TO, ČO MÁM RÁD, CHVÁLIM. NIČ NIE JE VIAC AKO LÁSKA.

 

Život má zmysel vtedy, keď je naplnený láskou. Ak nemám rád to, čím som, nemám dôvod sa chváliť.

Nemám sa za čo oceňovať, všetko je odmietané a nepriateľské. Život je nechcený! Keď si človek myslí,

že nemá rád prítomný život, hovorí o sebe, veď on je živý a ako nechcený neoceňuje nič z toho, čo vidí.

Všetko sa musí stratiť, a tak je pochvala bezcennou frázou. Kde láska nemá zmysel, tam je všetko

mŕtve a zbytočné.

 

KEĎ SA CHVÁLIM, NEMÁM STRACH.

POCHVALA PATRÍ SKUTKU A NIE ZVAŽOVANIU, ČO JE SPRÁVNE.

 

To, čo je prvé, je víťazné. Zvíťazilo a nič väčšie, dôležitejšie a silnejšie neexistuje. Keď nie je láska

na prvom mieste v živote, mám dôvod na strach! Nemá ma kto chrániť! Nemám ochranu, pretože nie je

víťazom to, čo mám rád, ale to, čo nemilujem a neznášam. Ochráni ma to, čo je nepriateľské, neláskavé

a odmietané? Prinesie pocit bezpečia a šťastia? Ak nie, prečo je to dôležité? Načo mi to je?

 

Položme si otázku: JE STRACH DÔLEŽITEJŠÍ A CENNEJŠÍ AKO LÁSKA? Pridelím mu prvé a víťazné miesto?

Chcem, aby to, čoho sa bojím, rozhodovalo o tom, čo mám robiť a prežívať? Aby strach umlčal a ubil

 vo mne všetko, čo mám v živote rád? AK STRACH NIE JE NA PRVOM MIESTE, NEZMÔŽE NIČ!

 

O živote rozhoduje to, čo je jeho príčinou. Žijem preto, aby som sa bál? A či je život daný pre radosť z hry?

Každý si môže zvoliť takú príčinu, aká mu vyhovuje, ale je nutné vedieť, že príčina bytia môže byť iba jedna.

Z príčiny života vyrastá všetko, čo prežívam. Ak teda pouvažujem nad príčinou svojej existencie, takže nad tým,

čo chcem prežívať, vyjde mi, čo je pre mňa prvé a najsilnejšie. Ak tomu rozumiem, potom to, čo je druhoradé

a nezvíťazilo, nemá v mojej mysli žiadnu moc, lebo iba tomu, čo je prvé, patrí svetlo i čas. Alebo ako sa hovorí,

víťaz berie všetko. Má pri takomto porozumení šancu vyhrať strach? Nuž, ako kto chce, ale možnosť, že by som

 chcel prežívať to, čoho sa hrozím, zrejme nehrozí. Strach nie je viac ako láska.

 

Už sa vám niekedy stalo, že ste úprimne, z celého srdca ocenili to, čo vám naháňalo hrôzu? Že ste obdivovali,

chválili a chránili to, čo vás desí? Ak si neceníte strach, je zbytočný. Nie je potrebný na to, aby život fungoval,

a preto ani záväzný. Nie je pravidlom bytia! Nešírim ho, nesejem, pretože z toho, čo desí, vyrastie iba des! Ak je

 život prítomný, je neobmedzený, a tak nie som závislý od toho, aby som pod tlakom strachu žil, a to čo prikazuje

strašidlo, aj poslušne vykonával. Ako otrok, ktorý sa musí podrobovať cudzej sile. Ako štvaná zver, ktorá nikde

nenachádza pokoj. Nezameriavam sa na to, čo straší a vyvoláva nepokoj. Nepokoj je bolesť duše.

 

 SILU DOBRA NAZÝVAME LÁSKOU.

 

Mnohí hovoria, že veria v Boha. Čo je mocnejšie ako Boh? Láska je mocou tých, ktorí sa vidia ako živí,

 z lásky pochádza všetko živé a vzácne, ale nemusím tomu veriť. Ak neverím, zrejme pestujem pravdu,

 že život stvorila neláskavosť, prípadne sila, ktorá nevedela, čo robí, a to mi je ako živému aj dané.

Dané mojou uznávanou správnosťou, je to moja osobná realita.

 

Keď ide o to, čím chcem žiť, ide o lásku. Alebo snáď chcem prežívať neláskavosť a cítiť sa zle? Ak nie,

mal by som chápať, že láska je všetkým, čo mám. Láska je absolútnou mocou. To, čo mám rád, je mojou

prítomnou silou a rozhoduje. Takže čo?! Máte radi strach? Ak áno, mali by ste chváliť a obdivovať chvíľu,

v ktorej preciťujete strach. Vari tak robíte? Ak nie, je strach bezmocný prízrak vedomia. Strašidelná bábka,

nič viac!

 

Čím ste, ak sa stotožňujete s bábkou? Ak si myslíte, že strach je vašou súčasťou, vašou danosťou, že ste sa

s ním už narodili? Je strach človeku súdený? Nuž ako chcete, buď ho beriete ako danosť, alebo je bezmocným

duchom, nikto iný o tom nerozhoduje. Ak si budete myslieť, že strach je vašou súčasťou, potom patrí životu

a určite sa ho nezbavíte.

 

KEĎ SI BUDEME MYSLIEŤ, ŽE STRACH JE NAŠOU SÚČASŤOU, BUDEME SA RIADIŤ TÝM, ČO NECHCEME.

JE TO SPRÁVNE?

 

Ak si prajem, aby sa strach stal bezmocným duchom, čiže slovom, ktoré nemá žiadnu moc, iste sa tak stane.

 Stane sa preto, lebo chápem, že moje prianie nie je zbytočné. Ak nie je zbytočné, je potrebou života. Potreba

života znamená, že sa celou svojou mysľou a celým telom, takže celou dušou stotožňujem so svojím prianím.

Takéto stotožnenie nazývame aj rozhodnutím z vôle. Ak si uvedomujem, že prianie, aby strach nemal žiadnu

právomoc a bol bezmocný, chcem ja ako jeden celok, je mi jasné, že nemám čím a ako tvoriť prekážky, aby

sa nenaplnilo. Má voľnú cestu.

 

To, čo chcem, musí mať príčinu, lebo bez príčiny je prianie bezobsažné, takže sa nemá čo naplniť. To si mnohí

neuvedomujú. Iba niečo chcú, a pritom si neurčia jasnú príčinu. A kde nie je príčina, nie je ani plod. Vo svete,

kde existuje aj to, že niečo nechcem, je prianie zahmlené tým, čo si neprajem, takže mať jasnú definíciu, prečo

niečo chcem, je skutočne dôležité. Prianie bez vedome určenej príčiny nie je jasné. Je to sen. Aká je teda príčina

 priania, aby bol strach pre mňa bezmocný? Potrebujem svoju pozornosť a čas venovať tomu, čo mám rád, takže

príčinou je to, čo ma teší. Jednoducho udelil som láske prítomnosť. Kde je prítomná láskavosť, nie je strašidlo.

Prítomnosť lásky je v mysli a prihovára sa človeku aj slovom NEBOJ SA.

 

ČAS NAPLNENÝ TÝM, ČO MA TEŠÍ, NAZÝVAME AJ ČASOM VEČNOSTI.

V TAKOMTO ČASE MÁ ŽIVOT ZMYSEL, LEBO ČO JE VEČNÉ, JE STÁLE CHVÁLENÉ.

 

NEVENUJME SVOJ DRAHOCENNÝ ČAS STRACHU, LEBO AK TAK ROBÍME, NEVŠÍMAME SI SVOJU SILU!

 A POTOM SA CÍTIME NEISTÍ A NEVIEME ROZPOZNAŤ, ČO JE SPRÁVNE. NEVIEME, ČI SME SILOU ŽIVOTA,

ALEBO SLABÝM ČLOVEKOM.

 

Otázka na zamyslenie: Už sa vám stalo, že by ste sa modlili k strachu? Nech prinesie zdravie a šťastie,

nech vám dá silu? Nech dodá nádej, dôveru a radosť, nech vás poteší a pohladí? Skutočne ste si už niekedy

z celej duše priali, aby mal strach silu? No ak nie, tak prečo sa podriaďujete tomu, čo nie je vaším zbožným

 prianím, plánom a ani kráľom hodným úcty? Neklaniam sa tomu, čo nemám rád.

