť. Spomíname na to, čo sme prežili, takže to, čo vidíme
v spomienkach, považujeme automaticky za svoje a potom cítime k sebe odpor. No a čo s tým? Ak vidím nejaký
nemilý zážitok, tak si proste poviem, že teraz mi jeho obsah nepatrí. Ak nepatrí, nemá silu, a preto sa nemôže
nijako prejavovať. Ani odporom, ani nechuťou k sebe.
TO, AKO VYHODNOTÍM TERAZ NEJAKÚ SPOMIENKU, JE MOJOU MINULOSŤOU.
Z TOHTO DÔVODU NEMUSÍ PLATIŤ TO, ČO SOM ZAŽIL.
Alebo takto: Pozriem sa na tie nechutné spomienky, ktoré sa stále vracajú a ako jed pôsobia vo všetkom,
čo teraz chcem. Pozriem sa a ak vidím, že sa mi nepáčia, poviem si, že môj pohľad vidí dobre, však je predsa
prítomný. Ak vidí dobre, nie je omylný a chybný, nie je zlý. Všetko, čo vidím, je v pohľade. Všetky spomienky
sú v pohľade!
Spôsob, ako zabúdať na odpor k sebe, je prostý a neodporuje pohľadu, pretože keby som nevidel dobre,
nevidel by som v sebe nič. Jednoducho prítomnosť je svetlom bytia. Svetlo je iba svetlo, je čisté, takže stále
vidím jasne, ale nie vždy ma jasnosť mysle teší. Ak neteší, nažívam v rozpore, pretože nevidím preto, aby som
nechcel vidieť, alebo sa snažil odstraňovať svetlo. Každé slovo je svetlom. Kde je rozpor, nikdy jednota nebola.
Nechceme vidieť zlé spomienky, odsudzujeme to, čo vidíme, takže svoj pohľad. Myseľ, svoju prítomnosť.
Kde je odmietaná jasnosť, tam je oddanosť láske iba prchavý dojem.
Vidím stále, lebo som, a tak je môj pohľad nemenný, proste nemizne. Čo je nemenné, nemá sa na čo zmeniť,
a preto nemá chybu. Je neomylné, takže je stále tým, čím je. Je večné. Mám teda neomylnú myseľ, bezchybný
pohľad a takýmto svetlom sa pozerám na vlastné slovo. Tiež je bezchybné. Pozriem sa teda znovu na tie nemilé
a nechutné spomienky. Vidím bezchybne a jasne. A čo si pritom hovorím? Je jasné, že ich nechcem. Lenže pozor!
Ak je videné slovo bezchybné, je platné, však sa nemá na čo zmeniť. A je aj dobré, lebo v živote ide stále o vôľu.
Ak teda teraz platí, že niečo nechcem, tak to teraz nemám a nikdy mi to nepatrilo.
Z oddanosti sa neodchádza. Ak chcem byť niečomu oddaný, musím byť oddaný celý. Mysľou i telom, čiže stále.
Oddanosť je teda časom večnosti. Aký je to večný čas? Je to čas, v ktorom sa nič nemení a nekazí. Nič nepodlieha
skaze. Ak som mladý, som mladý, ak som zdravý, som zdravý, ak sa cítim šťastne, nemôžem sa cítiť inak a ak žijem,
som stále živý. Ide teda už iba o to, aby som ten čas mal vo vedomí. To nie je ťažké, ak mám vo vedomí rozum, čiže
ak svojej mysli neprisudzujem hlúposť a slabosť, lebo pre slabomyseľného je čas neudržateľný. Nič v rukách neudrží.
ODDANOSŤ JE SCHOPNOSŤ, KTORÁ UMOŽŇUJE, ABY TO, ČO CHCEM, BOLO STABILNÉ A TRVALÉ.
ZABEZPEČUJE, ABY VŠETKO OSTALO VŽDY TAKÉ, AKÉ BOLO VO CHVÍLI, KEĎ SOM TO VYTVORIL.
