TO, ČO V SEBE MILUJEM, MILUJE AJ MŇA.

SUVERÉNNY ČLOVEK JE TAKÝ ČLOVEK, KTORÝ SA VIDÍ AKO MILOVANÝ.

VIDÍ SA TAK STÁLE A JEHO ISTOTY SA DEJE A VECI TOHTO SVETA NEDOTÝKAJÚ.

SUVERENITA JE STÁLOSŤ LÁSKY.

Suverénny človek sa pozerá na seba láskou, ktorú preciťuje. Vidí sa milovaný tým, koho miluje.

Jeho cit a pohľad na život sú v jednote. Vidí sa milovaný v každej situácii a jeho myslenia sa zakorenené

pravdy o láske, skúsenosti a skutky ľudí nedotýkajú. Ani na okamih nepripustí, že to môže byť inak, nech

už počuje akékoľvek slová. Láska je nedotknuteľná, pretože nemá koniec. Je obrazom všetkých časov, ale

 nie každý svetlo chváli. Nie každý človek sa pozerá na seba pohľadom lásky, hoci tvrdí, že miluje.

Je dobré zamyslieť sa nad otázkou: Čím by som bol, keby nebolo lásky? A mohol by som vôbec niečo

chcieť a robiť, keby som nemal jej silu? Nie je nič krajšie ako cítiť, že som milovaný. Človekom, lebo

láska žije v pohľade bytosti. V obraze existencie.

KEĎ SA VIDÍM AKO MILOVANÝ, SOM V PORIADKU.

Istota, že som milovaný nie je založená na vynucovaní si pozornosti a ohľaduplnosti a nie je to ani naivné

zbožňovanie nejakého idolu, ktoré vychádza z nepodložených predstáv a túžobných vidín takého človeka, čo

sa vidí ako menejcenný a neocenený, a tak si nahovára, že ho niekto miluje. Istota, že ma niekto má rád, je

darom poznania, že všetko, čo ma teší a je v živote krásne a vzácne, mohla vytvoriť jedine láska k životu.

Moje svetlo a nemá ho kto zhasnúť, lebo ním som. Takáto viera sa nezískava z názoru, že som teraz

nedokonalý, pretože čo nie je dokonalé a jasné, je pre svetlo zbytočné.

OCENENIE ŽIVOTA SPOČÍVA V ISTOTE, ŽE SOM STÁLE MILOVANÝ. KEĎ SI UVEDOMUJEM, ŽE

SOM MILOVANÝM ČLOVEKOM, SOM V SÚLADE S BOŽOU VÔĽOU, PRETOŽE LÁSKA PATRÍ BOHU.

BOŽIA VÔĽA JE LÁSKAVÝ POHĽAD NA ŽIVOT. NA SEBA.

Suverenita nie je panovačnosť, ale zvrchovanosť lásky. Suverenita je dokonalé ovládanie sily lásky,

takže všetkého, čo je mi milé, potešujúce a povzbudzujúce pre myseľ i srdce. Všetkého, čo chcem

mať vo svojom živote. Suverenita je neobmedzená moc láskavosti, je to právo bytosti na lásku.

Výsostné právo človeka. Právo na lásku je právo na život a slobodu slova.

TO, ŽE MÁM RÁD, JE SCHVÁLENÉ EXISTENCIOU BYTIA. TÝM, ŽE SOM.

 NEMUSÍM NIKOHO ŽIADAŤ O DOVOLENIE MILOVAŤ, JE TO MOJE PRÁVO.

Nemusím sa nikomu ospravedlňovať za to, že niekoho milujem. A ani trpieť výčitkami, pretože ak

 si vyčítam lásku, je chybným a zlým skutkom všetko, čo chcem, a to je hlboké nepochopenie životnej sily.

Nemáme lásku preto, aby sme sa za ňu hanbili, ale aby sme oceňovali vôľu a nič nám v živote nechýbalo.

Ani láska k človeku a ani nič z toho, čo chceme stále prežívať. Vidieť ako chybu to, že niekoho milujeme,

alebo odsudzovať iného človeka za to, že má niekoho rád, nie je dôstojnosť bytosti, ale hanobenie šťastia

 a svojej nevyčerpateľnej sily. Z takýchto trápnych ľudských skutkov vznikol zdroj bolesti, nešťastia a smútku.

To, čo Boh chváli, človek haní.

O SEBE SI MYSLÍM TO, ČO SI MYSLÍM O LÁSKE.

Láska existuje preto, aby sa človek cítil šťastne. Aby chválil a oceňoval prítomnosť života. Prítomnosť seba

 a aj prítomnosť iného človeka. A ktože tu už len chváli prítomnosť? Tí, ktorí sa teraz cítia milovaní. Čo sú práve

zamilovaní do človeka, takže do života. Tí ostatní majú výhrady voči láske, a tak aj voči životu, pretože život je

priestor vytvorený na prežívanie láskavosti. Je takáto pravda prijateľná? Ak áno, prežívam ju teraz a netvrdím,

 že až o chvíľu, zajtra, či po smrti, pretože to znamená, že svet naplnený iba láskou teraz neschvaľujem, proste

nemienim sa vzdať toho, čo vidím v sebe ako zlé. Ak je pravda láskavosti prijateľná, teraz sa vidím milovaný.

Pozerám sa na seba a na život pohľadom Boha.

JE SPRÁVNE, ŽE ŽIVOT JE ČAS VYTVORENÝ PRE LÁSKU? AK ÁNO, NEPOTREBUJEM STRACH.

V ŽIVOTE SÚ DÔLEŽITÉ TRI NEROZLUČNÉ VECI. PRVOU JE EXISTENCIA LÁSKY, DRUHOU JE TO,

ČO Z NEJ VYTVORÍM A TREŤOU JE UŽÍVANIE SI SVOJHO DIELA.

Keby láska nebola istotou, nemohol by som nič chcieť vytvoriť. Nemal by som plány a dobré zámery. Ak láska

existuje, musí byť stálosťou svetla, inak by som nevidel, čo chcem. Nemohol by som hovoriť, že mám niečo rád,

nemal by som chuť vidieť to, čo ma teší. Ak láska existuje, tak táto istota vylučuje to, čo nie je láskavé a dobré.

Jednoducho je to neprípustné. Nedovolím si to prežívať. Nedovoliť znamená nedať dobrovoľný, vedomý súhlas.

Nedať na niečo súhlas vidíme aj ako zákaz, alebo považujeme za božie prikázanie.

SUVERENITA JE OVLÁDANIE SILY LÁSKY.

Istota, že som milovaný znamená vedieť milovať. Poznať lásku, ovládať svoj život. Ovládať neznačí vládnuť,

rozkazovať, vydobýjať si niečo násilím a pod tlakom dôkazov, ale vedieť zaobchádzať s mocou lásky. Ak niekto

použije prianie na to, čo nie je láskavosťou k životu, nevie zaobchádzať so svojou životnou silou. Nevie, na čo

má slovo, túžby a zámery, neuvedomuje si, prečo vidí a myslí, a tak vníma vlastné myšlienky a pocity skreslene.

Suverénne, ničím neohraničené myslenie vychádza z ovládania sily lásky, inak je myslenie a konanie človeka

zatienené nejasnosťou a obavami, proste je ťažkopádne. Ťažkopádnosť je slabomyseľnosť a slabý človek

sa na svoju tvorbu nepozerá s dôverou. Suverenita je viditeľná v skutkoch.