 

AK NEŽIADATE, ABY VÁM STRACH DAL SILU, PREČO HO POVAŽUJETE ZA SILU?

 

Už sa vám stalo, že by ste chceli ochraňovať strach? Len nech sa mu preboha nič nestane, nech nikam

nezmizne?! Ak ho vy nechránite, nemá ochranu. Nedisponuje schopnosťou sa brániť, nemá imunitu!

Slovo strachu je proste bezmocné.

 

Ochraňujete iba to, čo máte radi. A čo sa stane, ak chápete, že strach nemáte radi? Iste ho nechránite.

Je nechránený, takže nie je vašou súčasťou a z tohto dôvodu nemá silu. Lenže ak je pre niekoho pravdou,

že strach je človeku daný, chráni ho tak, ako chráni svoje telo. Aby sa mu nič nestalo, však? A ak sa niečím

odmení, odmení aj strašidlo, veď je predsa jeho súčasťou! Patrí telu! Ak niekto takýmto spôsobom oceňuje

strach, je pre neho potrebný, pretože iba to, čo si človek cení, patrí jeho životu.

 

 Malo by byť normálne, že to, čo nemám rád, je nenormálne, a preto nie je v poriadku. Ak niečo nie je

v poriadku, je chybou, alebo nerozumné. Čím uctievame hlúposť? Ak nepatrí vôli, jedine strachom. Takže

 prečo je strach v súlade s nerozumnosťou, prečo nemá rozum? Nikdy ste ho neuznali, nikdy ste sa k nemu

nemodlili. Nikdy nemohol byť skutočnou ľudskou túžbou. Pravda je silou, takže ak bude strach pravdou iba

preto, lebo je zvykom považovať ho za súčasť človeka, bude mať vašu silu. Bude osobnou životnou mocou,

 akýmsi kráľom, hlas ktorého bude rozhodujúci. Aj vtedy, keď budete pre seba niečo chcieť.

 

To, čo pestujeme, ochraňujeme. Keď pestujeme kvetinku, venujeme jej pozornosť. Pozornosť, to sú živiny,

pozornosťou niečo živíme. Staráme sa o kvetinku preto, lebo sa nám páči a nechceme, aby uschla, však? A čo

strach, vidíme v ňom krásu? Strach živíme vtedy, keď nepestujeme lásku k životu. Keď nechceme vidieť dôvod,

prečo by sme mali ochraňovať to, čo nás teší. Vtedy sa poddávame strachu. Mali by sme mať na pamäti, že to,

čo straší, neponúka šťastie a nevlastní ani zdravie. Takže strach je chorý a robí z človeka nešťastníka.

 

JE NUTNÉ MAŤ NA PAMÄTI, ŽE TO, ČOHO SA BOJÍME, NEMÁME RADI, PROSTE TO NECHCEME.

KEĎ VIEM, ŽE NIEČO NEMÁM RÁD, NEHĽADÁM OSPRAVEDLNENIA, PREČO TO MUSÍ BYŤ.

 

Ak ospravedlňujem niečo, čo nechcem, súhlasím s tým, aby to nechcené v mojom živote existovalo, a tak

disponovalo silou. Dávam mu moc, aby pôsobilo a potom sa bojím. Mám dôvod sa báť, lebo si myslím, že

má silu. Ja som mu ju dobrovoľne odovzdal, pretože ja som našiel dôvody, prečo to nechcené a nemilované

 je pre mňa prospešné. Ja som mu dal dôvod byť, a tak aj svoj čas! Zamyslime sa: Aký prospech môže priniesť

 strašidlo? Iba ak ten, že raz odíde. Lenže nezabúdajme, že sila nemá kam odísť.

 

MYŠLIENKU, KTORÚ SI VŠÍMAM, VNÍMAM AKO SILNÚ, PRETOŽE VO CHVÍLI POZORNOSTI,

ALEBO ZÁĽUBY JU POZOROVAŤ, NIJAKÁ INÁ NEMÁ MOJE SVETLO A ČAS.

 

TO, ČO NECHCEM, TRVÁ DOVTEDY, KÝM SI TO VŠÍMAM.

AKONÁHLE NEMÁ POZORNOSŤ, NEMÁ SILU. NEMÁ KDE BYŤ!

 

Pocit strachu môže mať človek iba z toho, čo nechce. Lenže keď viem, že niečo nechcem, mám chápať aj tú

prostučkú vec, že to nemôže byť mnou schválené. Nemal to kto prijať, lebo keď niečo odmietam, odmietam celý.

Ak to niekto nechce chápať, čo robí? Akoby polovicou mysle strach nechcel a druhou zase tvoril ospravedlnenia,

 prečo musí byť. Však ho predsa vidí a prežíva, je normálne mať obavy, keď tu existuje zlo. Lenže pozor! Môžem

vnímať obavy, ale nemali by byť pre mňa normálne, správne a pravdivé, pretože ak je strach pre človeka normálny,

 alebo vie, že je jeho súčasťou, je pre neho v poriadku, keď ho cíti. Takže v skutočnosti strach neodmieta, lebo to,

 čo je normálne, musí byť.

 

Môžem strach pozorovať v okolitom priestore a aj ho vnímať, ale to ešte neznamená, že pre mňa musí byť!

Že je mojou silou, pretože sila je iba jedna! Mojou jedinou mocou je to, čo mám rád, pretože to chcem vidieť

a cítiť, to potrebujem neustále prežívať. Položte si nasledovnú otázku a úprimne, za seba si na ňu odpovedzte:

Myslíte si, že na Zemi existuje taký človek, ktorý by nechcel to, čo má rád? Láska ľudí spojuje, ale neúcta k láske

 ľudí rozdeľuje. Neúctu k láske nazývame strachom. Toho, čo mám rád a chcem, sa nebojím. Tam, kde je láska,

 je strach zbytočný.

 

NAČO JE ČLOVEKU ZDRAVIE, ŠŤASTIE A VŠETKO, ČO SI PRAJE, AK SA NEMÁ RÁD?

LÁSKA JE SILOU ŽIVOTA A ŽIVOT JE FAKT, NIE HYPOTÉZA VYTVORENÁ OBAVAMI.

 

Žiť znamená vidieť svoje slovo. A samozrejme viem, čo si zobrazujem, lebo keby som nevedel, tak by som

svoje slovo nevidel. Ja dávam slovu svetlo, ja mu dávam život tým, že ho vidím. Jednoducho som svetlom.

Otázka na zamyslenie: Môže mať svetlo strach? Ak by malo, bálo by sa svietiť. Niečo by mu v tom bránilo,

samo sebe by prekážalo! Vlastne by sa nechcelo. Ani vidieť! A nič by nebolo.

 

Ak tvorím existenciu strachu z toho dôvodu, že ho naokolo vidím, budem ho vidieť a cítiť stále. Ako vlastnú

 silu a sila rozhoduje! Všetky veci, ktoré budú naokolo, budú dôvodom na to, aby strach existoval. Na vlastné

myšlienky sa tiež pozerám, takže každá myšlienka bude dôvodom na strach. Jednoducho budem sa obávať

vlastného slova. A tiež citu, predstáv a túžob, ba vari aj svojho tieňa.

 

Ak ospravedlňujem niečo nechcené, vytváram dôvody, aby mohlo existovať to, čo mi nevyhovuje a prináša

 pocit strachu a neistoty. Takže na jednej strane chcem láskavosť nazývanú dobrom a na strane druhej má pre

 mňa silu aj neláskavosť nazývaná zlom. A čo sa vtedy deje? Keď sa pozerám do mysle, nie je dôveryhodné to,

 čo v nej vidím, lebo ak som udelil silu aj tomu, čo nechcem, nič nie je stabilné a platné. Jednoducho sa pozerám

na to, čo bude iné. Už teraz nie je tým, čo vidím, a preto nedôverujem vlastnému slovu. A aký zmysel má vtedy

chvála?

 

Načo je človeku to, že sa práve cíti dobre a spokojne, ak vie, že sa to zmení, čiže stratí? Veď ten dobrý pocit už

teraz nie je pravdou. Prečo živí presvedčenie, že sa dobrý pocit zmení a zmizne? Zrejme iba preto, lebo na základe

 ospravedlňovania existencie zla našiel dôvod, prečo musí byť to, čo nechce. No a potom je strach už opodstatnený.

Strach vylučuje pochvalu. Ak strach neprináša ocenenie, slúži mi na to, aby som sa podceňoval. Nemám cenu, nemá

 cenu žiť. A čo vtedy tvorím? Bezcennosti. Nakoniec načo by som tvoril cennosť v tom tele, ktoré nechcem?

