NIET KRAJŠIEHO POHĽADU, AKO JE POHĽAD NA ČLOVEKA,

KTORÝ SA TEŠÍ. KRÁSA JE RADOSŤ.

 

Pohľad na tvár, ktorá sa raduje, oslobodzuje od starostí. Ak to neviem, nepoznám spasiteľa.

Nie je dobré prisudzovať dôležitosť tomu, čo nechcem. Keď sa pozriem do zrkadla, vidím tvár.

Aká je? Nemalo by byť až také dôležité, či je pokrytá vráskami, alebo sa mi na nej nepáči niečo iné,

prvoradé by malo byť to, či môj obraz v zrkadle odráža radosť. Vidím na svojej tvári radosť? Alebo

 si všímam a hľadám na nej to, čo nechcem? Tvár, v ktorej dýcha radosť, je krásna tvár. Ani v jednej

 bunke nie je to, čo pre seba nechcem. Uvidieť prejav božskej vôle nie je vôbec ťažké.

 

A aká je tvár, na ktorej hľadám nedostatky? Odráža nespokojnosť a nikoho nepoteší. Snáď každú

chvíľu človek ukazuje iným svoju tvár. Ak tá tvár nežiari radosťou, nasadil si masku. Jednoducho

 chce byť nepoznaný. Pre seba a aj pre tých, čo ho stretnú. To, čo stretnem, ale nepoznám,

je strašidelné. Nedostatky môžeme hľadať a nachádzať iba na maske.

 

Svet, v ktorom človek pri pohľade na seba neudeľuje dôležitosť radosti, ale hľadá nedostatky,

a tak si všíma to, čo nechce, je karnevalom masiek. Karneval je určený pre zábavu, iné poslanie

 je nezmyselné, ale ak niekto uzná masku za svoju skutočnosť, je to zábava naplnená strachom.

Zábava so strašidlami sa prejavuje nedôverou k životu, lebo však tomu, čo je strašidelné, a tak

 nepoznané, nemôžeme veriť. Nedôvera v život je nedôvera v lásku. Život bez lásky je bezcenný

 život. Mali by sme vedieť, že strašidlo nemá hodnotu. Nemá preto, lebo ním nie som.

 

MASKA ZOBRAZUJE NEJAKÚ TVÁR. JE TO PODOBA TOHO, KTORÝM NIE SOM.

TEN, KTORÝM NIE SOM, MÔŽE ZOMRIEŤ. MÔŽE, LEBO TO NIE SOM JA.

 

Nestotožňujem smrť so sebou! So svojou skutočnosťou, so svojím prítomným životom,

pretože ak tak robím, vždy nájdem iba toho, ktorým nie som. A ani šťastie, ktoré objavím,

nebude pravé. Nič nebude pravé, stále a dôveryhodné. Netreba zabúdať, že vždy som iba

jeden, takže buď pravdu svojho bytia vnímam pohľadom toho, ktorým nie som, alebo

pohľadom vôle. Prítomnosť, či pravda o sebe má iba jeden pohľad. Ten, ktorým

nie som teraz, môže umrieť, alebo mať nedostatky.

 

KEĎ PRI POHĽADE NA SEBA NEVIDÍM RADOSŤ, ALE NEDOSTATKY, VIDÍM TOHO,

KTORÝM NIE SOM. IBA TOMU, KTORÝM NIE SOM, PATRIA VŠETKY NEDUHY,

STAROSTI A NEDOSTATKY.

 

Radosť má krásnu tvár. To, čo je krásne, je vzácne, a to, čo radostné nie je, mi nikdy nepatrilo.

Neprivlastňujem si to, čo nie je moje. To, čo nie je moje, je nedostatočné a neschopné žiť.

Je to brak. Bižutéria nenahradí diamant. KEĎ ŽIJEM, PATRÍ MI IBA TO, ČO JE VZÁCNE.

 

Ako sa človek stotožňuje s tým, ktorým nie je? Najskôr je potrebné ujasniť si, čo je to vôľa, lebo

bez vôle sa nedeje nič. Vôľa sa prejavuje vierou v to, čo chcem. A čo chcem? Nuž snáď iba to, čo

 mi robí radosť. To, čo chcem, chcem teraz. Ak niečo chcem teraz, tak pre to niečo urobím, inak je

prianie bez času. Nie je vierohodné, takže je nenaplneným skutkom. Je to prianie pravdepodobné,

neisté, proste neskutočné. Nenaplnené prianie patrí tomu, ktorým nie som. Ak je skutočnosť, či

nebo krásou, je neskutočnosť strašidlom.

 

Krásy sa nik neobáva a obávať sa masky, ktorá nie je mojou skutočnou podobou, je akási

 zvrátená zábava. Ako keby sa nevinná karnevalová zábava zvrhla na takú hru, v ktorej sa každý

 správa podľa toho, čo predstavuje maska, ktorú si vybral a zhotovil. A samozrejme si zhotovil

iba takú, ktorou nie je a nevystihuje jeho skutočnú podobu, inak by karneval nemal význam.

Aj smrť je karnevalová maska. Môžeme ju odhodiť.

 

NEVERME MASKE, LEBO AK BUDE POTREBNÁ, NENÁJDEME SVOJU PRAVÚ TVÁR.