Aké je najčastejšie prianie človeka? Aby ho jeho myšlienky nestrašili, čiže chce, aby boli prívetivé a láskavé.

Aby povzbudzovali, prinášali radosť. Ako to dosiahne, ak neovláda silu lásky? Dôvera v seba spočíva v tom, že

sa cítim milovaný. Ak sa necítim milovaný, kde mám dôkaz lásky? Alebo aký je? Otázka pre rozum: Máte sa radi,

 ak cítite, že ste nemilovaní? Dôvera v to, čo mám rád sa rozplýva vo chvíli, keď človek pocíti, že je nemilovaný,

lebo keď ja sa vidím ako nemilovaný, vidím tak aj všetko, čo chcem. Jednoducho to, po čom túžim, nechcem.

Nemám rád krásu, odmietam láskavosť a ľudskosť. A čím potom som? Netvorom?

Veľakrát môžeme počuť, že nás Boh miluje. No dobre, miluje, ale cítim to vo svojom slove? Veď Boh nemá

 kde inde byť. Je všade, je v slove, ktorým sa sám sebe prihováram. Boh nie je neviditeľný, vidíme ho každú

 chvíľu vo svojom slove, ale nie vždy je to taký Boh, akého pestujeme v predstavách. Boh nie je v predstave,

ale v skutku, ktorým prejavujeme lásku.

ČLOVEK MÁ TAKÚ SILU, AKO SA POZERÁ NA SVOJE SLOVO.

KEĎ NIEČO CHCEME OD ŽIVOTA, MÁME SVOJE SLOVO VIDIEŤ AKO ISTÉ, LEBO NIE JE MÚDROSŤOU

 NIEČO CHCIEŤ A NEVEDIEŤ, ČI TO SKUTOČNE CHCEM. ČO JE HLÚPOSŤ? NEDÔVEROVAŤ TOMU, ČO CHCEM.

 Človek sa často pozerá na svoje priania nedôverčivo a potom tvrdí, že sa priania neplnia, alebo sú iba snami

a zase ide o pohľad na svoje slovo. Priania patria láske. Prianie je prianím vtedy, keď je láskavosťou k životu,

 inak ide o pomstu. Ak sa na svoje prianie pozeráme s nedôverou, rozpadá sa na prach a ten ukladáme do mysle.

No a potom zase nevidíme jasne a nevieme, či je isté to, čo chceme. Všetky túžby patria láske, a tak by malo byť

v mojom záujme, aby som vedel narábať s vlastnou prítomnou silou. Nie s cudzou, nie s duchmi prírody, alebo

zomrelých, ale so svojou poznanou silou. Život je poznanie svojho slova a nie stotožňovanie svojej duše s tým,

čím nie som. Keď sa chcem hrať s ohňom, mám poznať, čo to je a na čo slúži, inak si môžem myslieť, že mám

do neho skočiť. A mnohokrát tak človek urobí a potom sa smaží v plameňoch svojich predstáv a pocitov.

JE ŠŤASTÍM VEDIEŤ, AKO SA MÁM POZERAŤ NA ŽIVOT, INAK STOTOŽNÍM SVOJU MYSEĽ S TÝM, ČÍM NIE SOM.

S TÝM, KVÔLI ČOMU SOM NEBOL VYTVORENÝ A POTOM SA NA ŽIVOT SŤAŽUJEM A MÁM VOČI SEBE VÝHRADY.

JEDNODUCHO NEVIDÍM SA AKO MILOVANÝ A CTENÝ A VŠETKO VIDÍM TAKISTO.

AK NEOVLÁDAM SILU LÁSKY, JE ŽIVOT TRÁPENÍM A UMIERAM.

Suverénny človek je taký človek, ktorý vie, ako sa má pozerať na lásku a svoje poznanie si cení, ale tiež je mu

jasné, ako sa má pozerať na slovo iného človeka. Ak niekto hovorí o tom, čo by som chcel aj ja, a je fakt veľkým

porozumením vedieť, že to môže byť čokoľvek, pozerám sa na jeho slovo ako na priateľa, s dôverou. A zase ak

niekto hovorí o tom, čo ja pre seba nechcem a netúžim prežívať, vidím v jeho slove prach hviezd. Nie je môj,

pretože viem, čo robím a prečo. Poznám dôvod. Inak môžem odsúhlasiť čokoľvek z toho, čo počujem, a tak

 sa s tým stotožniť, čo znamená prijať za svoju pravdu. Na priania sa každý pozerá očami svojej pravdy.

KEĎ IDE O NEISTOTU, VŽDY IDE O NEISTOTU LÁSKY, PRETOŽE VŠETKO V ŽIVOTE JE RIADENÉ TÝM,

AKO SA POZERÁME NA LÁSKU. VIDÍME SA AKO MILOVANÍ? AK ÁNO, DOSTÁVAME TO, ČO MÁME RADI.

A AK NIE, PRECIŤUJEME NEPRÍJEMNOSTI, ČI VÝMYSLY, LEBO NIEČO UŽ LEN MUSÍME PREŽÍVAŤ,

KEĎ ŽIJEME.

AK SA VIDÍME AKO MILOVANÍ, PREŽÍVAME MIER, PRETOŽE SME V SÚLADE S TÝM, ČO CHCEME.

ŽIJEME PRE LÁSKU? AK NIE, TAK SA NEOPLATÍ ŽIŤ, LEBO VIDÍME V SEBE NELÁSKAVOSŤ A NIE TO,

ČÍM JE ŽIVOT.

Slová o neistote a nedôvere v lásku môžeme v tomto svete počuť snáď každú chvíľu. Či už v sebe, od iného

človeka, počuť z filmov, prípadne čítať v časopisoch a knihách. Keď niečo takéto sledujeme a počujeme, mali

 by sme veľmi pozorne načúvať sebe. Načúvať tomu, čo si o tom myslíme, ako na to reagujeme, prípadne ako

niekomu odpovedáme, pretože ak si to nevšímame, môžeme zažiť niečo, čo nechceme, a pritom nevieme, že

 sme si to my sami dobrovoľne odsúhlasili. Slovo hovoriace o láske tvorí pocity a prežívanie seba. Ak tomu

rozumiem, neživím presvedčenie, že je láska neistá, ale vidím stálosť vo všetkom, čo milujem.

Ak počujem, ako niekto tvrdí, že ho nejaký človek nemiluje, prípadne počúvam, že si niekto láskou človeka

 nie je istý a ja chcem byť k sebe láskavý, pozerám sa na jeho slovo s nedôverou, čo nie je ťažké, lebo neistota

sa nikomu nepáči. Ak však nerobím nič, alebo mu pritakávam, že to už tak v živote chodí, odsúhlasím pre seba

aj to, čo nepovažujem za milé a pekné, a to aj prežijem. Byť dobrý a láskavý neznamená súhlasiť s neláskou.

S takým slovom, ktoré hovorí o nemilovaní človeka človekom, alebo o tom, ako si niekto nie je istý láskou.

Jednoducho vždy ide o slovo, ktoré počujem a vidím.