Keď sa nechcem, patrí moje telo i moja duša svetu, ktorý nechcem.

 

AK SA POHĽAD NA SEBA MÔŽE ZMENIŤ, EŠTE SOM NEBOL POCHVÁLENÝ.

JE SPRÁVNE A DOBRÉ, ABY POCHVALA SEBA BOLA KLAMSTVOM?

 

Keď je pravdou, že sa moje city môžu zmeniť, nie je pravdou to, čo teraz cítim. Položme si prostú otázku:

Ako sa cítim, keď ma niekto pochváli, alebo keď sa za niečo ocením? Oceňujem iba to, čo považujem za krásne.

Keď niečo, alebo niekoho pochválim, je to moje slovo. Vo mne je, ja som ho vytvoril a ja prežívam jeho obsah.

Ak teda niečo úprimne chválim, cítim radosť. Nič iné cítiť nemôžem, lebo ocenené dobro nie je tristným slovom

ani trúchlivým pocitom. Moje slovo chváli a je aj pochválené. Dobru chvála patrí, ale zlu samochvála smrdí.

 

Zamyslime sa: Čo je zlé na pochvale? Vari mi ubližuje? Ak je pravdou, že samochvála je ako skazené jedlo,

nemám dôvod na ocenenie svojej mysle, a tak ani na to, aby som ocenil iného človeka. Jednoducho pochvala

 nemá dôvod byť, je nepotrebná. Prečo človek živí názor, že je samochvála zlá? Nuž, ak vie, že môže ublížiť

sám sebe, a preto aj inému človeku, nepovažuje chválenie seba za úprimné a dobré.

 

Veľakrát sa orientujeme na slová a skutky tých, ktorí sa pod maskou falošnej starostlivosti, alebo pochvaly

snažia ovládať mysle ľudí. Zaliečajú sa človeku preto, aby niečo dosiahli a nie preto, že v ňom vidia niečo, čo

si zaslúži obdiv. A čo potom urobí pochválený? Aj to, čo by inak neurobil, pretože lichôtky máme proste radi.

Každý túži po pochvale, ocenení a pozornosti, je to prirodzenosť života, ale ak človek živí spomienky na chyby

a z toho vychádzajúci strach, vie, že chválenie seba nie je na mieste. Z tohto dôvodu je jeho túžba po pochvale

a ocenení bezmocným snom. Sen nemusí ostať iba snom, ak ho teraz uznáme za uskutočniteľný, lebo to, čo

chceme dosiahnuť, má cieľ a cestu. Je dobré chápať, že cesta je pravdou cieľa.

 

KEĎ NIEKTO DOVOLÍ, ABY JEHO TÚŽBA PO OCENENÍ BOLA ZNEHODNOTENÁ NÁZOROM ĽUDÍ, KTORÍ TVRDIA,

ŽE CHVÁLENIE SEBA TVORÍ SMRAD A ŠPINU, NIKDY NEOCENÍ LÁSKU K ŽIVOTU NAZÝVANÚ AJ RADOSŤOU.

 

KEĎ DÁM NA PRVÉ MIESTO LÁSKU K ŽIVOTU, NEMÔŽEM SA ZMÝLIŤ.

 

Možno by túžba chváliť prítomnosť života, alebo oceňovať seba neostala iba snom, keby ten sen človek

neudržoval presvedčením, že samochvála smrdí. Odkiaľ to nabral, ak túži po pochvale a ocenení? Prečo takéto

nehorázne tvrdenie vôbec vypúšťa z úst, ak má rád pochvalu? Prebral to z počutých názorov ľudí bez toho, aby

bral do úvahy svoju túžbu a vlastné ocenenie a z tohto dôvodu sa ani nezamýšľa nad tým, čo si takýmto tvrdením

 môže spôsobiť. A čo si spôsobí? Stráca sebavedomie a ako neistý pristúpi na čokoľvek. Aj na to, že ho niečo zlé,

nejaká nepríjemná skúsenosť, čiže to, čo nechce, niečo naučí. A ako, ak to zlé odmieta? Keby sa prváčik odmietol

pozrieť do učebnice, nenaučil by sa čítať. Z toho, čo odmietame, si nezoberieme nič. Alebo sa naučíme niečo iba

vtedy, keď chceme to, čo odmietame. A to je ako možné? Je fakt dobré chápať, že to, čo je pre mňa pravdivé,

vždy chcem.

 

MÁM VEDIEŤ, ŽE KEĎ NIEČO NECHCEM, TAK TO NECHCEM PRETO, LEBO JE TO PRE MŇA KLAMSTVO.

NIE JE TO PRE MŇA PRAVDIVÉ A POTREBNÉ. AK NIE JE PRAVDIVÉ, NIE JE ANI SILNÉ!

 

VŽDY NIEČO TVORÍM, VŽDY SI NIEČO ZARIAĎUJEM. NEMÁM DÔVOD BÁŤ SA TOHO, ČO ODMIETAM,

LEBO VO CHVÍLI, KEĎ NIEČO NECHCEM, MUSÍ SA REALIZOVAŤ TO, ČO JE PRE MŇA SPRÁVNE A PRAVDIVÉ,

ČIŽE TO, ČO CHCEM.

 

PRAVDA JE TO, ČO POVAŽUJEM ZA MÚDRE A V TOM JE AJ MOJA SILA.

 

Pravda tvorí realitu vedomia. Človek, ktorý si všíma iba povrchové deje, môže za pravdivé uznať čokoľvek.

Obyčajne všetko, čo pozoruje a potom je s vlastnou správnosťou v rozpore. Keď už niečo vyhodnotím ako

pravdivé, mal by som si všímať, či to pre seba aj chcem, lebo ak nie, uznám za správne i to, čo sa mi nepáči,

a keď sa to udeje, tak sa divím a tvrdím, že som to nechcel. To je chaos. Treba vedieť, že to, čo je pravdivé,

chcem aj prežívať. Ak zlu udelíte silu tým, že je nejaký nepríjemný pocit pravdivý, máte dôvod sa báť.

Takto vzniká strach.

 

Ak sa snažíme nejako zahnať strach, ale nevšímame si príčinu, má zlo korene a strach nemizne.

Obyčajne hľadáme príčinu toho, čo nechceme. Pýtame sa, prečo sa udialo niečo zlé, lebo však celkom

iste vieme, že sme si to vedome nepriali! Ako sa hovorí, nepriali sme si to pri zmysloch. Takže sme to zlé

chceli ako hlúpi? Je dobré vedieť, že ten, čo žije, nie je hlúpy, pretože život nestvorila hlúposť. Ak ma teda

stvorila taká sila, ktorá bola pri zmysloch a uvedomovala si, čo robí, je mi jasné, že príčinou zla je klamstvo.

A ak uznávam, že ma vytvorila sila, ktorá nevedela, čo robí, potom tiež neviem, čo robím. Neviem, prečo

hľadám a objavujem príčinu zla. Vari ju hľadám a vytváram v sebe preto, aby som sa mal dobre?

 

To, čo je pravdivé, je normálne. Je oceňovanie života pravdou? Je to správne a normálne? A či je správne

sa neoceňovať? Ak je niečo pre mňa pravdivé, a tak aj chcené, je scestné nechváliť svoju pravdu. Ak je teda

 napríklad pravdou človeka strata života, tak sám seba teraz nepotrebuje, takže by sa mal vlastne chváliť za to,

že je zbytočný. Chváliť sa za to, že sa neoceňuje. Ak uznávanú stratu života nechváli, nie je strata jeho pravdou

a ani o tom nevie. Keď nevie, je jeho realitou nepravdivosť, ktorú považuje za pravdu. Jednoducho prežíva sa

 v ťažkom sne.

 

Slovo samochvála znamená oceňovanie seba. Keď chválim seba, chválim život. Ak nie je pochválený život,

nie je pochválené nič. A aký má potom život zmysel? Nemá zmysel žiť, lebo vtedy nedáva zmysel ani to, čo

mám rád. No a vtedy je láskavý prejav nezmysel. Keď je láska pre človeka nezmysel, tak si ubližuje. Keď  

ubližuje sebe, má dôvod, prečo to robiť aj iným. Ubližuje ako bytie, takže príčinou vyvolávania bolesti

 je jeho vlastná existencia, čiže všetko, čo vidí. Svetlo nemá koniec!   

 

Ak človek ubližuje, alebo pocit ublíženia v sebe živí, nemá láska pre neho zmysel. Takže všetko, čo má

 rád, alebo si praje, je nezmyslom. Je založené na nezmyselnosti a nepotrebnosti, proste nie je pravdou.

