MYSLÍM STÁLE? AK ÁNO, FUNGUJE MYSEĽ PERFEKTNE.

KEĎ TOMU ROZUMIEM, JE ZDRAVIE SAMOZREJMOSŤOU.

 

Zvykneme hovoriť, že v zdravom tele zdravý duch, takže to musí platiť aj opačne.

V zdravej mysli zdravé telo. Aká je to zdravá myseľ, alebo duch? Zdravá myseľ je taká

myseľ, ktorá funguje neustále a nepotrebuje oddych. Jednoducho je bezporuchová. Bez

akýchkoľvek výpadkov, či narušení. Myslím si, že každý, kto žije, má myseľ bez porúch,

iné už je, ako sa človek posudzuje. Každý sa hodnotí podľa toho, čo je pre neho príťažlivé,

 čiže presne tak, ako sa chce vidieť.

 

To, čo sa týka mysle, týka sa aj tela, pretože bez mysle by sme o tele nevedeli a keby

 sme nemali telo, nemali by sme o kom premýšľať. Otázka na zamyslenie: Máme starosti

 s tým, či budeme myslieť? Iste nie, takže keď ide o myseľ, ide o bezstarostnosť. Fakt, že

 myslíme stále, nemôžeme spochybniť, a preto je bezstarostnosť mysle nespochybniteľná

a prítomná.

 

BEZ MYSLE BY TELO NEEXISTOVALO. AK JE TEDA MYSEĽ BEZSTAROSTNOSŤOU,

 NEMALI BY SME SA S TELOM TRÁPIŤ. NEMALO BY BYŤ PROBLÉMOM, LEBO MYSEĽ

 A TELO SÚ NEDELITEĽNÉ.

 

Myslíme stále. Predstavme si myseľ ako nejaký stroj, ktorý sa ani na okamih nezastaví.

Ak neustále ide, tak vlastne funguje bez poruchy. Nemusíme ho opravovať, však predsa

 funguje neprestajne. Aj v spánku, lebo keby sme nemali myseľ, nebolo by ani tela, takže

 by nemalo čo spať. Ak teda myslíme neustále, musí byť myseľ bez poruchy, a preto je

perfektná. A telo tiež!

 

Ak je myseľ bez poruchy, musí byť také isté aj myslenie, čiže všetky myšlienky, lebo to,

čo funguje perfektne, pracuje dokonale a nevyrába nepodarky. Alebo áno? Vyrába zlo,

čiže chyby? Takouto pravdou žije človek iba vtedy, ak nevie, že myslí stále, respektíve

 keď si nevšíma, čím je a čo používa.

 

Myslíme aj vtedy, keď si myslíme, že nemyslíme. Znovu si predstavme myseľ ako veľký stroj.

Ak myslíme, tak ten stroj určite funguje. Dokonale. To, čo funguje dokonale, vyrába dokonalé

diela, takže myšlienky sú presne také, aké chceme. Problémom nie je teda stroj, ale to, čo chceme.

Problémom je potešenie, lebo však kvôli čomu by sme niečo chceli?! Problémom sú priania. Nie je

 to scestné? Veď priania môžu byť iba vedomé a nikto nechce pre seba zlo! Každý má prianie preto,

aby mohol prežívať radosť. Ak máme problém s myšlienkami, nechápeme, čo chceme.

 

Alebo to môžeme povedať aj tak, že na základe vôle života je pre nás všetko dobré, takže

 v skutočnosti nerozlišujeme dobro a zlo. Berieme všetko! Ak si však uvedomujem, kde som a čo

 tu pozorujem, bolo by múdre vedieť rozpoznávať medzi tým, čo je mojím osobným prianím a čo

 uznávanou tradíciou, či pozorovanou pravdou tohto priestoru. Inak budem vidieť seba ako záťaž.

Ako nedokonalosť prítomnosti, ako chybu, ktorú budem chcieť opraviť a odstrániť.

 

PROBLÉMOM ČLOVEKA JE TO, ŽE CHCE OPRAVOVAŤ ŽIVOT.

TO, ČO JE VŠADE A POTOM JE VŠETKO ZLÉ. BEZ ZMYSLU A ZBYTOČNÉ.

 

KTO CHCE OPRAVOVAŤ, TEN CHYBU NÁJDE. A DÔVOD, PREČO MUSÍ BYŤ,

 VŽDY UZNÁVA, PRETOŽE HO VYTVORIL ZO SVOJHO ZÁUJMU.

 

Myslíme stále, takže myseľ je vždy v pohybe. MYSEĽ JE POHYBOM. Aj keď pohyb stojí, či je

všade, tak je tým, čím je, proste sa pohybuje. I keď stroj stojí na mieste, je v pohybe, pretože

niečo vyrába. Je dobré vedieť, že pohyb nemá prekážky. Žiadne obmedzenia. Všetko, na čo

myslíme, má pohyb, inak by sme to nevnímali. Čím je teda ten, čo myslí a je? Je pohybom,

ktorý sám seba nemôže obmedzovať, ohrozovať, či so sebou bojovať. TO, ČO CHCEME,

NIE JE OHROZENÉ.

 

TO, ČO CHCEME, NEMÁ PODMIENKY, LEBO NIČ INÉ NIE JE.