Nedať na niečo súhlas neznamená so sebou, či s iným človekom zápasiť a bojovať za svoju pravdu, ale vidieť,

že tým, že som nedal súhlas, je to pre mňa vyriešené. Nehádam sa, nikoho o ničom nepresviedčam, lebo ak áno,

prejavujem iba to, čo robím so sebou. Človek, ktorý sa háda, presadzuje svoj názor, presviedča iného o svojej

 pravde, sa snaží zlikvidovať pravdu iného človeka a vôbec nevie, že mu chce zobrať jeho život, lebo pravda

je životom človeka. Berie teda jeho pravdu, jeho život, takže to, s čím nesúhlasí.

AKÉ JE NAJKRAJŠIE PRIANIE? CÍTIŤ SA MILOVANÝ. TO PRIANIE SI MÔŽEM NAPLNIŤ IBA JA.

A AKÝ JE NAJODPORNEJŠÍ A NEĽUDSKÝ SKUTOK? POZERAŤ SA NA SEBA AKO NA NEMILOVANÉHO,

LEBO VTEDY CHCEM TOHO, ČO VIDÍM, ZNEŠKODNIŤ A ODSTRÁNIŤ, PROSTE CHCEM SI UBLÍŽIŤ.

VIDIEŤ SA AKO NEMILOVANÝ ZNAMENÁ VIDIEŤ SEBA AKO ZLO. TO JE ZLÝ DUCH V ČLOVEKU.

VERÍTE, ŽE NAD NÍM VYHRÁTE? VŠAK JE  SVETLOM, JE VO VAŠOM POHĽADE.

O Bohu je všeobecne známe, že neumiera a jeho vlastné dielo by malo byť také isté. Plné lásky, plné života.

Kto hovorí, že som nemilovaný? Môže takto hovoriť láska? Hovorí mi to Boh? Ten Boh, ktorý nemohol stvoriť

život bez lásky? Ak to nehovorí láska ani Boh, kto môže hovoriť takým slovom, v ktorom lásky ani božej vôle niet?

Alebo takto: Spolieham sa na slovo, v ktorom niet ani stopy po láske? Ak áno, riadim sa bezbožným, neláskavým,

či neživým slovom. Považovať takéto slovo za pravdu môže iba taký človek, ktorý si myslí, že dobro nie je platné

a dôležité pre život, takže je dobré na to, aby bolo zbytočné. Čo je zbytočné, nie je príťažlivé. Ak láska nie je istá,

je zbytočná. Chvíľku si užívame nápoj zamilovanosti, potom sa pokazí. Odhodíme ho a začneme hľadať nový.

A je jasné, že sa tiež pokazí. Pokazí sa vo chvíli, keď sa človek spoľahne na slovo, v ktorom niet ani stopy

po láske. Je to jedovaté slovo.

Ak niečo chcem, môžem to chcieť iba od života, lebo som živý, všakže? Každý od života niečo chce, ale nie pre

každého je život dobrý. Chcem od života smrť? Nikto mi v tom nebráni, ale ak život nie je dobrý, zrejme ani smrť

nebude dobrá. Chcem od života lásku? No a čo by nedodal, lenže ak nie je dobrý, nebudem lásku dobre prežívať.

Jednoducho to, čo budem mať rád, mi nebude robiť dobre. Nebudem sa z toho tešiť, ale očakávať, kedy sa stratí.

Divné, že? A ešte aj tajomné, pretože potrebovať stratiť to, čo chcem, je pre srdce záhadná udalosť. Strašidelná,

nepochopiteľná a neriešiteľná, lebo je to bezbožnosť.

Slovo bezbožnosť znamená nedôveru v lásku. Bezbožný človek je taký človek, ktorý neverí v dobro

 prítomného života. Modliť sa, chodiť do kostolov, tváriť sa kajúcne ešte neznamená, že je niekto zbožný

a dobrý, alebo v súlade s tým Bohom, ktorý stvoril človeka preto, aby sa zo svojej prítomnosti radoval.

Aby miloval život a videl sa tak isto.    

SUVERENITA JE ODVAHA MILOVAŤ NEOBMEDZENE, BEZ PREKÁŽOK. AK SA OBMEDZUJEM V LÁSKE,

VIDÍM KONIEC VO VŠETKOM, ČO MÁM RÁD. KONIEC ZNAMENÁ POKAZENOSŤ.

Slovo koniec znamená znehodnotenie toho, čo pre seba chcem. Stalo sa samozrejmosťou človeka, že vo chvíli,

keď uzrie obraz svojej túžby, začne do neho vkladať prekážky, takže svoju tvorbu prehodnocuje a znehodnocuje.

Jednoducho plán svojho života, ktorý nazývame túžbou, nevidí ako dobrý a ničím neobmedzený. Ak má niečo koniec,

má hranice a prítomnosti nepatrí. Plán sa proste pre mňa stratil a ostalo mi to, čo v ňom nebolo. A čo potom vidím

v sebe? Vidím to, čo v túžbe nebolo. Vidím nedobrý plán, svoju nelásku a bojím sa toho, čo sa stane. Budúcnosti.

Otázka pre rozum: Kam sa uberá človek, ktorý sa vidí ako nemilovaný? Vie, kam kráča? Vidí záchranu v láske,

alebo v milosti Boha ten, čo sa vidí ako nemilovaný?

MÔŽE ZACHRÁNIŤ BOŽIA LÁSKA TOHO, KTO NEVIDÍ SEBA AKO MILOVANÉHO A CTENÉHO?

ANI BOH, ANI ŽIADNY SPASITEĽ TO NEDOKÁŽE, LEBO TAKÝTO ČLOVEK BY TO NEVIDEL.

Skúsme sa zamyslieť. Niekto, alebo niečo stvorilo človeka, však? Musela to byť sila a vôľa, lebo bez vôle

 a sily sa nedá nič vyrobiť. A musela to byť zrejme dobrá vôľa a dobrá sila, pretože keby v nej bolo čo i len

zrnko zla, bola by to moc neistá a nemohla by tvoriť. Som? Ak áno, som stvorený silou dobrej vôle.

 BOH DAL ČLOVEKU POHĽAD, TAKŽE MYSEĽ. MOHOL MU DAŤ IBA SVOJ DOBRÝ POHĽAD, LEBO

AK CHCEL TVORIŤ, NEMOHOL MAŤ INÝ. VŠETKO DOBRÉ V MYSLI JE PEVNE URČENÉ A NEMENNÉ!

JE DANÉ TÝM, ŽE MYSLÍME A VIDÍME. TÝM, ŽE SME.

MÁM VEDIEŤ, ŽE KAŽDÁ MYŠLIENKA HOVORIACA O MOJOM DOBRE JE URČENÁ, PLATNÁ A NEMENNÁ.

JE PLATNÁ TÝM, ŽE SOM JU UVIDEL. AK TOMU NEUVERÍM, BUDEM JU VIDIEŤ SKRESLENE A PODĽA TOHO

SA BUDEM SPRÁVAŤ I TVORIŤ ĎALŠIE VÝMYSLY, V KTORÝCH SA BUDEM PREŽÍVAŤ.