Ak láska nie je pravdou, potrebujem stratiť to, čo mám rád.

 

TO, ČO CHCEM STRATIŤ, NEMÁM DÔVOD CHVÁLIŤ. AK VIEM, ŽE SA DOBRO STRATÍ,

NEOCEŇUJEM TO, ČO VIDÍM AKO DOBRÉ. NEOCENENÉ DOBRO JE CHYBA.

 

To, čo človek tvrdí o živote, je jeho názor, jeho vytvorené slovo a patrí výlučne jemu. A ak jeho názor niekto   

prijme, či uzná za pravdivý, urobí tak iba preto, že vyjadruje jeho vlastnú správnosť. Je s jeho presvedčením

v jednote, takže ho už mal a nič neprebral, iba si na základe slova iného človeka potvrdil svoju uznanú pravdu.

Takže ak už niekto súhlasí s názorom, že samochvála smrdí, musí byť pre neho správne aj to, že chváliť život

znamená tvoriť smrad! Že život smrdí, že som ako pokazené jedlo! Hnijem! To je nelichotivé, ba doslova až

šialené, ak sa chcem cítiť dobre. Samochvála je pre človeka pýchou vtedy, keď nechce chápať, že život je

vzácnosťou.

 

KEBY ČLOVEK CHÁPAL, ŽE ŽIVOT JE VZÁCNOSŤOU, NIKDY BY NECHCEL INÉMU ČLOVEKU UBLÍŽIŤ.

ZNEUCŤOVANIE, URÁŽKY, HÁDKY A DUŠEVNÉ PORUCHY BY NEEXISTOVALI. JEDNODUCHO ČLOVEK

BY NEMAL STRACH Z ČLOVEKA. A NIKTO BY NECHCEL STRATIŤ ŽIVOT.

 

Viete si predstaviť svet bez ubližovania? Možno áno, ale ako túto predstavu označíte a pomenujete? Možno by

mnohí povedali, že je to utópia. Niečo pekné, ale neuskutočniteľné. Lenže pozor! Kto to hovorí? Kto si myslí, že

je to teraz iba ideál, akýsi sen? Kto sa oháňa tým, že naokolo je predsa iná realita? A čo vnútorná, osobná realita?

Vo mne vari svet neexistuje? Ak niekto uznáva, že svet bez ubližovania je síce pekný, ale teraz neuskutočniteľný

 a nereálny cieľ, hovorí o svete svojej mysle. O tom, čím žije, čo v ňom je, lebo slovo takejto správnosti pochádza

 z neho. A ak sa oháňa a argumentuje nepríjemnými pocitmi, o ktorých na základe striedania dobra a zla vie, že

sú nestále a pominuteľné, prípadne takúto správnosť obhajuje tým, čo navôkol vidí, nevšíma si, čo on sám

 pre seba chce. Ako keby to, čo chce, bolo závislé od okolia.

 

Môj vnútorný svet nemusí byť závislý od toho, čo sa odohráva v pozemskom priestore, pretože keby tomu tak

muselo byť, bola by moja duša iba obrazom takého sveta, aký naokolo pozorujem. Z tohto dôvodu by vo mne,

v mojom vnútornom osobnom svete stále žilo a malo silu i to, čo sa mi nepáči. Jednoducho bol by som neustále

odkázaný vidieť a prežívať seba podľa toho, čo tu existuje. Stále, aj po smrti, to je pozemská smrteľná duša

a inej by nebolo. Iná a s iným cítením a myslením by pre mňa nemohla byť. Jednoducho moja duša bude

obrazom tohto sveta.

 

Ak niekto tvrdí, že svet bez ubližovania je teraz neuskutočniteľný, nech sa nediví tomu, že môže sebe a aj iným

ublížiť. Však neubližovanie je teraz neuskutočniteľný sen, lebo realita je predsa iná, že? Čo sa nedá, to sa nedá!

To, čo sa nedá, nemá cieľ a cestu. No a kam potom človek kráča, čo v sebe vidí, ako uvažuje? Aký život si takouto

správnosťou tvorí? Ak niečo dobré je pre mňa teraz neuskutočniteľné, aký mám cieľ života? Čo môžem uskutočniť

a vyrobiť? Bytostná sila zameraná na to, že svet bez ublížení je síce vznešená, ale teraz neuskutočniteľná predstava,

tvorí skutočnosť ubližovania. Svet strachu, svet naplnený úzkosťou a nešťastím. V takomto svete mysle život nie je

vzácnosťou. Čo nie je vzácne, nie je chránené, proste duševná imunita je slabá a prchavá, čo znamená, že človek je

zviazaný, a tak aj ovplyvniteľný tým, čo sa naokolo odohráva. Energiou myšlienok a slov, ktoré utvárajú pozemský

 vesmír, silou ťaživých predstáv. Hovorí sa tomu pripútanosť, ale ani to nie je výstižné, pretože je obrazom toho,

čo pozoruje.

 

ČO JE VZÁCNE, JE KRÁSNE. TO, ČO JE KRÁSNE, NEVYTVÁRA STRACH A UBLÍŽENIE. NETVORÍ SMRAD Z RÁN DUŠE,

 KTORÉ STÁLE HNISAJÚ A NIKDY SA NEHOJA. AK SOM PRE SEBA VZÁCNY, TVORÍM SI V MYSLI SVET, V KTOROM

NIE JE KRÁSA POMINUTEĽNÁ.

 

Aký mám dôvod na to, aby som svet bez ubližovania videl teraz ako neuskutočniteľný? Je dôvodom to, že vidím

bolestný svet a prežívam to, čo v ňom vidím? Ak mám takúto príčinu, budem sa do takéhoto sveta stále rodiť, či

vracať, lebo ten dôvod som vytvoril ja a pre seba. Z príčiny vyrastá to, čo potrebujem prežívať ako prítomné. To,

čo sa nedá uskutočniť, nie je skutkom a skutky tvoria realitu človeka. Sú prítomné v jeho ľudskej duši, v jeho

vnútornom svete, takže v myslení, cítení, v predstavivosti, zámeroch i v prianiach, proste majú svetlo a čas.

Majú pamäť.

 

TO, ČO SA NEDÁ USKUTOČNIŤ, JE KLAMSTVOM. NIE JE SPRÁVNE.

 

Nikto nie je taký nešťastný, aby si nemohol priať šťastie. Nech sme už v akejkoľvek situácii, nech už vidíme

čokoľvek, vždy sa chceme cítiť dobre, takže nikto nie je celkom, či hŕbkou nešťastia. Z tohto dôvodu je totalita

 nešťastia nazývaná peklom spolu s nedokonalosťou sen. Nikto nikoho nemôže o ničom presvedčiť, ani k ničomu

donútiť, ak na to človek sám a dobrovoľne nepristúpi. Násilná jednota duše, osobitosti človeka je fantazmagória.

Nebojme sa prízraku, lebo nie je v poriadku. Čo nie je v poriadku, samo seba zničí. Už vo chvíli, ako sa prejavilo,

nastáva proces rozpadu a automatickej likvidácie.  

 

Bojíme sa, že stratíme niečo vzácne. Čo je najvzácnejšie? Život, lebo v ňom je všetko, čo chceme. Lenže dôvod,

že je vzácny, nemôže pochádzať zo strachu, pretože čo je vzácne, nie je strašidelné. Odkiaľ sa teda nabrala obava

o to, čo je vzácne a krásne? Z čoho vzišiel strach, že môžeme stratiť to, čo máme radi? Vzišiel z nechválenia seba.

Keď sa nechválim, neoceňujem sa a nechránim, veď načo už len chrániť bezcennosť, že? Ak sa ja nechránim, nie je

chránené ani to, čo považujem za vzácne. Akoby som to iba niekam pohodil, nech si s tým každý robí, čo chce. Nech

si to vezme, alebo pošpiní a iste to viem. Viem, čo som urobil, ale nechcem to vidieť! To je strašné, však?

 

Keď považujem niečo za vzácne, vzišlo takéto posudzovanie zo mňa. Ja som si určil, že je niečo vzácne, ja to

 tak vidím a chcem. Tomu, čo je vzácne, patrí pochvala, však je to cennosť. Vzácnosť nechcem stratiť. No a teraz

sa pozriem na seba. Som pre seba vzácny, stojím za pochvalu? Alebo nemám cenu? Ak ja nie som pre seba vzácny,

nie je vzácnym ani to, čo chcem a mám rád, takže mi na tom nezáleží. Je mi jedno, kde to je, čo sa s tým stane, a keď

ide o človeka, je mi ľahostajné, ako sa cíti, keď ho urážam, k niečomu nútim, proste zaobchádzam s ním ako s handrou.