Možno si už mnohí z nás kládli otázku, načo je dobrá vernosť. Čo vlastne človek získa tým, že je niečomu
oddaný celou dušou? Vždy všetko z toho, aké je to, čomu sa odovzdáva. To nie je vôbec málo, to je najlepšie,
čo môže mať, pretože o tom, čomu som verný, rozhoduje sebavedomie. Pokazené sebavedomie nazývame
pýchou.
Ľudia pohovoria kadečo, ale len málokto sa zamýšľa nad zmyslom svojich slov. Ohľadom prianí sme sa naučili
používať slovo šťastie. Prajeme si navzájom to, čo považujeme za šťastie. Prajeme si to najlepšie, ale len niektorí
si uvedomujú, že prianie nemôže byť zlé. Nemá sa používať na to, aby sme sa snažili niekomu ublížiť. Ak tomuto
poznaniu rozumiem, viem, že vo mne nie je zlo, pretože každú chvíľu si niečo prajem. A ak rozumieť nechcem,
je šťastie ako dobrý pocit zo života bezcennou mincou.
Rozprávkové príbehy sa obyčajne končia vetou, že ich hrdinovia žili šťastne až do smrti, takže zrejme dovtedy,
kým neprišla smrť. Ktovie, odkiaľ sme to nabrali, ale stalo sa zvykom sľubovať si, že budeme spolu, až kým nás
smrť nerozdelí. Tiež je to podobné rozprávke, však? V oddanosti takéto presvedčenie nie je možné. Oddanosť
je nedeliteľnosť života.
Stôl nie je určený na to, aby sa jedol, ale aby sa na ňom jedlo. Mobil je určený na telefonovanie a nie na to, aby
som ho v zlosti hádzal o zem. Slovo je určené na to, aby som sa tešil z toho, čo vidím a nie na to, aby som sa bál
toho, čo som uvidel. Oddanosť je schopnosť určená na to, aby som bol tým, čím chcem byť, a tak mal dostatok
všetkého, čím chcem žiť. Bez oddanosti sa obsah prianí stráca. Všetko je slabé, nič nie je udržateľné.
ODDANOSŤ MÁ ČLOVEK DANÚ NA TO, ABY BOLO NEPOMINUTEĽNÉ A NESMRTEĽNÉ TO, ČO MÁ RÁD.
ODDANOSŤ JE NEVYČERPATEĽNÝ ZDROJ KRÁSY A JE ZNÁMA AJ POD NÁZVOM KRÁĽOVSTVO NEBESKÉ.
O tele vieme preto, lebo jeho obraz je v mysli. Keď sa zameriame na nejakú myšlienku, telo ju preciťuje. Ak
sa teda zjednotíme s nejakou krásnou myšlienkou, nebudeme ničím iným, len tou jednou myšlienkou, a keďže
slovo sa neustále množí, a tak vznikajú mnohopočetné fantastické svetelné variácie jedného obrazu, môžeme
sa vidieť a prežívať v najrôznejších podobách krásy. Svet zložený z takéhoto slova je v tomto svete známy
pod menom láska. Láska je svetom mojich prianí.
Čo je to slovo? Je to nič ducha, z ktorého vzniká všetko. Keď vidím slovo svojej túžby, ja určujem, či je skutočné,
alebo je nenaplneným snom. Ja som silou svojho slova a vždy bude tak, ako poviem. Vedieť, čo chcem, znamená
vedieť si to naplniť. A ak si myslím, že neviem, ako si niečo pekné naplniť, tak to vedieť nebudem a nikto s tým
nič nezmôže, pretože vždy je všetko také, aké je to, čím chcem byť. Ak je reálne to, čím chcem byť, viem, že
takým som a podľa toho aj myslím, lebo realita je prítomnosť.
BYŤ ODDANÝ TOMU, ČÍM CHCEM BYŤ, JE VERNOSŤ LÁSKE.
|
|
© Copyright 2019 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.
Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.
Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete
súhlas s ich používaním. Viac informácií.
Stará stránka VAŠE ZÁŽITKY A NÁZORY (koniec stránky 31. 12. 2019)
Nová stránka VAŠE ZÁŽITKY A NÁZORY