 

Zamyslime sa: Ak je niečo v pohybe, ako to za chodu chceme opravovať? A čo už len na tom

 opravíme, ak funguje? Ak nechceme vidieť, že nejaký stroj ide, a tak funguje perfektne, musíme

 považovať za pravdu, že stojí a nič nerobí, proste má poruchu, hoci to pravdou byť nemôže, veď

 predsa myslíme. A čo sa stane, ak strčíme prsty do rozbehnutej mašiny? Čo by sa asi stalo, keby

sme chceli opravovať pustenú práčku, alebo mixér? To by bolelo! A nič by sme neopravili! Len

keď nevidíme, že myseľ funguje neustále, a tak dokonale, chceme opravovať a vtedy hovoríme

o zle, alebo o chybe.

 

JE DOBRÉ MAŤ NA PAMÄTI, ŽE NEOPRAVUJEME, IBA VŽDY NIEČO CHCEME, TAKŽE VŠETKO JE

CHCENÉ. AK TERAZ NIEČO CHCEME, TAK TO NEZNAMENÁ, ŽE TO, ČO SME CHCELI PREDTÝM,

BOLO CHYBNÉ. AK TOMU ROZUMIEME, NEROBÍME CHYBY. NEPESTUJEME ZLO!

 

Ak myslím stále a na tom základe funguje myseľ bez porúch a dokonale, musí tak isto fungovať

aj telo. Vnímame ho podľa toho, čo chceme. Na to, čo chceme, máme dôvod, inak by sme nemohli

nič chcieť. IBA TO, ČO POVAŽUJEME ZA DOBRÉ, A TAK AJ ZA POTREBNÉ, MÁ PRÍČINU. Príčina je ako

koreň, z ktorého niečo vyrastá. Koreň je v zemi, nie na povrchu, takže pre tých, čo sa zameriavajú

iba na povrch, môže byť neviditeľný a nepoznaný, a preto si ho nevšímajú.

 

Treba si pamätať, že zlo je nezmyslom života, pretože ho pre seba nikto nechce. Ak nechce,

 nemá zlo príčinu. Nemá z čoho vyrastať, je to teda niečo umelo vytvorené. To, čo je umelo

vytvorené, je vytvorené nepochopením, čo znamená, že tvorím, ale pritom neviem, čo to je

 a čo sa z toho vykľuje. Ako to bude pôsobiť! Jednoducho neviem, čo robím.

 

 Je to podobné, ako siať do svojej záhradky nejaké semienka, a pritom sa nezaujímať,

čo z nich vyrastie. A potom mám v záhrade aj to, čo sa mi nepáči a nevychádzam z údivu,

odkiaľ sa to nabralo, však to predsa nechcem! Nepochopenie je teda ľahostajnosť k sebe.

 

Zlo nemá príčinu, je nezmyslom, pretože každú chvíľu môžem chcieť iba to, prečo žijem.

Radosť, potešenie zo seba. Ak nie som blázon, mal by som to uznať. Ak už teda prijmem

takéto poznanie, ako ho využijem?

 

Úplne jednoducho. Uvediem malý príklad. Keď sa cítim nepríjemne, alebo som chorý, lebo to je

to isté, položím si otázku: Prečo chcem bolesť? Ak vo chvíli otázky nepoznám, alebo mi nie je

jasný dôvod, prečo takýto stav chcem, nemá bolesť teraz príčinu, čo znamená, že vytvorený

koreň začne usychať, a tak začne uvädať a miznúť aj to, čo z neho vyrástlo. Jednoducho,

ťažkosť mizne, alebo choroba ustupuje, pretože jej nemá čo dávať výživu. Koreň je

suchý a nemohúci.

 

Zmyslom života je to, čo chcem. Vôľa. Ak sa cítim zle, nehľadám príčinu, pretože to, čo chcem

nájsť, je potrebné a chcené, takže skutkom hľadania udržujem nepríjemný stav. Nehľadám, ale

položím si otázku, prečo chcem bolesť a ak v tej istej chvíli nepoznám odpoveď, nemám dôvod

udržovať nepríjemný stav. Čo nemá príčinu, nemá dôvod byť! Je to proste nezmysel, ktorý vôli,

a tak ani životu, či človeku nepatrí. DÔVOD BYŤ MÁ IBA TO, ČO VEDOME CHCEM.

 

Uvedené riešenie je ľahké, ale práve preto ho človek naučený na komplikácie nemusí prijať.

 Pri tomto postupe nezabúdam na to, že ak viem, že potrebujem na nejakú chorobu lieky, tak ich

neodhadzujem, lebo potreba vyjadruje to, čo chcem. Ak chápem, že ich chcem, nie sú zbytočné,

ale vždy je lepšie predchádzať bolesti, a to sa deje vtedy, keď mám neustále na pamäti fakt, že

AK NIEČO NECHCEM, NEUDELÍM TOMU PRÍČINU, PRETOŽE TO, ČO MÁ PRÍČINU,

JE DOBROM, A PRETO PRE M ŇA EXISTUJE.

 

Ak človek nemá takéto poznanie, potom pre neho existuje aj to, o čom je presvedčený, že to

nechce, a preto nie je očarený životom, ale má zo seba strach. Vtedy existujú pre neho ťažkosti,

bolesti a smrteľnosť, jednoducho všetko to, čo označuje ako zlo. ROZPOZNÁVANIE DOBRA OD ZLA,

ALEBO ODDELENIE ZRNA OD PLIEV JE ZALOŽENÉ NA ROZPOZNÁVANÍ PRÍČINY. TO, ČO JE DOBRÉ,

MÁ JASNÚ PRÍČINU, A TO, ČO JE NEZMYSLOM, MÁ NEJASNÚ, ČIŽE NEISTÚ PRÍČINU.

Nehľadám nejasnosť! Nejasnosť je svetlu nanič.