Presne tak, ako zaobchádzam so sebou.

 

CHVÁLA JE OCHRANA SEBA, A TAK AJ TOHO, ČO MÁM RÁD.

 

POCHVALA POVZBUDZUJE, DÁVA SILU RADOSTI, TAKŽE MÁ HOJIVÝ ÚČINOK. NIE ĽÚTOSŤ A ÚTECHA,

ALE POCHVALA LIEČI ZRANENÚ DUŠU. A ČO SI DÁVAM, AK SA NECHVÁLIM, AK NEOCEŇUJEM ŽIVOT?

ČO JE NECHVÁLENÉ, JE STRAŠIDELNÉ.

 

Skúsme sa na samochválu pozrieť iným pohľadom, než na aký sme si zvykli. Že čo nám vlastne prekáža na

tom, aby sme sa chválili?! Aká je to prekážka. Hanbíme sa za to, čo sme niekedy urobili, ako zmýšľame, cítime

a hovoríme, či ako vyzeráme? Nuž ak sa nepochválite aspoň za to, že žijete, a to je najviac, čo môžete urobiť,

čiže najväčšia pochvala, budete sa za seba hanbiť neustále. Ak sa budete hanbiť za život, prípadne ho haniť,

budete haniť aj to, čo v ňom robíte. Alebo urobíte také skutky, ktoré sú v súlade s pohanou.

 

Z čoho teda vznikajú zlé skutky? Skutky, ktoré následne odsudzujeme? Vznikli z toho, že haníme život, že

ho podceňujeme, prisudzujeme si škaredosť, slabosť a zlé slovo. Vznikli z nadávok na život, z toho, že ho

teraz nechceme. Seba nechceme! To, čo nechceme a nepotrebujeme, a preto je správne, že sa musí stratiť,

nemôžeme chváliť. A vôbec, môžeme dôverovať tomu, čo nechválime? Takže najskôr si niečo dobrovoľne

 prisúdime a prijmeme a potom sa nechceme.

 

AK NECHCEM ŽIVOT, ROBÍM V ŇOM SKUTKY, KTORÉ ODSUDZUJEM A NECHCEM,

PRETOŽE VŽDY MUSÍM BYŤ V SÚLADE S TÝM, ČÍM PRE SEBA SOM.

 

Prekážku, čiže dôvod, prečo nie je pochvala seba namieste, tvorí každý sám, lebo iba ja najlepšie viem, čo

 mi na sebe najviac prekáža, alebo čo ma straší v mysli. Je dôležité chápať, že keď počúvam názory ľudí na to,

ako samochvála škodí, ale pritom sa vidím ako vzácny, potom to, čo počujem a sledujem v tomto svete, pre mňa

 nič neznamená. Nie som zviazaný s nešťastím, nie som pripútaný k správnosti a potrebám iných. Keď sa chválim, 

oceňujem fakt, že žijem, a preto nemusím prežívať stratu života. Z tohto dôvodu je samochvála najdrahší poklad,

ktorý v tomto priestore môžem nájsť. Chvála seba a láska je to isté, pretože neláska, či zlo sa chváliť nedá.

 

ČO JE VZÁCNE, JE KRÁSNE. KTO JE NAJKRAJŠÍ A NAJCENNEJŠÍ V TOMTO SVETE?

JA, LEBO KEBY SOM NEBOL, NEBOLO BY ANI LÁSKY.

 

Je dobré považovať za správne, že keď žijem, som zdravý. Kto je živý, je zdravý, pretože keby bol chorý,

musela by byť chorá aj životná sila spolu so svetlom a slovom. Choré slovo nechcem presne tak, ako bolesť

a chorobu. Je to nechcené slovo, nechcem si ho udržať, a preto sa rozpadne. Jednoducho nie je udržateľné,

stabilné a platné, a tak aj názor vytvorený z takéhoto slova sa zmení a pominie. Už teraz nie je pravdou,

vlastne sa klamem. Mám klamnú správnosť, nie som pravdivý.

 

Choré slovo straší presne tak ako choroba, takže nemám zdravú myseľ. Ani rozum asi nebude zdravý.

Jednoducho som chorou múdrosťou, takže hlúposťou. Tiež sa rozpadnem. Na prach a potom sa z toho

 prachu snov zase zložím. To nie je bohviečo, to môže byť iba sen, pretože som sa nezrodil z poznania

svojej vôle.

 

Keď sa chválim, nie som smutný. V pochvale sa smútok a jeho zážitky rozpadajú. Neostane z nich ani len

 ten prach, pretože kde je chválená a schválená moja prítomná vôľa, tam nie sú strašidlá ani ich strašiace skutky.

Život nevznikol preto, aby bol utrpením a človek iba poslušne čakal, kedy sa skončí, aby jeho nádejou bol koniec.

Ak život nemá takúto príčinu, ak si ju ja sám dobrovoľne neudelím, nemá trápenie duše z čoho vyrastať. Otázka na

zamyslenie: Môže ten, čo sa vidí ako živý, čakať na to, kedy dožije? Však svetlo je teraz. Nie je nič horšie, ako byť

smutný z toho, že žijem.

 

KDE JE POCHVÁLENÝ ŽIVOT, TAM JE POCHVÁLENÁ A SCHVÁLENÁ AJ MOJA TÚŽBA A ČAS. KAŽDÝ JEDEN DEŇ,

KAŽDÁ HODINA A MINÚTA, TAKŽE JE SCHVÁLENÝ AJ PLÁN ODCHODU Z TAKÉHO SVETA SKUTKOV, Z TAKEJ

REALITY, KTORÁ SA MI NEPÁČI.

 

Čo požívame stále? Život, ak žijeme. Čo stále vdychujeme? Životnú silu, energiu bytia. Mala by byť čistá,

alebo zdravá, pretože ak by bola nezdravá, tak život aj so svojou silou by bol taký istý. A vari by ani nemohol

vzniknúť, lebo čo je choré, nie je v poriadku. Niekde sa stala chyba, niečo sa narušilo a je pokazené a poriadne

 nefunguje. Takže pouvažujme: Životná sila je, však? Keby nebola, nemohli by sme myslieť, cítiť a ani nič urobiť.

Keď je, funguje neustále, a preto bezchybne. Takže bytosť je živená čistotou. Vdychuje bezchybnú silu. Nemá

v sebe nič, čo by jej mohlo ublížiť, alebo ju narušiť a pokaziť.

 

A čo vydychujeme? Ak pestujeme presvedčenie, že sami sebe môžeme ublížiť, alebo chvála seba, a tak aj

životnej sily smrdí, vyrobíme z čistej energie v mysli smrad. Smrad je strach, lebo to, čo je skazené a smrdí,

môže ublížiť. No a ten smrad potom ako svoje myšlienky vydýchneme do priestoru. Ako továrenský komín.

A ak tak robí väčšina, čo tu koluje? Smrad je infekčný. Aká energia myšlienok tu koluje? Ako sa pred tým

kolosom zvrátenosti chrániť? Otočím otočené. Nájdem si dôvod na pochvalu.

 

AKÝ JE JEDNODUCHÝ DÔVOD NA POCHVALU? DÔVOD, KTORÝ NEUSTÁLE VIDÍM A NEMUSÍM HO HĽADAŤ?

ŽIJEM. KAŽDÚ JEDNU CHVÍĽU MÁM TENTO DÔVOD K DISPOZÍCII A AJ HO VYUŽÍVAM.

 

AK ŽIJEM, JE HLÚPOSŤOU NECHVÁLIŤ ŽIVOT! AK NECHVÁLIM, IDEM PROTI SEBE.

 

Pri pochvale života sa zameriavam na seba. Ja som dôležitý a prvoradý, a to, čo sa deje naokolo, je až potom,

lebo keby som nebol, nebolo by ani to naokolo. Ak nie som ja potrebný, nemôžem chváliť ani to, čo sledujem,

pretože ten, čo pozoruje, je teraz zbytočný. Alebo ten, čo sleduje deje naokolo, je taký istý, aké je to, čo sleduje,

a preto sa správa a myslí podľa skutkov, ktoré pozoruje. A kde je vtedy to, po čom túži? Je teraz nepotrebné

a neocenené. Ak túžba nie je vzácna, potom vo chvíli, keď človek nadobudne pocit, že niečo získal, už to

 pre neho cenné nie je.