Všetko, čo človek vytvorí, má obraz. Dal mu ho on sám, čiže ten, čo niečo tvoril, však? Keď niečo tvorím, viem,

k čomu to bude slúžiť, poznám príčinu tvorby. Chápem, na čo mi to bude, inak by som nevedel, aký obraz tvorím,

 takže by som ho nevidel. Keď chcel človek napríklad vytvoriť stoličku, videl, ako bude vyzerať a na čo bude slúžiť,

proste vedel, prečo ju vyrába a podobné je to aj s obrazom bytia, takže s telom, ktorým som. Ak mám obraz tela,

 iste ho musel niekto vyrobiť a poznať dôvod, prečo ho tvorí. Vedel, na čo má telo a myseľ človeka slúžiť, presne

 tak, ako to vedel výrobca stoličky. Takže keď sa vidím, niekto ma musel vytvoriť. Stvoriť môj obraz svojím

pohľadom a ja mám všetko, čo bolo v pohľade tvorcu. Jednoducho moja existencia je jeho obrazom.

Ak niekto niečo tvorí, musí to vidieť. Vidí to ako dobré, inak by to nechcel a nič netvoril. To, čo ma

vytvorilo, muselo mať dobrý pohľad, takže ja som obrazom dobra, a tak sa mám na seba pozerať. Ak

som dobrý, vidím sa ako milovaný. Stále, pretože nestálosť nie je poznanie a istota toho, čo chcem.

Keď teda vidím seba ako nemilovaného, môžem sa pozerať tým pohľadom, z ktorého som bol vytvorený?

Môžem vôbec vidieť seba ako nemilovaného, nehodného lásky? Ak nie, kto sa to pozerá? Keď vidím, že som

nemilovaný, pozerám sa na seba neľudským pohľadom. Tou mysľou, ktorú tvorím z toho, čo v tomto priestore

 vidím ako nepekné, ale vzťahujem to na seba. Je to myseľ vytváraná nepochopeným súhlasom, čo znamená, že

viem, čo sa mi nepáči, ale na základe videných skutkov, z ktorých je tvorený obraz tohto priestoru, tvrdím, že to

škaredé musí byť. Tento priestor uznávam, však v ňom predsa som, a tak uznávam aj to, čo obsahuje. A čo ak

nemusím? Nie je mojou povinnosťou súhlasiť s tým, čím som nebol vytvorený a čo sa nezhoduje s dobrom

lásky. Alebo je to povinné vtedy, keď vedome a dobrovoľne súhlasím s tým, že láska môže ublížiť.

PRIJÍMAME VŠETKO, ČÍM JE PRE NÁS LÁSKA!

JE TO ZÁKON DANÝ EXISTENCIOU VIDENEJ PRÍTOMNOSTI.

Jednoducho lásku máme danú v pohľade na seba, ale ak je láska zlá, nevidíme sa stále ako milovaní.

Ak sa človek nevidí ako milovaný, nemá hodnotu. Život pre neho nemá cenu. Fakt, že žije, nie je ním

oceňovaný, chválený a dôvodom pre radosť. Nechválenie života je dôvodom pre smútok.

Musí byť láska škaredá? Keď musí, musí tá škaredosť niekde byť. A kde, ak nie v mysli? Keďže však to škaredé

 nemôže byť v tej mysli, ktorou je tvorené bytie života, musím si vytvoriť iný priestor. Iný priestor pre slovo, pre iný

obraz života. Taký, ktorý zodpovedá tomu, s čím súhlasím. V takom priestore mysle sa nemôžem vidieť ako pravý, či

milovaný a je to pravda, pretože pravda je iba jedna. Pravdou som a pravdu aj preciťujem ako svoj život. So škratou

  nie je život ľahký. Všetko pekné je v ňom nestále a pominuteľné, všetko sa mení na škaredosť. O nič sa nedá oprieť.

Alebo sa opieram o Boha, o ktorom viem, že sa nepominie? Ak áno, musí byť istotou láskavosti, inak sa opieram

o tenký prút a spadnem. Vždy padám a vstávam.

Istotu lásky vidím ako Boha. Alebo ak je Boh pre mňa istotou, vidím takúto istotu ako lásku. Samozrejme

v sebe. Vidím sa ako milovaný a musím vidieť, kým som milovaný, inak je láska neviditeľná a nepoznaná.

To, čo nepoznám, nemôžem chcieť. Keď tvrdím, že som dobrý, mal by som sa vidieť ako milovaný, lebo

dobro bez lásky a bez pohľadu na seba je neexistujúce.

AK JE PRAVDOU, ŽE ČLOVEKA STVORIL BOH, MILUJEM BOHA V ČLOVEKU.

Je dobré vedieť, že keď niekto hovorí o neistote v láske, či o tom, že je nemilovaný, nehovorí to skutočná myseľ,

ale výmysel, takže myseľ zložená aj z krásy, aj zo škaredosti. Z toho, čo tu vidím. To, čo ubližuje, vzniká z takejto

nevyspytateľnej mysle. Nemusím ju považovať za svoju. Nepovažujem, ak chápem, že výmysel je všetko, čo nie je

láskavé a trvalé. Keď netúžim žiť obrazom takejto mysle a stále sa vidieť v pominuteľnom tele, skoncentrujem

pozornosť na jeden bod, na veľmi príjemnú pravdu: Som milovaný.

AK SOM SKUTKOM LÁSKY, VIDÍM SA AKO MILOVANÝ. INÝ POHĽAD A ZÁMER NEMÁM.

A AK SKUTKOM DOBRA NIE SOM, JE ÚPLNE JEDNO, ČO SI O ŽIVOTE MYSLÍM.

Žijem stále, pretože som vytvorený stálosťou. Obrazom bytia je bytosť. Ten, čo tvoril obraz bytia, musel vedieť,

prečo to robí, aký to má zmysel, na čo bude bytie slúžiť, proste musel mať jasný, konkrétny plán a svoj zámer

vidieť ako istý a dobrý, lebo keby bol nestály a nedobrý, nič by neurobil. Nebol by som, však? Ak teda vidím,

že som, nemám v obraze mysle nič z toho, z čoho by som sa mohol cítiť neisto, trápne a nepríjemne.

AK SI MYSLÍM, ŽE NEPRÍJEMNÝ POCIT JE PRAVDIVÝ PRETO, LEBO HO CÍTIM, NIE JE TO SPRÁVNOSŤ

MOJEJ EXISTENCIE. NIE JE TO PRAVDA MÔJHO TELA A MYSLE, PRETOŽE AK BY BOLA, NIE SOM.

OBRAZ SEBA NEOBSAHUJE NELÁSKAVÉ SLOVO. NEMÁM V POHĽADE NELÁSKU, ALE KEĎŽE VIDENIE

A PRECIŤOVANIE SEBA JE ZALOŽENÉ NA SLOBODE MYSLENIA A NEOBMEDZENOSTI, MÔŽEM PREŽÍVAŤ

BYTIE SEBA AKO SPRÁVNOSŤ TOHO, ČO NIE JE.

Napríklad stolička bola vytvorená preto, aby sa na nej sedelo, ale môžeme si myslieť, že existuje preto, aby

sme ju zjedli, alebo rozbili a mať dojem, že je to správne. Môžeme dokonca vidieť, že to aj robíme, ale je to

neskutočná správnosť, ktorá prebieha iba v pohľade na predstavu. Je to proste vidina. Aj svoje telo môžeme

vidieť ako staré a zničené, ba môžeme ho vidieť pochované v zemi, ale nie je to skutočnosť, lebo zámer, ktorý

dal tvorca svojmu obrazu, nie je možné zmeniť. Platí neustále, pretože ten vytvorený obraz je jeho pohľadom

a iný pohľad nemá. Je iba jedna príčina toho, že som. Je to tá príčina a ten zámer, ktorý dal obrazu bytia ten,

čo ho tvoril. Každá iná príčina existencie je nepravá a neskutočná, ale môžeme ju považovať za realitu

a v súlade s nepravosťou aj prežívať seba.