 

TO, ČO CHCEM, CHCEM PRETO, ABY BOLO A EXISTOVALO, TAKŽE PRÍČINOU DOBRA

JE PRÍTOMNOSŤ ŽIVOTA.

 

PRÍTOMNOSŤ ŽIVOTA SA PREJAVUJE POTREBOU ŽIŤ A NIE POTREBOU STRATIŤ ŽIVOT.

 

ČO JE TO MÚDROSŤ? MÚDROSŤ JE VEDIEŤ, ŽE FUNGUJE VŠETKO, ČO CHCEM. DOKONALE.

 MÁM VEDIEŤ, ŽE AK MYSLÍM STÁLE, TAK SVOJU MYSEĽ A TELO CHCEM A MÁM NA TO DÔVOD!

 PRÍČINOU JE PRÍTOMNOSŤ ŽIVOTA. JA. SEBA NEHĽADÁM!

 

Ak príčinu svojej existencie nechcem vidieť, som pre seba klamný a neskutočný a klamy

aj tvorím. Treba mať na pamäti, že o tom, čo je klamné a neskutočné, viem tak, že viem,

 že sa to musí stratiť. Nie je šťastie ako šťastie!

 

AK MYSEĽ FUNGUJE, NEMÁ PORUCHU A TAKÉ ISTÉ JE AJ TELO, LEBO MYSEĽ A TELO

JE JEDNO V JEDNOM. TO, ČO FUNGUJE, JE BEZ CHÝB, A PRETO JE DOBRÉ.

DOBRO NECHCEM STRATIŤ!

 

Keď žijem, potrebujem vedieť o sebe. Potrebujem myslieť, takže myseľ funguje na základe

potreby, a to je vynikajúce, pretože môže vyprodukovať iba to, čo uznám za potrebné. Na to,

 aby som niečo uznal za potrebu, musím to chcieť, a to, čo chcem, je prianím. Prianie by malo

byť dobré, však? Z tohto dôvodu myseľ tvorí iba to, čo uznávam za potrebné, a tak za dobré,

 iná vec je, či mám ochotu zamýšľať sa nad svojou potrebou, lebo ak nie, môže byť dobrom

aj to, čo sa mi nepáči, alebo pre seba nechcem. A či ma vlastné dobro vôbec zaujíma!

 

Človek vie, že myslí stále a keby mal ochotu zamyslieť sa nad sebou, pochopí, že to, čo funguje

stále, nemá chybu. Je bezporuchové, čiže dokonalé. Napriek tomu, že človek vie, že myslí stále,

 pestuje poznanie, že je nedokonalý. Takže nedokonalosť je jeho potrebou a prianím. Nie je to

divné, ak prianie tvorím ja a považujem ho za dobré? A kto verí, že nedokonalosť je dobrá?

Nedokonalosť musí mať chyby, takže zrejme nie je v poriadku. Ak niekto chce mať bordel,

nik ho nepresvedčí, že to môže byť aj inak.

 

Potreba byť pre seba nedokonalý a takým pohľadom sa pozerať aj na svoju tvorbu, vytvorila

 program, respektíve takú fantazijnú myseľ, ktorá vyrába nepodarky. Alebo také myšlienky, pocity,

 plány a ciele, ktoré nepovažujeme za pekné, ale napriek tomu uznávame, že musia byť, pretože

 vznikli z uznanej potreby. Nemali z čoho iného!

 

Čo je potrebné, chcem. Zamyslím sa: Je pre tento svet potrebné zlo, či chyba? Nedívam sa po tom,

čo robili a robia ľudia, odpovedám za seba, lebo keď uznám, že je niečo potrebné pre časopriestor,

v ktorom žijem a dýcham aj ja, je to moja uznaná potreba. Potreba mojej prítomnosti. To, čo uznám

 za potrebu času, je potrebou mojej existencie, je to program, ktorý zadávam do stroja a podľa toho

 vyrába stroj produkty, teda myšlienky. A podľa takýchto myšlienok zase hodnotím, aký som. Aký

je život. Ak je chybou, nemá cenu. Je zbytočný. Bez zmyslu. Ja som nezmyselný.

 

Problémom nie je to, že máme fantazijnú myseľ, lebo je to podobné, ako dívať sa na rozprávku,

problémom je to, že takúto myseľ považujeme za svoju skutočnosť. Fantazijnej mysli môžem

kedykoľvek odňať udelené právomoci, stačí mať dobrú vôľu, proste chcieť. Treba vedieť, že

TO, ČO SA MI NEPÁČI, NIE JE MOJÍM PRIANÍM, ALE POVEROU. TOMU, ČO SA MI NEPÁČI,

NEVERÍM.

 

Fakt, že myseľ nemá poruchu, sme ochotní pripustiť vtedy, keď sa nepozeráme dozadu. Že to

tak vždy bolo i bude! Keď neberieme vážne uznávané tradície a potreby, ktoré sa nám nepáčia.

Ak ľudia v minulosti trpeli a umierali, tak to neznamená, že sa tak musí diať vždy. Je to iba akási

veštba, ktorá sa nemusí naplniť, ale ak niekto chce mať svoj kríž, nik mu v tom nezabráni. A ak sa

tu traduje, že niekto za nás umrel, alebo nás vykúpil z hriechov a takáto pravda mi vyhovuje, tak to

zase pre mňa znamená, že ja už umierať nemusím. KTO NEMÁ SMRŤ, NEMÁ ŽIADNY HRIECH.

NEMÁ CHYBU! Na život sa treba pozerať očami krásy. Okom je myseľ.