 

V tomto svete je zvykom pochvalu zneužívať. Zneužívanie je založené na nátlaku. Človek proste chváli iného

preto, aby niečo získal, alebo v očiach ľudí vyzeral dobre. Vie, že bez chvály by iný nemusel urobiť to, o čo mu

 ide, prípadne by ho videl ako nevyhovujúceho, ale pri pochvale zmäkne, pretože niet takého človeka, ktorý by

netúžil po ocenení. Takže bude lichotníka vidieť v lepšom svetle, bude vidieť inú tvár, akou je tá, ktorou

v skutočnosti žije, bude vidieť iba masku.

 

Treba vedieť, že ten, čo chváli, je pre pochváleného vyhovujúci, a preto pre neho ako pre vyhovujúceho

 urobí to, čo tomu človeku vyhovuje. Čo od neho požaduje. Takéto využívanie pochvaly môžeme označiť za

vypočítavosť. Úlisnosť. A keď k podlízavosti pridá človek ešte sfalšovanú starostlivosť, už je ľuďmi, ktorým

 stačí k vytvoreniu názoru povrchný pohľad, braný ako ľudomil, ba aj ako záchranca. Mám vedieť, že pochvala

je pochvalou vtedy, keď človeka oceňujem bez úmyslu niečo za pochválenie získať. Jednoducho vidím, že to,

čo urobil, je dobré a dobro mi stojí za pochvalu.

 

Neodmysliteľnou súčasťou zneužívania chvály je pýcha. Niečo v tom zmysle, že idem toho tupca oblbnúť

lichotivými slovíčkami, veď predsa viem, že keď mu lichotím iba preto, aby niečo pre mňa urobil, tak lichôtky

 nie sú pravdivé. Viem, že ho klamem. Je proste tupý! Naletí! Keby človek človeka nepodceňoval, ale videl ako

rozumného tvora, tak na takúto hru nepristúpi.

 

Hovorí sa, že človek sa veľakrát chváli cudzím perím. Tým, čo neurobil, prípadne prezentuje pred ľuďmi

vlastnosti, ktorými nežije. Najzákernejšou formou zneužívania pochvaly je však presviedčanie seba, aký som

zbožný, či doproprajný a láskavý, hoci pritom vidím, že to k sebe necítim. Nuž, ak je pravdou hlúposť, nie je

 rozum namieste.

 

Výsledkom zneužívania pochvaly je panovačnosť. Vyhrážky, zlosť a využívanie výbuchov emócií na to, aby

pocity iných boli podriadené nálade násilníka. Človek opitý takouto nepríčetnou mocou nepočúva iného človeka.

Je mu jedno, ako sa cíti a každý argument zosmiešni, lebo ovládanie nemá s láskou spoločné nič. Manipulácia iným

z podstaty nie je možná, pretože každý je osobitý, ale je možné dobrovoľne a za seba podriadiť sa tomu, čo počujem

 v slovách iného človeka. Podriadim sa vtedy, keď je to, čo robí a hovorí v súlade s mojou potrebou, či pravdou. Však

 keby som videl, že je niečo klamstvom, tak to neberiem, pretože každý sa riadi tým, čo považuje za správne. Mal by

 som vedieť, že klamstvo sa skrýva v strachu, lebo vtedy už môžem pochopiť, že mojou pravdou je iba to, z čoho

nemám strach.

 

KEĎ SA NECHVÁLIM, ŽIJEM STRACHOM Z TOHO, ŽE SI MÔŽEM UBLÍŽIŤ.

STRACH NEOSLOBODZUJE OD TOHO, ČO NECHCEM!

 

ROZMÝŠĽANIE O TOM, AKO A ČÍM MÔŽEM SÁM SEBE UBLÍŽIŤ, JE NAJHORŠÍ A NAJSTRAŠNEJŠÍ ZÁMER,

AKÝ ČLOVEK MÔŽE MAŤ. POCHÁDZA Z MOŽNEJ STRATY ŽIVOTA, PRETOŽE PRE TOHO, ČO JE, JE STRATA

NEPRIRODZENÁ. TO, ČO JE NEPRIRODZENÉ, JE STRAŠIDELNÉ A NEĽUDSKÉ.

 

Čo je prirodzenosťou človeka? Chce sa zabávať, radovať a milovať. A ak vidí, že mu chce niekto túto náplň

života zobrať, vzbúri sa. Ako dieťa, ktorému chceme zobrať obľúbenú hračku. Čo vtedy robí dieťa? Plače, kričí

a má strach, lebo to vidí ako ublíženie. Niekto mu berie to, čo tvorí zmysel jeho života, oberá ho o potešenie. A čo

ak niečo takéto robíte sami sebe? Akí ste vtedy, keď pod vplyvom videných ľudských skutkov chcete sami seba obrať

o prirodzenosť? Kričíte, alebo ticho plačete, pretože sa nesmierne bojíte toho, že si zoberiete to, bez čoho váš život

 nemá zmysel. Smrť ako potreba stratiť to, čím som, nie je mimo, je v mysli a v presvedčení človeka.

 

Obávate sa toho, že zomriete, prípadne toho, čo bude po smrti? Nemáte sa čoho, ak si vy sami a dobrovoľne

neprisúdite stratu života. Ak nepovažujete smrť za správny rozsudok nad sebou. Keď sa chválite, nemáte dôvod

obávať sa smrti. Chváliť sa môžem iba za to, čo som urobil.

 

ŽIJEM? CHVÁLIM SA ZA TO, ČO KAŽDÚ CHVÍĽU ROBÍM. KAŽDÉ MOJE SLOVO JE POCHVÁLENÉ.

CHVÁLA JE POŽEHNANÍM ŽIVOTA.

 

NEMÔŽEM ÚPRIMNE CHVÁLIŤ TO, ČO SOM NEUROBIL. NECHVÁLIM A NESCHVAĽUJEM STRATU ŽIVOTA,

PRETOŽE TERAZ ŽIJEM. AK NECHVÁLIM STRATU ŽIVOTA, JE SCHVÁLENÁ EXISTENCIA ŽIVOTA, TAKŽE

NESTRATÍM TO, ČO MA V TOMTO ŽIVOTE TEŠILO, BAVILO A ČO SOM MILOVAL.

 

AK SMRŤ NIE JE SPRÁVNY ROZSUDOK, UDELÍM SI MILOSŤ. JE TO MILOSŤ BOŽIA?

ISTE, VŠAK AK BOH PRE MŇA JE, JE V MOJEJ MYSLI.

 

Pozrime sa na chválu aj takýmto pohľadom: Je dobré chváliť to, čo robím, veď predsa nerobím niečo preto,

aby som sa cítil zle. To dáva zmysel, takže to má aj dobrú príčinu. Ak však považujem za správne a nevyhnutné,

že ja ako tvorca sa môžem zmeniť, tak aj to, čo robím, bude iné ako som chcel. Moje dielo bude mnou nechcené

a nezmyselné a takýto nezmysel si uložím do pamäti. Do času, pretože to, čo vytvorím, som vytvoril preto, aby som

 si svoje dielo pamätal, čiže stále videl. Aby bolo prítomné. A či snáď tvorím preto, aby som vlastné dielo nevidel, či

 nevedel, čo to je? Tvorím niečo preto, aby som na to zabudol? Alebo preto, aby som svoje vlastné dielo považoval

 za nevyhovujúce a odsudzoval?

 

SOM V TOM, ČO VYTVORÍM, PRETOŽE SOM DO TOHO VLOŽIL SVOJU ŽIVOTNÚ SILU.

SILA JE NEDELITEĽNÁ, A TAK TO, ČO VYTVORÍM, JE STÁLE SO MNOU A VO MNE.

 

No a teraz sa pozrime na silu: Tvorím svoj život, lebo som živý, takže som v takom živote, aký vytvorím.

Moja životná sila je v takom živote, aký si vytvorím a sila sa nedá deliť. Keď teda v tomto živote vytvorím

stratu života, kde budem? Kde a v čom bude moja životná sila? Aj smrť, ak ju človek chce prežívať, musí

on sám vytvoriť, pretože to, čo chce, nie je mimo neho. Takže jeho životná sila bude v potrebe stratiť svoj

prítomný život. Lenže pozor! Sila sa nestráca, takže vlastne ani strata života sa nestratí!

 

VÔĽA BYŤ JE, ALE KAŽDÝ SI MÔŽE VYTVORIŤ TAKÚ OSOBNÚ REALITU, AKÚ CHCE PREŽÍVAŤ.