KEĎ CHCEM NIEČO VYTVORIŤ, MÁM DÔVOD A JE TO DOBRÝ DÔVOD, INAK BY SOM NIČ NEUROBIL.

POZERÁM SA NA SVOJU PRÍTOMNOSŤ OKOM TEJTO PRÍČINY, LEBO KEBY NEBOLA PRAVDOU, NIE SOM.

Ak som v súlade s príčinou existencie, myslím a tvorím podľa tejto príčiny. Prežívam svoju skutočnosť, ktorú

nazývame nebom, dokonalosťou, alebo pravým životom. A ak si príčinu bytia neuvedomujem, vidím seba ako

nestálosť a takýto pohľad na svoje slovo nazývame nepravým, alebo ťažkým životom, prípadne snom o živote.

Snom o láske. Vždy ide o pohľad na seba. Ako sa pozerám na svoje slovo, tak prežívam bytie. Vidím vo svojom

slove nelásku, vidím, že som nemilovaný? Ak áno, vidím fatamorgánu. Bežať za fatamorgánou nie je najlepším

 riešením, pretože zmizne. Presne ako smrť!

Malo by byť prirodzené, že vlastné slovo je dobré. Ak je dobré iba niekedy, nie je mojou najvyššou mocou,

takže tú kráľovskú moc potom udeľujem cudziemu slovu. Cudzie slovo je pocit, ktorý nevnímam ako láskajúci.

Ak vidím, že nie som milovaný, som pripútaný k zlým pocitom. Ako otrok, ktorý má síce túžby, ale vyvolávajú

 iba smútok, pretože vie, že nerozhoduje o tom, či sa naplnia. Sú to iba pekné sny. Ak má byť už niekto v mojom

 svete pánom, má to byť moje dobré slovo a nie to, čo v príčine bytia byť nemôže, alebo čo existuje ako vidina

jedine preto, lebo nie každý chce v sebe vidieť hodnotu života.

Príčina byť vytvorila obraz bytia a do tohto obrazu nemá kto zasahovať. Suverenita bytosti je daná tým, že je.

Bytie je moc bez výhrad. Neobmedzená právomoc milovať. Suverenita je brilantné umenie ovládať silu lásky

nezávisle od nepríjemných pocitov. Je to výsada takého človeka, ktorý považuje svoju prítomnosť za správnu.

 Prečo je správna? Lebo človek je. Láska nepotrebuje dôkaz, pretože sa stále vidím. Vidím, že som milovaný.

NA VIDENIE SVOJEJ EXISTENCIE EXISTUJE IBA JEDEN DÔVOD. SOM PRAVDOU LÁSKY.

Skúsme sa pozrieť na slovo, ktorým si obyčajne človek hovorí, že je tu a teraz dočasne. Raz odíde, opustí

 tento svet, však? Otázka pre rozum: Môže byť prítomnosť niekde dočasne? A existujem? Som prítomný?

Ak niekto hovorí, že je tu dočasne a neberie pritom do úvahy svoju prítomnosť, je to slovo bez zmyslu,

proste sa nenaplní, pretože dočasnosť nie je vôľou. Kto tomu rozumie, vie, čo to pre neho znamená.

Uvedenú vetu však môžeme povedať tak, aby v nej bol zmysel bytia. Aby vystihovala to, prečo som, pretože

vtedy je naplnenie zaručené existenciou. Tým, že sa vidím. Čo teda poviem namiesto vety, že som tu dočasne

 a raz odídem? Som pravdou lásky. Pravda lásky vystihuje príčinu bytia a patrí jej videnie iného života a sveta.

Táto pravda je jednoduchá, veď je daná prítomnosťou, ale uveriť jej môže byť pre človeka problém, pretože

vidieť sa stále ako milovaný je pre mnohých teraz nemožnosťou.

To, čo od života, takže od seba chcem, mám rád, inak by som to nechcel. Ak niečo od seba chcem, mám

sa vidieť ako milovaný, lebo ak sa tak nevidím, chcem niečo od nelásky. Dá? A prečo by nedala?! Dá, čo má.

Neláskavosť. Čo teda znamená, keď vidím, že som nemilovaný? Nechcem seba. Nechcem byť, nechcem svoju

 prítomnosť. To je ako prekliatie, pretože vtedy nič z toho, čo teraz chcem, nie je platné. Nevydrží, lebo to

vlastne nechcem, proste láska nie je pravdou. Ja nie som pravdivý! Som pre seba nepravý, nesprávny

a nestály a všetko je také isté. A také aj ostane.

O ČO SA MÔŽEM OPRIEŤ, AK SA VIDÍM AKO NEMILOVANÝ? O POHĽAD URČITE NIE, VEĎ PREDSA NEHOVORÍ

O LÁSKE, BA ANI ŽIADNEHO PRIANIA V ŇOM NIET. NEMÔŽEM SA SPOĽAHNÚŤ NA SVOJU MYSEĽ, PRETOŽE

MYSEĽ JE POHĽADOM. ANI JEDNO MOJE SLOVO NIE JE ZÁRUKOU MOCI.

Ak láska istá nie je, je to už niečo iné. Je to niečo, čo nechápem a neviem si s tým poradiť. Neovládam to,

 a tak sa cítim bezmocne a samozrejme neisto. Lenže v skutočnosti je láska silou, pretože je všetkým tým, čo

chcem, je chuťou života. Ak teda milujem človeka a seba, mal by som sa cítiť silný, sebaistý a nie slabý. To, čo

chcem, mám rád, alebo to, čo mám rád, chcem, takže ak je prianie láskou, tak vo chvíli, keď ho vidím, mám cítiť

silu a istotu. Ak som neistý, alebo ho spochybňujem, je zbytočné špehovať, kedy sa naplní, lebo sa naplní iba to,

ako svoje prianie vidím. Všetko prežívame tak, ako to vidíme. Aj lásku, aj Boha, aj život.

Láska je ako hlboké, bezodné more. Nestačí, že vieme plávať, pretože každý plavec sa raz unaví a potom

sa iba bezmocne pozerá, ako si ho vlny pohadzujú medzi sebou. Zmieta sa vo vlnách pocitov a oddeľuje sa

od sily mora tým, že sa vidí ako slabý. A už nie je v mori lásky, ale v mori emócií. Nie je čisté a žijú v ňom

nepoznané potvory. Silu svojho mora mám poznať a poznám i ovládam iba vtedy, keď som morom. Keď

sa stále vidím ako milovaný, pretože pohľad nie je dočasný. Suverénny človek je silný človek.

AK SA VIDÍM AKO MILOVANÝ, VIDÍM V SEBE SILU. A AK SA NEVIDÍM AKO MILOVANÝ, UMRIEM.

 A BUDE SA TAK DIAŤ DOVTEDY, POKIAĽ ČLOVEK NEPOCHOPÍ, ŽE SMRŤ JE ZBYTOČNÁ.