 

KDE JE NEBO? JE V MYSLI. AK CHCEM UVIDIEŤ NEBO, MUSÍ BYŤ MOJOU PRÍTOMNOU POTREBOU

MYSEĽ BEZ PORÚCH, TAKŽE DOKONALÁ MYSEĽ, ČO NIE JE ŤAŽKÉ, AK VIEM, ŽE MYSLÍM STÁLE.

 

TELO JE MYŠLIENKOU. Márne budem liečiť telo, ak mám myseľ naplnenú nešvármi. Ak mám

v nej naukladané nepodarky, ktoré zo všetkých síl udržujem potrebou byť chybný, či hriešny,

 a tak aj smrteľný. Tvorbu takejto mysle človek neodstráni, lebo však ani nevidí, čím ju udržuje.

Nedokonalá myseľ je zlostná myseľ, veď ktože by sa už len tešil z faktu, že sa mu niečo nemusí

podariť?!

 

Ak chcete šťastie, ale pritom hovoríte, že sa stratí, tak to hovorí nedokonalá, či fantazijná myseľ

a hovorí to preto, lebo vidí, že sa jej šťastie zase nevydarilo. Nedokonalá myseľ odstraňuje to,

čo sa jej nepáči. Vytrháva burinu v záhrade, ale korene necháva nedotknuté. Dôležitý je pre ňu

iba povrch, nie vnútro. Vnútro nemá pre fantazijnú myseľ zmysel, lebo keby malo, nemala by

čo odstraňovať. Splynula by s dokonalou mysľou.

 

Ak chcem využívať poznanie, potreby a schopnosti dokonalej mysle, musím vedieť, že je

iba jedna a nie prijímať za potrebnú takú myseľ, ktorá teraz dobru neverí, ale zlo tiež nechce.

Taká myseľ nevlastní nič, a preto sa všetkého hrozí. Musí, lebo nedokonalosť nie je vôľou.

 

AK MYSLÍM, UŽ SOM DOKONALOSŤ DOSIAHOL, PRETOŽE SI MÔŽEM PRIAŤ VŠETKO,

ČO LEN CHCEM.

 

TERAZ JE VŽDY. Ak tomu rozumiem, viem, že v každej chvíli si volím, alebo si môžem vybrať to,

čo mi vyhovuje. Zdá sa to ľahké, ale nie každý sa tým riadi, pretože to, čo považujeme za pekné,

nepovažujeme vždy za pravdu. To, čo sa stalo teraz, trvá vždy! Prisúďme chyby tomu, čo teraz

nie je a nebudú mať čas. Bude to pravda, lebo prítomnosť je bezchybná. Neprisudzujme chyby

minulosti, lebo ak ju vidíme, vidíme ju teraz. Prisúďme chyby prázdnote, pretože život

prázdny nie je.

 

PRÁZDNOTA NIE JE V ŽIVOTE VIDITEĽNÁ, TAKŽE AK JEJ PRISÚDIME ZLÉ SPOMIENKY,

PRESTANEME ICH VIDIEŤ, A PRETO SA ŤAŽKÝCH POCITOV MINULOSTI ZBAVÍME BEZ TOHO,

ABY SME POTREBOVALI BYŤ TERAZ A STÁLE SMRTEĽNÍ.

 

JE DOBRÉ DÍVAŤ SA DO MINULOSTI S OBDIVOM, LEBO ŽIVOT NIE JE DANÝ PRE ĽÚTOSŤ.

 

V budúcnosti je to, čo chceme teraz. Aj z tohto dôvodu sa človek budúcnosti obáva.

Musí vedieť, čo chce a nepovažuje to za dobré, inak by sa zrejme neobával. AK NIEČO

CHCEM, MUSÍM VEDIEŤ, AKÉ TO JE, VŠAK PREČO INAK BY SOM TO UŽ LEN CHCEL?

 

Ak chce teda niekto smrť, alebo ju potrebuje, má presne vedieť, aká je. Má vlastnú potrebu

poznať. Otázka na zamyslenie: Načo mi je to, čo nepoznám, a preto ani neviem, ako funguje?

Ak potrebujem to, čo nepoznám, potom to funguje tak, ako mu niekto určil. Takže vlastne

o tom, ako budem prežívať smrť, nerozhodujem ja, ale niekto iný. Ktohovie kto! To nie je

odvážne, ale bláznivé, pretože riskujem, že stratím všetko, na čom mi záleží.

 

Ak chcem stratiť život, je všetko, čo chcem, zbytočné. Nemá cenu. Nič z toho, čo mám rád,

si necením, a tak to strácam. Môžem byť očarený z toho, o čom viem, že to určite odhodím?

Očarenie je blaho pocitov. Nebo nepatrí tomu, kto neoceňuje fakt, že myslí stále.

 

Človek má iba jednu myseľ. Kvalitnú, čistú, jasnú, ale kvalita môže byť zanesená prachom.

Prekrytá prachom ťaživých, nepríjemných skutkov, ktoré sme zažili, alebo neustále pozorujeme

 v okolí, a tak pestujeme v pamäti. Môže byť prekrytá skúsenosťami, ktoré z pozorovaných dejov

vyvodzujeme. Zanesená zakorenenými tradíciami a nechutnými spomienkami, ktoré vnímame ako

hrozbu, ale napriek tomu sa k nim stále vraciame. Ak sa upíname na ťaživé, smutné zážitky, ak ich

rozoberáme a pestujeme preto, aby sme sa poučili z chýb, opierame sa o to, čo nechceme.