 

To, čo človek vytvorí, bude si aj pamätať, takže neustále v sebe vidieť, pretože netvoril niečo preto, aby

to nemal, alebo na to zabudol. Ak si teda stvorí stratu života, bude svoju životnú silu vnímať a prežívať

v takomto svojom diele. Nikto nie je bábkou v rukách Boha. Každý sa vidí v tom, čo chcel a vytvoril.

 

Žijeme v presvedčení, že svoje telo odhodíme ako staré, zodraté šatstvo. Už je nepoužiteľné, treba nové.

Lenže je tiež potrebné vedieť, v čom si tie nové šaty tvoríme. Zrejme v tom tele, ktoré mienime odhodiť, však

iné k dispozícii nemáme. Aj keď si šijeme nový odev, máme na sebe starý, v ňom šijeme ten nový. Takže toto

prítomné telo si tvorí svoje nové telo. A zrejme teraz. Vieme, aké šaty teraz pre seba šijeme? Alebo sa snáď

 spoliehame na to, že ich ušije iné telo?

 

Životná sila je neobmedzená, takže ju môžeme neobmedzene využívať. Na čokoľvek, ale nikdy nezmizne,

lebo je všade. Keď ju človek využije na pohanenie, nebude jeho sila v pochvale, respektíve nebude mať čím

tvoriť svoje ocenenie, a preto sa bude vidieť ako zbytočný. Nepochválený človek je nahnevaný človek. Zlostný

a nespokojný so životom, pretože nič neoceňuje. Ak nič neoceňuje, všetko sa mení. Mizne preto, aby sa znovu

 objavilo a zase zmizlo. Nestálosť je dôsledok neocenenia. Jednoducho ak niekto neschvaľuje a neoceňuje to,

čím je, tak neschvaľuje ani to, čo robí, ani to, čo chce a na čo myslí. A načo má potom myseľ? Aký zmysel

má to, že myslí a vidí seba?

 

AK NESCHVAĽUJEM ŽIVOT, JE PRAVDOU NEŽIVÉ. A KDE TO NEŽIVÉ JE, AK VIDÍM? AK SA NA VŠETKO

POZERÁ ŽIVÝ? NEŽIVÉ NEMÁ KDE BYŤ, TAKŽE JE TO PRAVDA, KTORÁ NIE JE. NIKDY JU NESPOZNÁME.

 

Mnohí sa riadia nepoznanou pravdou, takže nevedia čím. Ak neviem, čím sa riadim, je hlúposť nekonečná.

Ak hlúposť musí byť, nebude inak. A teraz sa pozrime, čo je múdrosť. Múdrosť nemôže byť polovičná, alebo

iba niekedy, takže je tiež všade. Ak vidím, že teraz žijem, je múdre žiť. Ak viem, že chcem šťastie, je múdre

veriť, že nezmizne. A kde, ak je? Keď sa teraz chcem mať dobre, inak byť nemôže. No a mám z takéhoto

poznania radosť, to je tiež normálne. Kde je chválená radosť zo života, tam je aj múdrosť.

 

 AK BY BOLO NIEČO MÚDREJŠIE AKO ŽIVOT, TAK BY ŽIVOT NEBOL.

MÚDROSTI CHVÁLA PATRÍ.

 

ALEBO: AK JE STRATA ŽIVOTA TERAZ MÚDREJŠIA AKO EXISTENCIA ŽIVOTA,

TAK JE PRE ČLOVEKA VŠADE.

 

Chvála tvorí veselie duše. Príjemné myšlienky a pocity. Položme si otázku: Môže chvála tvoriť žiaľ? Nikto

nechváli smútok, pretože keď je človek smutný, necíti sa dobre. Bojí sa, pretože strach môžeme mať iba z toho,

čo nevidíme ako dobré. Je dobré nebáť sa Boha, lebo vtedy nie je zlý. A nakoniec, čo mi už len môže urobiť?

Ak stvoril život, vari nebude biť vlastné dielo!? To, čo stvoril z dobrej vôle a iste pre svoju chválu a radosť.

Boh je určite na svoje dielo hrdý, nič iné nedáva zmysel.

 

Alebo vytvoril Boh svoje dielo preto, aby sa mohol zlostiť na to, do čoho vložil vlastnú silu? Môže byť teda

božie dielo hriešne, či zlé? Hriech si vytvára človek, ktorý musí mať zlo. Len prečo ho uznáva za nevyhnutnosť

 života, teda seba, ak sa nechce cítiť zle? Iba preto, že ho vidí v skutkoch iných, prípadne mu niečo nevyhovuje?

A keď sledujete v televízii nejaký horor, príbeh naplnený strachom, úzkosťou, smrťou a mŕtvolami, je pre vás

 snáď platné, že to, čo sa tam odohráva, musíte nutne tvoriť a prežívať aj vy? Ak som dobrý, nie som zlý, ale

byť a žiť, a pritom byť pre seba nechcený, nedáva žiadny zmysel.

 

Pozriem sa do vedomia mysle. Vedomia toho, čo viem o živote. Je ako televízia. A čo práve dávajú?

Jeden kanál ponúka horor, ďalší duchov, na treťom sa varí, štvrtý ponúka sladkú romantiku, ďalší rieši

minulosť, vesmír a nejaké vykopávky a ešte ďalší ukazuje prírodu a zvieratá...atď...atď. Čo chcem pozerať?

Môžem si vybrať. A potom zase prepnúť, ba dokonca si môžem vytvoriť svoj vlastný kanál, či stále žiaduci

 program. Je vytvorený z mojich vlastných túžob, nič iné tam nie je. Je zložený iba z toho, čo chcem pre seba.

Všetko, čo tam vidím, je dobré a pravdivé, pretože dobro bez pravdy je ako nápoj bez vody. Pri sledovaní

svojho kanálu zloženého iba z vlastných túžob zabudnem na všetky iné programy, ktoré som kedy videl.

Nedá sa inak, pretože v ňom je všetko, po čom túžim.

 

V mojom vlastnoručne vytvorenom programe nič nemizne, lebo všetko je pravdivé, všetko chcem.

To, čo chcem, považujem za správne, každá túžba je mnou a ja som. Je dobré chápať, že pravda

 je iba to, čo chcem pre seba. Iná pravda nie je.

 

To, čo uznám za nevyhnutné pre život, schvaľujem. Samozrejme pre seba. Ak niečo schvaľujem, ale pritom

viem, že to nechcem prežívať, nemôžem rozumieť tomu, čo chcem. Schvaľovať, takže uznávať za záväzné

niečo, čo pre seba nechcem, svedčí o nepochopenej chvále. Keď ide o chválu, vždy ide o cit. O to, ako chcem

preciťovať to, čo v sebe vidím. No ako? Vždy dobre. Chvála je dobrým citom, takže ak sa chcem cítiť dobre,

mal by som si pamätať, že bez chvály života nemá dobro kde byť. Alebo je tým, čím nie je. Snom o šťastí.

 

Toho, čo mám rád, sa nehrozím. Otázky na telo: Čo môžem mať rád, ak nemám rád život? Čo môže byť

 dobré, ak je život zlý? Ak je bremenom? Všetko ťaží a unavuje. Takže už iste vieme, z čoho vzniká

presvedčenie o slabosti.

 

BOH JE SLOVO A SLOVO VŠETKO ZARIAĎUJE. JE UŽITOČNÉ CHÁPAŤ TOTO PROSTÉ POZNANIE.

 

V slove Boh vidia mnohí ľudia tvorcu života, takže aj stvoriteľa človeka. Mohli by sme teda povedať, že

slovo Boh znamená životnú silu, lebo bez sily by bol život nefunkčný. Nevládali by sme vidieť a myslieť.

Životná sila je sila slova. Sila mysle, sila pohľadu! Silu slova môžeme nazvať aj silou svetla. Svetlo nemá

protivníka! Každé slovo vidím, každé chcem.

 

SILA NIE JE V BOJI, ALE V POCHOPENÍ, ČO SLOVO BOJ ZNAMENÁ A MÔŽE PRINIESŤ.

 

SVETLO JE POHĽAD. MYSEĽ. KEBY ĽUDIA CHÁPALI, ŽE SVETLO JE VŠADE, CHÁPALI BY AJ TO,

ŽE SVETLO NEMÔŽE MAŤ ODPORCU! AJ TEMNOTA JE SVETLOM.