Smrť je privlastnená potreba a nie vlastná vôľa, nakoniec to v mnohých životných dejoch môžeme vidieť.

Smrť nie je vlastná, nie je božou vôľou, lebo Boh neumiera a ani ju svojmu dielu nemohol dať. To, čo stvorilo

život, dalo životu silu. Dalo mu lásku. Život je sila a mám vidieť, čomu ju prisudzujem. Je dobré chápať, že ju

môžeme prisúdiť iba tomu, čo chválime. Inak schválime to, čo nechválime. Schvaľovanie a chvála nemusí byť

to isté. Veľakrát napríklad tvrdíme, že bolesť musí byť, a tým schvaľujeme jej existenciu, ale keď nás niečo

 bolí, iste ju nechválime.

KEĎ VIDÍM, ŽE SOM MILOVANÝ, CHVÁLIM LÁSKU. CHVÁLA LÁSKY JE CHVÁLA SILY.

CHVÁLIM SVOJE ZDRAVIE!

Pre mnohých je normálne, že sa nevidia stále ako milovaní. Ak človek vie, že je nemilovaný, nie je dôležité,

že tak hovorí preto, lebo ho niekto nechce, ale dôležité je to, že je to jeho slovo. Že on sa takto vidí. A čo vtedy

môže urobiť? Neláska nemôže byť istota života, a tak začne hľadať dôkazy. Dôkazy o tom, že je nemilovaný

a kto chce nájsť, uvidí a nájde. Uvidí ich vo všetkom, pretože pohľad nie je iba niekde. A čo nasleduje ďalej?

Ubezpečuje sa, že slovo hovoriace o neláske bolo správne, takže vlastne odsúhlasuje to, čo nechce. Nejakú

ťažkosť, neláskavosť. Ktohovie akú, však si neuvedomuje, čo robí, a to neuvedomovanie svojho skutku

 nazval osudom, alebo osudovou láskou.

 VŠETKO ZÁVISÍ OD TOHO, AKO SA POZERÁM NA SEBA A NIE OD AKÉHOSI OSUDU.

Ak nastane niečo, čo človek neplánoval a neočakával, veľakrát už zo zvyku povie, že to osud tak chcel.

A to je kto? Ako vyzerá ten, čo to chcel? Ak slovo osud v tomto svete existuje, mám vedieť, že je v tom

priestore, v ktorom som aj ja, a tak sa ma môže týkať to, čo mu ľudia prisúdili. Môže nastať niečo z tých

udalostí, ktoré označili za osud, a to môže byť čokoľvek. Môžem to uvidieť vo svojom živote, na sebe.

Slovo osud je tajomné a zaužívané a pre mnohých ľudí veľmi lákavé, a to, že sa ja nezamýšľam nad tým,

 o čom to vlastne skoro všetci hovoria a prečo, nie je ospravedlnením a ani neznamená, že som nedotknuteľný

osudovým výmyslom. Môžem kedykoľvek zažiť pocity takej situácie, alebo takú udalosť, o ktorej ľudia riekli,

že to bol osud. Že to bol osud, ktorému sa nedalo vyhnúť!

Keby ste boli trebárs zamknutí v dome s viacerými ľuďmi a už iba jeden z nich by tam čosi podpálil, tak to

 neznamená, že by sa vás oheň a smrad nedotkol, lebo vy ste predsa nič nepodpaľovali. No a možno by ste sa

 aj udusili, keby ste sa len prizerali a nič nerobili. A podobne je to aj s priestorom tohto sveta. Je ako uzamknutá

miestnosť, v ktorej sa bojím, čo sa stane a musím zomrieť, aby som sa z nej dostal. A ani smrť nie je zárukou,

že sa z toho smradu dostanem, pretože neviem, čo sa v nej deje. Iba mám nádej, že bude lepšie. To nestačí!

 Ako sa teda neudusiť v miestnosti, v ktorej máta strašidlo nazvané osud a nikdy neviete, čo práve vyvedie?

Ako sa nemodliť k smrti, lebo však takéto prosby nejdú k tomu, čo neumiera, ale k strašidlu.

Ak nechcem prežívať tajomné vzrušenie z toho, čo môže nastať, mal by som si určiť, čo slovo osud pre mňa

osobne znamená. Dať presný, konkrétny obsah slovu osud, pretože vždy prežívame náplň, zmysel slova. Aj

keď jeme, nejeme hrniec, ale to, čo obsahuje. To, čo je vo vnútri. Aký obsah je najlepší, aký nikdy neublíži?  

 Určím si, že náplňou slova osud je láskavosť a potom je osudové to, čo je láskavé. Láskavosť je cit, ktorý

pohládza srdce, upokojuje myseľ, prináša mier a bezstarostnosť. Takto sa pohrať s osudom, alebo ho

ovládať, nemôže ten, čo vidí v dobrom cite chémiu.

KAŽDÉ SLOVO O NIEČOM HOVORÍ. MÁ NEJAKÝ ZMYSEL A OBRAZ. AJ SLOVO OSUD. AK NIE SME SI ISTÍ

OSUDOM, MÁME SI HO URČIŤ. AK JE LÁSKA OSUDOM, KTORÝ MA NEMINIE, VIDÍM SA AKO MILOVANÝ.

Kto sa spolieha na osud, o ktorom nevie nič, nevie, ako sa bude cítiť, hoci vie, čo by chcel, takže sa musí

nutne považovať za čudáka. Za nejakú podivnosť života, v ktorej sa nevyzná. Je dobré opýtať sa: Kto má cit?

Zrejme ja, ak cítim. Ak už teda uznám, že som vlastníkom svojho citu, malo by byť prirodzené, že iba ja sám

určujem, aký má byť. Ja určujem, čo chcem cítiť. No a teraz si predstavte, že vám ktosi povie, že vás nechce,

alebo nemiluje. Nuž čo, povie, ale to predsa ešte neznamená, že sa mám vidieť a cítiť podľa slova, ktoré som

ja nevyriekol a nevytvoril! Moje slovo je najvyššou mocou! Jedinou a platnou! A vôbec, mám toľko pekných

túžob a prianí a všetko v nich mám rád, tak prečo by som sa mal cítiť a vidieť ako ponížený a nemilovaný?

To, čo v sebe milujem, miluje aj mňa, pretože nemôže byť iné.

Moje slovo je pre mňa suverénnou mocou. Neodolateľnou! Moje slovo nie je tajomné a nemusím ho riešiť.

Moje vlastné, či skutočné slovo mi nikdy nehovorí o tom, že som hlúpy a nemilovaný, lebo keby takáto šanca

mohla existovať, tak by som neexistoval. Mám si uvedomovať, že som životom vlastného a nie cudzieho slova.

Som pravdou svojho slova. Je treba rozpoznávať pravé od nepravého. To, že som nemilovaný, som si ja nikdy

nemohol myslieť. Iba som začul ozvenu inej pravdy. Nelapám a neudržiavam v sebe také zvuky, ktoré nie sú

 v harmónii s mojimi túžbami. Neprisvojujem si ozveny, sebe načúvam! Ak nenačúvam vlastnému slovu, ale

stotožňujem sa s tým, čo som počul od iných, nemám rád svoju myseľ, lebo v nej vidím i to, čo nechcem.