 A potom je samozrejmé, že máme k sebe výhrady.

 

Z výhrad a poučení si tvoríme starosti, poslaním ktorých je určovať podmienky, ako, kedy a čo

 sa patrí dosiahnuť, alebo stratiť. Jednoducho niečo je dovolené a niečo zakázané, čo by nebolo

 zlé, keby sme si zakázali pripomínať si to, čo nás ohrozuje a trápi, a tak si dovolili prežívať

radosť z prítomnosti seba.

 

Pripomínanie a uchovávanie ťaživých spomienok a poučení tvorí takzvanú druhú myseľ.

Pochádza z tohto sveta, pretože je tvorená a udržiavaná pravdou ľudí žijúcich a dožívajúcich

v obmedzenom čase a priestore. Je tvorená pravdou a zážitkami tých, ktorí nepovažujú tento

priestor za svoj pravý domov. Je to teda klamný domov a v klamnom domove môžu vytvárať

iba klamnú myseľ. Je teda takáto fantazmagorická myseľ vôbec pravdou? Však ju nakoniec nik

nechce. Neupínam sa na nečistotu, na myseľ pripomínajúcu nešváry, nedávam pozornosť tomu,

čo chcem stratiť, a preto pravdou byť nemôže. Nepútam sa ku klamstvu.

 

Hovorí sa, že ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Podľa toho, ako sa prihovárame k sebe, také

myšlienky vnímame zo seba a podľa toho sa aj vidíme. Zameriam teda svoju pozornosť na takú myseľ,

akú chcem. Na čistú myseľ, lebo je to myseľ tvorená dobrou vôľou. Je to myseľ, ktorá neprehodnocuje,

čo môžem a nesmiem, pretože je jasnosťou života. Svetlom vôle.

 

Keď venujem čas čistej mysli, nesnažím sa zabudnúť na ťaživé zážitky a nemusím umierať preto,

aby som zotrel prach spomienok, lebo kto pre prach chce stratiť seba a všetko, čo tu miluje,

ten má dôvod, aby mu prach zostal. Je pre neho dôležitejší ako láska.

 

Zameraním sa na čistotu prach samočinne mizne. Aj tak nikdy nebol pravdou. Keď mám čas

a ochotu pre čistú myseľ, som v súlade so sebou a túto jednotu vnímam ako utíšenie bolesti.

 Ako keby odrazu ustal ničivý víchor a zavládlo ticho. A keď sa pozriem naokolo, nevidím krajinu

zničenú divokým vetrom, ale čarokrásny, pokojný svet. Vždy tu bol, len som ho cez slzy nevidel.

 

KEĎ SI BUDEM PRIPOMÍNAŤ, ŽE MI JE SO SEBOU VEĽMI DOBRE, UVERÍM, ŽE NEBO

JE TU A TERAZ. NEBO NIE JE NEPRÍTOMNÉ. TO PLATÍ PRE TOHO, ČO NEBO CHCE.

KTO CHCE NEBO, POTREBUJE ŽIVOT.

 

KEĎ SI PRIPOMÍNAM, ŽE MI JE SO SEBOU VEĽMI DOBRE, DÁVAM ŽIVOTU CENU.

DÁVAM SEBE TO NAJVIAC, LEBO VTEDY JE VŠETKO, ČO CHCEM, OCENENÉ.

JEDNODUCHO SA ODMEŇUJEM. ČO JE VIAC AKO ODMENA?

 

Byť v súlade s mysľou znamená byť očarený tým, čo v sebe vidím. Očarenie je chvíľa, v ktorej

neexistujú starosti. Prežívanie bezstarostnosti! O takejto chvíli viem iba to, že ju chcem prežívať

stále, lebo prináša blaženosť pocitov. Bez očarenia je dobro neexistujúce. Alebo je možnosťou,

takže neistotou.

 

OČARENIE JE CHVÍĽA, V KTOREJ ČLOVEK VERÍ, ŽE DOKÁŽE VŠETKO. JE SI ISTÝ ŽIVOTOM,

A TAK AJ NEBOM, PRETOŽE KEĎ JE V JEDNOTE S MYSĽOU, NEDÁVA SI ŽIADNE PREKÁŽKY.

NEMÁ OHROZENÉ PRIANIA. OČARENIE JE CHVÍĽA BEZ PODMIENOK.

 

Koľko očarujúcich chvíľ sme prežili? Možno vo chvíli zamilovanosti sme precítili akýsi opar

očarenia, ale už i ten náznak sa prejavoval tak, že sme nebrali do úvahy pripomienky a skúsenosti

 iných ľudí. Jednoducho sme boli uchvátení tým, čo cítime. Ľahkosťou vedomia a život mal odrazu

 zmysel, pretože v tej chvíli starosti nemali silu. Nemali pozornosť! Čaro života trvalo dovtedy,

 kým sme nezačali mať výhrady voči sebe, alebo voči svojmu prianiu.

 

OČARENIE JE SILA VEDOMIA. KAŽDÁ INÁ SILA MYSLE JE SPOCHYBNITEĽNÁ.

 

Prečo túžime po láske? Nie preto, aby sme neboli opustení, odkázaní na pomoc, prípadne

 si založili rodiny, ale iba preto, aby sme boli v súlade so sebou. Súlad so sebou nazývame

 porozumením. Každý hodnotí lásku podľa toho, akú má predstavu o Bohu, o dobrom živote,

či o nebi. Mal by som byť vďačný za to, že uznávam existenciu porozumenia, pretože bez

porozumenia považujem život za peklo a v pekle aj ostanem.