 

Zvykneme tvrdiť, že Boh vidí všetko. Čo je to všetko? Zrejme to, čo vytvoril. A čo asi mohol stvoriť?

Ak považujeme tvorcu života a všetkého za múdreho, iste stvoril múdrosť. Kde je múdrosť, nemôže byť

 hlúposť. To je logické, že? Ak teda stvoril múdrosť, nemôže byť život hlúposťou. Aj to dáva zmysel. A čo

 tak ešte mohla múdrosť dať životu, čo ešte stvoril Boh? Ako múdry stvoril ešte šťastie a lásku, inak by nemal

 rád to všetko, čo stvoril. Nebol by zo svojho diela šťastný, takže by bádal, na čo to vlastne stvoril. Nevidel by

zmysel svojho diela. Nič by nemohol pochváliť. A samozrejme ani seba. Nemohol by povedať, že život je

dobrý.

 

AK BOH VIDÍ SVOJE DIELO AKO DOBRÉ, MÔŽE HO IBA CHVÁLIŤ. CHVÁLA PATRÍ ŽIVOTU TAK,

AKO VODA, CHLIEB A VZDUCH. CHVÁLA JE DYCH!

 

A čo ja? Som živý? Dýcham teraz, alebo ešte len budem? Dych sa nedá odložiť a platí to aj o chvále.

Bez ocenenia nie je život ničím. Ani jeden skutok nie je chcený a pochválený. Ak je Boh ako životná sila

múdrosťou, nemám čo na jeho diele vylepšovať. A ak je životná sila hlúposťou, nie je ocenené ani jedno

 slovo, ani jedna myšlienka, ani jeden pocit, nič z toho, čo prežívam. Nič nie je múdre. Všetko sa neustále

 mení, nič nie je také, ako má byť, nič nie je v poriadku. A je to ešte život?

 

DÁVA CHVÁLA ŽIVOTU ZMYSEL? DÁVA TO MNE ZMYSEL? AK ÁNO, DÍVAM SA NA SEBA

TÝM OKOM, KTORÝM BOL VYTVORENÝ ŽIVOT.

 

Rozmýšľam ďalej, čo ešte stvorila sila bytia nazývaná skrátene Boh. Určite bezstarostnosť, lebo zrejme

netvoril niečo preto, aby mu to robilo starosti. Ani človek netvorí niečo preto, aby mu to prinieslo problém,

pretože keby to tak mohlo byť, tak by vlastne nič nemohol urobiť. Stále by riešil ako má vyzerať to, čo chce

urobiť. Ak teda Boh netvoril život preto, aby mal z vlastného diela vrásky, iste stvoril aj mladú dušu. A snáď

nezabudol ani na krásu, pretože múdrosť sa predsa nemôže vidieť ako nepekná.

 

A čo ja? Hľadím na seba do zrkadla a čím viac sa pozerám, tým viac nedostatkov objavujem, ako keby

 som mal vidieť na sebe iba to, čo je nedostatočné, proste akosi nezodpovedám snom o kráse. Ak som však

škaredý, nedobrý a hlúpy, tak ma vlastne pánboh nevidí, pretože môže vidieť iba to, čo stvoril. Takže môžem

páchať aj darebáctva, však to nevidí! A čo nevidí, nepotrestá. Došiel som k názoru, že múdrosť netrestá. Ani

krása, šťastie a láska nemá taký zámer. A kto potom? Asi ja. Trestám sa tým, že hľadám a objavujem v sebe to,

čo nechcem. To nie je bohviečo, to by som si mohol hádam odpustiť! Nebudem predsa pestovať a rozmnožovať

tresty. No a hneď sa vidím krajšie! Vlastne ani neviem, prečo som sa videl ako škaredý. Zrejme preto, aby ma

pánboh nevidel. Aby nevidel, čo robím. Len ako mi potom má pomôcť, že?

 

Žijem v tomto svete a nemám ho rád, pretože ho chcem opustiť. A čo mám potom rád, ak nie to, v čom

teraz žijem? Nejde o to, aby som chválil, alebo schvaľoval zlé skutky, ktoré sa dejú v tomto svete, ale o to,

aby som sa so sebou cítil dobre. Aby som si ctil vlastné slovo. A ctím ho, ak sa nechválim, ak je samochvála

smrad, alebo nie som pre seba vzácny? Načo mi je neúctivé slovo, načo žijem, ak nemám úctu k sebe? Žijem

 preto, aby som si nectil život? Ak samochvála smrdí, smrdí aj život a potom každým slovom vyrábam to, čo

pošpiňuje čistotu. Chvála čistí myseľ, chvála je čistotou!

 

PRI CHVÁLE NEMÔŽETE VIDIEŤ NEDOSTATKY, TAKŽE SA NEVIDÍTE AKO ŠKAREDÍ.

 

Vedomie človeka je takým obrazom, aká je jeho pravda o sebe. Obraz vedomia nazývame aj dušou, alebo

vnútorným svetom. V tom svojom vnútre, v tom svojom svete žijeme. Aký je to svet, vystihuje očakávané nebo?

Poznáme pravdu, ktorou sme si vytvorili a tvoríme svet svojej duše? Lebo iba ten budeme mať stále k dispozícii.

Vytvoríme z obrazu ľudskej duše, z obrazu svojho vnútorného sveta obraz neba? A či budeme iba čakať, že z tej

 ľudskej duše, z toho prežívania vlastného vnútra, stvorí niekto nebeskú dušu, čiže radostné a láskavé prežívanie

 svojho sveta? Môže za mňa niekto niečo preciťovať? Ako vás nejaký boh spasí, ak vy nechválite seba? Však to,

 čo by vám dal, by ste nechválili a neoceňovali. Bolo by to zbytočné, takže by ste to hanili a odmietali.

 

AK CHVÁLIM SEBA, DOSTANEM CHVÁLENÝ ŽIVOT. DOSTANEM NEBO!

A AK ŽIVOT NECHVÁLIM, OSTANE MI TAKÁTO PRAVDA.

 

Nebojme sa života, pretože o svojom živote rozhoduje každý sám a za seba. Každý jeden človek vie, čo

chce prežívať. To, čo chce prežívať, by mal považovať za pravdu. Teraz, v tomto prítomnom živote a nie

si nahovárať, že takou pravdou bude žiť niekedy v budúcom živote, prípadne po smrti, lebo vtedy sa správa

a myslí podľa takej správnosti, ktorá nie je v súlade s tým, čo prisúdil dobrému životu, alebo nebu. Jednoducho

to, čo chce, nie je teraz. Nie je nikde, pretože teraz a tu nemá čas. Z tohto dôvodu sa musí dobro strácať.

 

Nebojme sa života, pretože žiadny človek nemá moc donútiť iného človeka, aby žil jeho pocitmi a myslel

 tak, ako si praje. Do duše človeka nemá iný človek prístup. Môže byť v nej iba to, čo každý sám sebe nadelí

a odsúhlasí. Ak si myslíte, že do vášho vnútorného a jedinečného sveta môže niekto zasahovať, podľahli ste

veľmi ťažkému kúzlu. Už nie ste sami sebou! Máte vo vedomí nepoznaných našepkávačov a potom hodnotíte

seba a svoje túžby očami smrteľných kúzelníkov. Nepovzbudzujú, ale stále niečo vyčítajú. Neponúkajú istotu

života a dobra, ale kreslia strašidelné predstavy a sny. Ako ich vyhnať? Začnite sa chváliť. Nevznikli z úcty

k životu, a preto v ocenení ich hlas mizne. Kde niet hlasu, nie je ani jeho tvorca. Počúvam iba seba, čiže

vždy iba to, čo chcem prežívať. To je dôležité.

 

TO, ČO NESCHVAĽUJETE, NIE JE PRIJÍMANÉ A NEEXISTUJE.

 

Ak si myslím, že verím v Boha, dám na prvé miesto vo svojej mysli Boha. Bezmedzne dôverovať,

alebo veriť môžem iba tomu, čo je dobré a nie tomu, čo ma znechucuje, alebo oberá o radosť

zo života. To, čo je pre mňa dobré, si zaslúži môj čas.

 

MÔŽE BYŤ TO, ČO POVAŽUJEM ZA VŠEMOHÚCU SILU, USTRAŠENÉ, NEISTÉ A HLÚPE?

D ÁM NA PRVÉ MIESTO BOHA. ŽIJE V LÁSKE, JE VO VŠETKOM, ČO JE MÔJMU SRDCU MILÉ.

 

 

 

© Copyright 2020 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.

Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete
súhlas s ich používaním. Viac informácií.

 

VN