AK NEMÁM RÁD SVOJU MYSEĽ, PLODÍ NELÁSKAVÉ MYŠLIENKY A POCITY. HOVORÍ, ŽE SOM NEMILOVANÝ.

NEMÔŽE INAK, VŠAK JU NECHCEM. DÁVA A ROBÍ IBA TO, AKO JU VIDÍM. VRACIA MI POHĽAD.

Je veľkým prianím človeka cítiť sa dobre. Mať príjemné, láskavé pocity, takže vlastne byť láskou. Len ako to

dosiahne, ak sa považuje za nedokonalého, prípadne za hlupáka? Hlupák je čudák! Ak odkopírujem z tohto sveta

 zaužívanú pravdu, že človek je hlupákom, pozerám sa na vlastné slovo ako na podivnosť. Vidím ho ako nenormálne,

takže ako ťažké, jednoducho vidím škaredé myšlienky. O tom, ako mám preciťovať svoje predstavy, zámery a plány,

či ako vidieť svoje túžby, informuje myšlienka, však? Veľakrát je túžba hlúposťou, a to iba preto, lebo nemám rád

svoju myseľ. Nemať rád to, čím vidím a tvorím, predsa nemôže byť múdrosť!

Ak nemám rád svoju myseľ, tak ju nechcem. Snažím sa odstrániť svoj pohľad. Nevidieť život, nežiť! A čo už len

si vtedy poviem o sebe, aká myšlienka asi príde? Poviem si, že som hlúpy, škaredý, nemilovaný a musím zomrieť.

Zbaviť sa života a mám pravdu, pretože viem, že škaredosť životu nepatrí! No a potom aj o iných tvrdím to isté.

Musia zomrieť, takže ich zrejme nevidím pekne. A z čoho takéto tvrdenie vzniklo? Ak si odpoviete, že z nelásky,

z výmyslu, mali by ste svoju odpoveď pochopiť.

A čo sa stane, keď budem mať rád svoju myseľ? Keď si uvedomím, že moja myseľ, ja sám nechcem pre seba

nič zlé? Budem sa vidieť ako milovaný a začnem chváliť svoje slovo, ale iste to nebude pochvala vychádzajúca

z toho, aby som nemal zlé myšlienky. Budú to tóny orchestra pochádzajúce z úst, myslí a skutkov tých bytostí,

ktoré si uvedomujú moc lásky. Budem verný tomu, čím som a už svojmu slovu dokážem veriť. Je iba vernosť

k tomu, čo chcem, iná vernosť neexistuje.

EXISTUJE MNOHO RECEPTOV NA ŠŤASTIE, ALE VO CHVÍLI, KEĎ SA VIDÍM AKO NEMILOVANÝ,

KAŽDÝ Z NICH SA STÁVA TAKÝM OBRAZOM, AKÝM VIDÍM SEBA. KEĎ SA CÍTIM NEMILOVANÝ,

JE KAŽDÝ DOBRÝ ZÁMER TÝM, AKO SA VIDÍM.

Mnohí ľudia hovoria o Ježišovi, že bol láskou. A prečo by nebol? Ak si už teda myslím, že mu verím, tiež

sa mám vidieť ako láska. Ako milovaný Bohom, životom a človekom. Človek by aj pripustil, že sa má rád, ale

asi iba v tom zmysle ako má rád stoličku, na ktorej práve sedí a vždy ju nepotrebuje, pretože niekedy aj chodí.

Ak sa mám rád, vidím sa stále ako milovaný, lebo so sebou som stále. Mnohokrát sa človek dušuje, že sa má rád,

ale takáto správnosť mu vydrží iba do chvíle, kým sa nezjavia zlé pocity a predstavy. A zjavujú sa často, že? No

a o tom, že by sa stále videl milovaný aj iným človekom, iba sníva. Načo mi je takýto sen? Nuž asi iba na to, aby

som videl svoju realitu ako smutnú.

Ak chcem radosť, je smútok pre mňa nesprávny. Ak je smútok nesprávny, je poriadkom života radosť.

Radosť môžem mať iba z toho, čo mám rád. Z toho, čo chcem mať a vlastniť, a tak je veľmi podivuhodné,

keď sa niekto raduje z nešťastia iného, čiže z toho, že nejaký človek práve neprežíva lásku. Radovať sa zo zla,

či z nelásky, je v tomto svete celkom bežné, a to preto, lebo nie je samozrejmosťou vidieť sa ako skutok lásky.

Je dobré chápať, že radosť patrí láskavosti a nie zlu. Ak sa vidím ako milovaný, nie som zo seba smutný,

jednoducho ma nič netrápi, pretože vidím, že som v poriadku.

Byť do niekoho zamilovaný, a pritom tvrdiť, že nie som milovaný, znamená iba toľko, že lásku, ktorú cítim,

nepovažujem za vlastný cit. Nevidím ju ako svoju, ale ako cudziu. Čo je cudzie, je nepoznané a neovládateľné,

a to, čo je vlastné, je v tele a v mysli neustále. Nemôže sa stratiť. Nemá kde! Vlastná láska sa nestráca, takže

sa nemôžem vidieť raz ako milovaný a raz ako nemilovaný. Ak sa niečo môže stratiť, alebo zmeniť, je to

neovládateľné, pretože je nestále a nejasné.

BEZ LÁSKY BY SOM NEBOL. SOM MILOVANÝ, LEBO SOM.

Telo nie je len znôškou, alebo súhrnom neriadených pudov. Má podstatu, jadro, svoju skutočnosť. Láska je

vedomím bytia, a tú podstatu je dobré prijať. Pozerať sa na seba okom toho, čo je zmyslom života. Zmyslom

života bude zrejme život. Keď vidíme vajce iba ako škrupinu a ani netušíme, že má vnútro a čo tam je, nevieme,

 na čo škrupina slúži. Ani vajce nie je cenné a o tom, že sa v ňom môže vyvinúť určitý život, nemáme ani potuchy.

Škrupina chráni obsah vnútra, a keď sa vo vnútri vyvinie určitá životná forma, napríklad kuriatko, rozpadne sa.  

Splnila svoj účel. Škrupina je krehká a ak sa ju snažíme rozbiť, alebo jej nedáme teplo, nič sa nevyliahne. Vajce

potrebuje ochranu a teplo, inak sa vo vnútri život nesformuje. Tým teplom je láskavosť. Láskavosť znamená

vidieť sa ako milovaný. Kto tomu rozumie, využije svoju možnosť. Nie sú dve.

Existuje iba dobrá vôľa, iná nie je. Nebol som stvorený vôľou preto, aby som silu lásky nepoznal a neovládal.

Vôľa vie, čím je a čo chce, a to aj ovláda, inak by nebola vôľou a ja mám presne také isté schopnosti. Keď som

stvorený vôľou, nemám zbrane! Nemám dané také schopnosti, ktorými by som mohol ovládať to, čo jej nepatrí,

takže zlo. Nie som vytvorený na to, aby som ovládal zlo. Aby som určoval, kedy sa má stratiť, alebo ako komu

ublížiť, pretože ak tak robím, živím výmysel a ten ubližuje mne aj iným. Ubližuje len vtedy, keď ho uznám za

pravdu, inak je neškodný. Ak si myslím, že môžem bojovať so zlom, idem do boja bez zbrane, pretože ju

nevlastním. Som bezbranný! Som bezmocný! Ak si myslím, že ovládam zlo, a pritom nemám dané nič,

čím by som ho mohol ovládať, som zraniteľný. Určite utŕžim rany!