 

ČO JE MOJOU POTREBOU, A TAK AJ MOJÍM DOBROM? ČO JE NAJVZÁCNEJŠIE?

ŽIVOT, LEBO BEZ NEHO BY NIČ NEBOLO. TO, ČO JE VZÁCNE, NECHCEM STRATIŤ.

ANI VO SNE!

 

Ide v tomto svete o život? Aj áno, aj nie. Nejde o život, lebo keď som, žijem stále, takže to je

vyriešené, ale vždy ide o to, ako život vidím a prežívam. Ide o to, či si teraz a tu uvedomujem

cenu života, alebo je bezcenný. Vzácnosťou som vždy očarený, ale zbytočnosťou nikdy.

 

AK ŽIJEM, MAL BY SOM ŽIVOTU PREJAVOVAŤ VĎAKU. TO, ZA ČO SOM VĎAČNÝ,

NEPOVAŽUJEM TERAZ ZA ZBYTOČNÉ A DOČASNÉ, ALE OCEŇUJEM.

VĎAČNOSŤ SEBE ZA SEBA JE DOBROM MYSLE.

 

Ľudia uznávajú mnoho kúziel, ale len málokto dokáže oceniť kúzlo života, pretože toto kúzlo je

založené na ocenení života. Tohto života a nie toho, čo ešte len niekedy a nejako príde a ktorý

teraz neprežívam. Ak súlad so sebou, či so svojimi myšlienkami neprežívame teraz, nikde ho

 nenájdeme. Som vďačný za to, že myslím, v každej chvíli som za to z celého srdca vďačný,

inak je slovo ĎAKUJEM prejavom nepochopenej túžby, jednoducho vyjadruje potrebu

nerozumieť tomu, čo chcem.

 

Mali by sme vedieť, že keď hovoríme o láske k sebe, alebo k niekomu inému, hovoríme

o porozumení, inak je láska nepochopenou prítomnosťou. Nepochopená prítomnosť je sen

o živote. Mnohí nechcú vidieť, že láska nie je hrozba ani hádka so sebou.

 

AKÝ MUŽ JE PRE ŽENU SKUTOČNE PRÍŤAŽLIVÝ? TAKÝ, O KTOROM VIE, ŽE JEJ DOKÁŽE

NAPLNIŤ KAŽDÉ PRIANIE. A AKÁ ŽENA JE PRE MUŽA NENAHRADITEĽNÁ? TAKÁ, KTORÁ

 VIE OCENIŤ JEHO SILU.

 

ŽIVOT JE NENAHRADITEĽNÝ, LEBO JE VŠADE. ŽIVOT JE NEODOLATEĽNÝ, LEBO JE SILOU.

V KAŽDOM MOJOM PRIANÍ JE ŽIVOT!

 

Ak môžem mať koniec, nie som pravdou života. Keď chcem stratiť seba, nie som pre seba reálny.

A nie som pre seba ani dôveryhodný, veď sa môžem kedykoľvek stratiť! Ak nedávam na prvé miesto

život, nedávam tam seba. A kto potom stojí na najvyššom stupienku? Niekto iný zvíťazil. A kto to je,

ak som jeden? Teda mal by som byť, ak vidím, že sa nepohybujem v dvoch telách. Tomu, čo je

jedno, sa nič nevyrovná.

 

POZNANIE, ŽE AK JE ŽIVOT PRÍTOMNÝ, JE VŠADE, NEMÁ V TOMTO SVETE POZORNOSŤ.

 

Vždy si niečo prajeme, ale pritom zabúdame na seba. Na život a potom sme sklamaní z toho, že

sa priania neplnia. A komu sa majú naplniť, ak dám na prvé miesto trebárs zdravie, alebo šťastie, ale

pritom ja ako život tam nie som? Nuž, ak sa chcem stratiť, tak akosi nejde dať na prvé miesto život,

všakže? Ak dám na prvé miesto šťastie, ale ja ako život tam nie som, mám tam šťastie bez seba.

Je tam bezo mňa. Je tam, kde ja nie som. Je to stratené šťastie.

 

Čo patrí vôli, patrí Bohu, takže životu. Patrí mne. Patrí vtedy, keď je pravdou, že som živý.

Keď som pravdou života, viem, že život je všade, a preto sa nemá kde stratiť! Nemám dôvod

 uznávať, že som smrteľný. Na prvom mieste stojí vždy život, pretože je všadeprítomný.

 

PRVORADÝ JE ŽIVOT, LEBO BEZ NEHO BY NIČ NEBOLO. ANI ŠŤASTIE, ANI ZDRAVIE, ČI SILA

 A ANI TELO, KTORÝM SOM. AK TELO NEMÔŽE EXISTOVAŤ BEZ ŽIVOTA, POTOM JE KAŽDÉ TELO

VŽDY ŽIVÉ.

 

Ak nie je na prvom mieste život, stojí na najvyššom stupienku to, čo nie je životom. Prázdno

života, takže neprirodzenosť nazývaná aj smrteľnosťou. Ak je všade život, je potreba strácať seba

neprirodzená istota. Jednoducho nezmysel a vtedy život nemá zmysel. Nič nemá dôvod byť, pretože

keď človek uznáva, že život sa môže stratiť, všetko sa stráca. Takže vlastne žiadna vôľa pre neho

neexistuje. Nemôže ničomu veriť. Ani len tomu, že vidí a má slovo.

 

STRÁCAŤ CHCEME IBA TO, ČO NEPOVAŽUJEME ZA DOBRÉ. TAKŽE TU VLASTNE

 NIKTO NIE JE DOBRÝ?

 

V tomto svete existuje spánok, a tak aj sny. Každý vie, že spánok potrebuje. Aj sny každý

potrebuje, pretože aj keď spím, tak som, a preto musím tvoriť a vidieť! Nejaký obraz seba,

alebo dej. V spánku máme zavreté oči, takže môžeme povedať, že preto, aby sme sa videli,

musíme si seba a svet nejako predstaviť. Je jedno ako, pretože potrebný je iba obraz, ktorý

nazývame snom. Potrebujeme stále vidieť, proste využívame pohľad, pohyb a tvorivosť, aj

keď spíme a nie vždy o snoch vieme, alebo zmiznú skôr, ako si ich vedome všimneme.

 

Čo teda vidím, keď spím? Niečo nakreslené na papieri. A čo to znamená pre toho, čo kreslí?

Je to skutočne on? Je postavička, ktorou som v sne, tá istá, čo leží na posteli? Nie je, je to iba

predstava o sebe. O tom, ktorý leží na posteli. Nejaká kresba, a keď sa prebudíme, nakreslená

predstava mizne. Nie je potrebná, pretože vidíme skutočný obraz, čiže toho, čo kreslil.

 

Skúste si na papier bez toho, aby ste sa dívali do zrkadla, ale iba podľa pamäti nakresliť svoj obraz.

Vystihli ste kresbou svoju skutočnú podobu? Do detailov? Ak ste úplne presne, do tých najmenších

detailov nevystihli svoj obraz, nie je to vaša skutočnosť, hoci ste to vy osobne nakreslili. Nie ste to

vy, je to niekto iný. Možno podobný, ale nie ten istý. Originál musí byť presný. Do detailov!

Originál je iba jeden!

 

Ak nakreslený obraz, či snová podoba nevystihuje presne skutočnosť, tak ani vo sne nemáte

také myšlienky, pocity a plány, ako má tá vaša skutočná, originálna, či pravá podoba. Alebo má

vtedy, keď presne viete, prečo niečo v sne robíte, ale to už vlastne nespíte, lebo si uvedomujete

príčinu svojho skutku, a to je už iná záležitosť.

 

Keď sa ráno prebudíte, ide snáď do práce tá vami nakreslená snová postava? Robí snáď niečo

 počas dňa? Oblieka sa, pije, varí, upratuje a rozpráva sa s ľuďmi? Určite nie, robí to vždy tá vaša

skutočná podoba. Robí to ten, čo ležal na posteli a nie ten, ktorého nakreslil a ktorý mal vo sne

pohyb i myslenie iba preto, lebo ho nakreslil ten živý, skutočný človek. O tom, čo uznávate,

chcete a prežívate, rozhoduje vždy ten, čo si uvedomuje seba. Ak to niekto nechce vidieť,

nechá sa ovplyvniť kresbou, teda tou postavou, ktorou nie je, a preto nemá právo

rozhodovať. To je jediné ovplyvňovanie!

 

Nakreslená postavička po prebudení mizne. Nemá dôvod byť, pretože o všetkom, čo je,

rozhoduje ten, čo vstal, takže si uvedomil svoju skutočnosť. Smrť je spánok. V spánku žijem.

 Mám živé telo, inak by som nemohol snívať. Kto počas dňa vzťahuje smrť na seba a nie na

nakreslenú predstavu, neuvedomuje si svoju skutočnosť. Ešte stále spí, teraz je mŕtvy!

Bolo by dobré spamätať sa, alebo sa vzkriesiť, inak nebudem tým, čím som.

 

UMIERA SA IBA V SNE. TREBA VEDIEŤ, ŽE KAŽDÉ RÁNO, KEĎ SA PREBUDÍTE, TAK VY

AKO SNOVÁ POSTAVIČKA ZOMRIETE A NIE VZŤAHOVAŤ SMRŤ PO PREBUDENÍ NA SEBA.

 

Prečo mám cez deň potrebu umierať? Mám potrebu spánku. Je to pre mňa istota. Viem, že

zaspím a že tá predstava, ktorá existuje vo chvíli, keď si neuvedomujem skutočnosť toho, čo

spí, určite zmizne, a to viem iba preto, lebo viem, že prebudím. Viem, že sa snová postava, či

predstava seba niekam stratí, pretože to nie je ten, čo leží na posteli. Ak teda počas dňa budem

 vedieť, že musím umrieť, tak by som mal chápať, že hovorím o nakreslenej snovej predstave

 a nie o sebe, hoci tú kresbu tvorím ja.

 

Mám vedieť, že ten, čo si uvedomuje seba, čiže chodí počas dňa do práce, na výlety, pije, má

priania, zabáva sa s rodinou a niečo vedome tvorí, nie je tým človekom, ktorý musí zomrieť,

ale že smrť potrebuje pre snovú predstavu, ktorú si zase určite nakreslí, pretože vie, že zaspí.

Prečo teda ľudia hovoria, že každý musí umrieť? Prečo majú potrebu smrti? Lebo vedia, že

večer zaspia.

 

Stratu seba ako smrť potrebuje človek iba pre svoju snovú predstavu a potrebuje ju preto,

aby sa mohol prebudiť, čiže uvedomiť si seba a niečo v tomto priestore vytvárať, inak by

v tomto svete nič nebolo. Ani len tá posteľ, na ktorej spí. Ani tento svet by nebol, lebo

 by ho neuvidel.