OVLÁDAŤ MÔŽEM IBA SILU LÁSKY. NIČ INÉ NEMÁM, LEBO KEBY SOM MAL, NIE SOM.

LÁSKA JE SILA ŽIVOTA A SILA NEBOJUJE. BOJOVAŤ SO ZLOM CHCE IBA SLABOSŤ A JE JASNÉ,

AKO DOPADNE.

Pre dobrú vôľu je zlo zbytočné. A práve to, že je zbytočné, je mocou človeka, pretože nikto si nepraje

 a neodsúhlasuje to, čo vidí ako zbytočné. Jednoducho zbytočnosť nie je potrebou života. Zbytočnosť znamená

nepoužiteľnosť, takže to, čo je pre mňa zbytočné, nepoužívam. Mám vedieť, že to, čo je pre život nepotrebné,

život nemá a nedá. Mám si uvedomovať, čo je pre mňa zbytočné, lebo v tomto svete je v poznaní zbytočnosti

 ukrytá moja moc.

KEĎ JE PRAVDOU, ŽE SOM STVORENÝ DOBROU VÔĽOU, POZNÁM, ČO JE PRE MŇA ZBYTOČNÉ.

A keď vôľa dobra nie je mojím tvorcom, nemám žiadny dôvod sa na zlo sťažovať, a tak si príčinu zla nezjavím

a neodstránim jej korene. Bude sa rozmnožovať v záhrade mojej mysle a zatieni všetko pekné. Načo nahliadať

 do záhrady plnej buriny? Nebudem sa chcieť vidieť! Nebudem sa poznať, ale budem chcieť sám seba opustiť.

Otázky pre rozum: Komu zanechám svoju myseľ? Komu bude patriť? Kam odložím prítomné svetlo?

Život je pohľad na slovo. Náplňou slova nie je odpor k životu, a tak aj odpor k svojej vôli. Čo je vôľa? To, čo

chcem a stále si ctím tým, že to chcem. A čo neustále chcem? Mať príjemné pocity. Ak tomu rozumiem, uznám,

 že ťaživé pocity nikdy mojou pravdou neboli. Nepatrili mne, ale tomu tvorovi, ktorého som v sebe vypestoval

odporom k životu. Je to teda neživý tvor, umelý výtvor, a tak mám vedieť, že sa môjho života netýka. Ničím

ho neovplyvňuje! Už viem, kto vo mne hovorí, že som nemilovaný? Hovorí tak bábka.

ODPOR K SEBE TVORÍ NEPRIRODZENOSŤ SLOVA. UMELOSŤ A NEPRAVOSŤ ŽIVOTA.

Tvorca žije vo svojom diele. Stále a nie iba niekedy. Ak už som teda vyrobil niečo umelé, tak to neruším ani

s tým nezápasím, lebo to by som chcel ovládať to, čím prítomnosť bytia nie je. Neruším, ale chápem, že keď

 som, nie som bábkou, pretože iba vtedy neprežívam takéto umelé dielo. Nemám sa snažiť ovládať zlé pocity,

mám vedieť narábať so silou lásky, inak nič dobré a zmysluplné netvorím.

VEDOMIE EXISTENCIE JE ZALOŽENÉ NA PRÍTOMNOSTI LÁSKY. NA VEČNOSTI LÁSKY.

AK VIEM, ŽE SOM NEMILOVANÝ, SOM PRE SEBA NEPRÍTOMNÝ A NEPRÍTOMNOSŤ SA POZNAŤ

A OVLÁDAŤ NEDÁ.

Obmedzenosť je neskutočnosť, pretože bytie nemôže nebyť. To, čo je, nemôže raz byť a raz nebyť. Nemá

hranice, takže v skutočnosti nemôže byť myseľ človeka obmedzená, lebo keby bola, tak by myslel a videl iba

niekedy. Vlastne by nebol, alebo nemal vedomie seba. Ak viem, že som neobmedzenou mysľou, nemôžem žiť

predstavou, že do mojej mysle môže niekto zasahovať, a tak narušovať suverenitu môjho vedomia. Môjho

jedinečného sveta prianí. Suverenita je nedotknuteľnosť lásky.

KTO JE, NIE JE OBMEDZOVANÝ NIČÍM. TOTO BYTOSTNÉ POZNANIE MNOHÍ VYUŽÍVAJÚ TAK,

ŽE SI MYSLIA, ŽE SÚ OBMEDZENÍ. AJ OBMEDZENOSŤ, ČI HLÚPOSŤ MÔŽE BYŤ NEOBMEDZENÁ.

Túžba, že sa chcem cítiť dobre, je dôkazom, že som silou lásky. Veď čo iné môže takúto túžbu neúnavne

a neustále tvoriť? Nevôľa, zlé slovo? Nemusím hľadať dôkaz lásky, každú chvíľu mám svoj dôkaz k dispozícii.

Ako ho využívam? Tak, že sa snažím sám seba presvedčiť, že sa láska stráca? Ak to robím, neuvedomujem si,

čo moja myseľ každú chvíľu tvorí a čo veľmi dobre počujem. Človek hľadá dôkazy lásky iba vtedy, keď neverí

 tomu, že sa chce cítiť dobre. Ak sa chcem cítiť dobre, prejavím to v skutkoch. Túžba cítiť sa dobre je vlastná

ponuka, lebo nič nie je povinné. Môžem ju využiť, alebo nechať tak. Každé prianie je ponuka. To, ktorému

uverím, je naplnené a nemizne.

AK NIE JE PRAVDOU, ŽE SA CHCEM CÍTIŤ DOBRE, TRÁPIM SÁM SEBA.

KTO SA CHCE MUČIŤ A TRPIEŤ, NEMÁ DÔVOD VERIŤ, ŽE JE MILOVANÝ A CENNÝ.

To, čím som, poznám a ovládam. Čím by bol človek bez lásky? Tvorom bez túžob a prianí, bez radosti a krásy.

Ak je správne a v poriadku, že som dobrom, uvedomujem si, že som milovaný, nič iné nie je prípustné a možné.

A ak sa spoznávam v dobre a zle, nechápem, prečo žijem. Či pre dobro, alebo pre zlo a všetko je prchavým snom.

Nič nie je pravé. Keby sa pánboh opýtal, čo chcete, čo by ste odpovedali? Bohu sa odpovedá teraz, takže aká je

jednoduchá, výstižná a okamžitá odpoveď? Chcem to, čo ty si dal svojmu životu. A keď sa potom zjaví zlá

myšlienka, čo jej poviete? Nič nemáš!

V ČOM JE MOJA SEBAISTOTA? V LÁSKE.

V živote ide len o to, čo mám rád a keby ľudia uctievali iba takúto správnosť, bolo by právo milovať

 zákonom šťastia, pretože kde je takáto oddanosť láske, tam človek nemá žiadny dôvod robiť to, čo nie je

v súlade s ľudskosťou. Suverenitou človeka je právo milovať a neumierať, lebo kde je láska, tam nič iné

právo byť nemá.

© Copyright 2019 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.

Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete
súhlas s ich používaním. Viac informácií.

VN