 

V TOMTO POZNANÍ NEJDE O SMRŤ, ALE O TO, ABY SI ČLOVEK VO SVETE, KDE SA UMIERA,

 DOVOLIL DAŤ NA PRVÉ MIESTO ŽIVOT. INAK JE TO, ČO JE VŠADE, DRUHORADÉ, BEZCENNÉ

A ZBYTOČNÉ, ČO ZNAMENÁ, ŽE ČLOVEK STRÁCA SVOJU PRÍTOMNOSŤ. VŠETKO, ČO CHCE.

 

 V tomto poznaní ide o to, aby človek počas dňa, čiže vtedy, keď si uvedomuje seba, postavil

na najvyšší stupienok život, lebo to, čo chcem, nie je zbytočné iba vtedy, keď je ocenený život.

Keď postavím život na najvyšší stupienok, som pre seba stále prítomný. Nestrácam seba.

To je víťazstvo nad smrťou.

 

KEĎ SOM PRE SEBA STÁLE PRÍTOMNÝ, JE TRVALÉ A STÁLE PRÍTOMNÉ AJ TO, ČO CHCEM.

MOJA VÔĽA. INAK SA TO, ČO ČLOVEK CHCE, STRÁCA A POTOM HOVORÍ O NEŠŤASTÍ A ZLE.

 

Keď dá niekto na prvé miesto potrebu smrti bez toho, aby si teraz a tu uvedomil, že táto 

potreba sa týka iba toho, že v tomto priestore existuje spánok, tak sú pre neho na prvom

dôležitom mieste sny a vtedy je všetko iba sen.

 

Ak si neuvedomíme, že sny sa strácajú a potom zase vzniknú preto, aby sa stratili, stále

strácame dobro. Strata dobra je zlo, ale potom sa zase zlo stratí, a tak dokola, takže človek

 nikdy nič nemá. Nič nie je trvalé a skutočné. Ani on sám pre seba, tiež je snom. Ak nie je

najcennejšie to, čo je všade, nechceme nič.

 

ČO JE VIAC AKO TO, ČO JE VŠADE? ŽIVOT JE JEDINÝ BOH. INÝ BOH NEMÁ KDE BYŤ!

KEĎ UDELÍM ŽIVOTU PRVÉ MIESTO, JE ŽIVOT NAJVYŠŠÍM BOHOM.

 

Ak dám na prvé, víťazné miesto potrebu smrti, tak tam nestojím ja, ale to, čo nevystihuje moju

skutočnú podobu a myslenie. A kde je skutočnosť, kde je nebo? Je druhoradé a ako nedôležité

o ničom nerozhoduje. Ak je prvé to, čím v skutočnosti nie som, tak moju pravdu tvorí podoba,

ktorá ma nevystihuje. Nakreslená a nevšímavosťou uznaná podoba je mojou realitou! Stromom,

ktorý rodí plody! Matkou. To nie je matka božia, to nie je krištáľová myseľ. A aké sú potom

myšlienky hovoriace o nebi a priania šťastia? Nič neznamenajú. Ostávajú snom.

 

Kde som ja, tam je všetko. Kde je život, tam je aj to, čo chcem. Keď ja nie som prvý, nie je

víťazom ani to, čo si prajem. Život je prítomnosťou. Život, či svoju prítomnosť si uvedomujem

vtedy, keď život chcem. KEĎ TERAZ CHCEM SEBA. KEĎ CHCEM ŽIVOT, SÚ MOJE PRIANIA

PRÍTOMNÉ.

 

Čo je snom, nikde nie je. Keď namaľujem snovú predstavu, nevystihuje moju skutočnosť.

Nie som to ja, a preto snový obraz nikde a v ničom nie je. To, čo je všade, chcem stále,

a to je mojou skutočnosťou. KEĎ CHCEM ŽIVOT, SOM PRAVDOU ŽIVOTA. PRÍTOMNOSŤ

VŠETKO, ČO CHCEM.

 

ČO MÔŽE BYŤ VZÁCNEJŠIE AKO TO, ČO JE PRÍTOMNÉ?

 

Čím som, ak chcem stratiť prítomný život? Zrejme nie som prítomný, lebo prítomnosť vie,

čím je. Ak chcem stratiť prítomný život, musím vedieť, že to nie som ja. A ako už len stratím

 to, čím nie som? Život má všetko, pretože je všade. Keď mám na najcennejšom mieste život,

starám sa o život a nie o to, kedy a ako stratím to, čo stratiť nemôžem. Aj ten, čo spí,

 musí žiť! Musí mať živé telo.

 

AK MÁM NA PAMÄTI, ŽE ŽIVOT JE VZÁCNOSŤ, NEBOJÍM SA ŽIVOTA.

A NIE JE ANI ZÁŤAŽOU. TO, ČO NEZAŤAŽUJE, OBLAŽUJE.

 

Život je moja pravda, lebo teraz žijem. Život je vzácny, pretože je iba jeden a ako jediný má

všade a vždy iba dobro. Vôľu. Keď je život vzácny, sú také isté všetky myšlienky a pocity.

 Vzácne a pravdivé. Keď je život vzácny, je vzácnou aj moja myseľ, takže sú v nej naukladané

 samé poklady. Všetko to, čo považujem za nádherné a z tohto nevyčerpateľného bohatstva

tvorím blaho pocitov, svoj podmanivý svet lásky. Jednoducho som očarený všetkým, čo

vo svojom svete vidím. Očarenie je príčinou existencie neba.

 

 

 

© Copyright 2018 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.

Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete
súhlas s ich používaním. Viac informácií.

 

VN