NESTOTOŽŇUJME SA S MASKOU, PRETOŽE POTOM BUDÚ AJ SKUTKY TAKÉ,

AKÁ JE TVÁR, KTOROU NIE SME.

 

Život, to je prežívanie pocitov. Ak prisúdite maske silu tým, že nedokonalosť, slabosť a ťažkosti

budete považovať za svoj vlastný cit, budete si tvoriť a prežívať taký životný príbeh, v ktorom bude

zakomponované aj to, čo sa vám nepáči. A potom budete hľadať príčinu, prečo sa niečo udialo, a tak

sa neustále utvrdzovať v slabosti. Maska je slabá, nie ja! Maska je nedokonalosťou, a to preto, lebo to

nie je moja skutočná podoba. Teraz takéto poznanie praktizujem v mysli. Ak tak nerobím, odkladám

dobro, takže nájdenie seba, či neba do neurčitého času po smrti. Ak odložím dobro tam, kde teraz

nie som, čo môžem teraz prežívať? Ako sa môžem vidieť a cítiť?

 

Dobro je vedomá voľba krásy. Dobro má mať svoj čas teraz, inak nie je pre človeka dôležité

a príťažlivé. Treba vedieť, že ten, ktorého baví hľadať nedostatky na sebe, nevie, pre čo

sa rozhoduje. Dobro je moja vôľa.

 

SOM VÔĽOU, LEBO SOM. Vôľa je naplneným skutkom a má čas tejto chvíle. Vôľa je to, čo chcem. 

Skúsme si predstaviť, že sa chceme trebárs napiť vody. Vôľa je to, že sa chceme napiť, nič viac!

Ak teda siahneme po pohári s vodou a pohár sa nám napríklad vyšmykne z ruky, rozbije sa a voda

sa rozleje, tak to, že sa rozbil, nebola vôľa. Nechceli sme predsa, aby sa rozbil a ani vyliať vodu,

chceli sme sa napiť. Ak to, že sa pohár rozbil a voda sa vyliala, nebolo vo vôli, potom skutok,

že sa pohár rozbil, nepatrí mne, ale tomu, ktorým nie som. A tak je to so všetkými vedome

nechcenými skutkami.

 

NEPODARENÉ SKUTKY NEPATRIA MNE, ALE TOMU, KTORÝM NIE SOM.

 

Ak to, čo chcete, realizujete, ale udeje sa pri tom niečo, čo nebolo vo vašej vôli, či v prianí, tak ten

nechcený skutok patrí tomu, ktorým nie som. Jednoducho nebolo to v mojej vôli, a tak ani nikde vo

mne. Ani v mysli, ani v tele, pretože ja ako bytie života som tvorený vôľou byť. Neprivlastňujem si

skutok, ktorý nevzišiel z mojej vôle, z môjho bytia, lebo ak tak robím, stotožňujem sa a tým, ktorým

nie som. A vtedy všetko, čo nie je mojou vôľou, považuje myseľ za skutočné, a preto je to pre mňa

 prítomné. To, čo je pre mňa prítomné, je pre mňa všade. A ako sa potom dostanem do neba?

Všade je to, čím nie som. Ten, čo si privlastňuje nepodarené skutky, nemá nikde domov.

 

Žiadny skutok nie je nevedomý, každý vzišiel z vedomia. Je skutočne veľmi dobré chápať, že ak

som, tak som skutkom vedomej, či všadeprítomnej vôle a všetky skutky robím s plným vedomím.

Nevedomie neexistuje, alebo je tým, ktorým nie som. Aj o tom, čo sa mi prisnilo v noci, viem až vtedy,

keď sa prebudím, teda keď som pri vedomí a záleží iba od môjho vedomia, či niečo z toho uznám za

pravdivé. A snáď by malo byť samozrejmosťou, že uznám iba to, čo sa mi páči. To, čo nie je krásou

a nechcem, je tým, ktorým nie som, a preto je bez sily. Je papierovou maskou.

 

Ak si stanovím nejaký cieľ, viem, aký je a čo obsahuje, a tak by malo byť pre mňa platné iba to,

čo je v cieli a čo teda aj poznám. Vôľa nie je akési nevedomie, vôľa je poznanie. To, čo chcem,

predsa vždy poznám. Vždy viem, aké je, však iba preto to môžem chcieť. Skutky označované

ako nechcené, či nepodarené nepatria vôli, a preto ani mojej bytosti. BYTOSŤ JE PRÍTOMNÝM

SKUTKOM VÔLE.

 

SKUTOK VÔLE JE ŽIVOT, TAKŽE VÔĽA JE PRÍTOMNÝM ÚSPECHOM.

 

Skutok vôle je život. Vôľa je istota, pretože jej skutok je všade. Istota má podarené skutky. Istote

nepodarky nepatria! Som istotou? Ak som životom, tak určite! Ak teda vyhodnotím nejaký skutok ako

 nepodarený, nie je môj. A keďže nepatrí mojej vôli, je nechcený. Nechcené skutky nazývame zlými. Je

všeobecne známe, že zlé skutky nevedú do neba. Nevedú k šťastiu preto, lebo nie sú vôľou. Je dobré

 vedieť, že nechcené, nepodarené, či zlé skutky nevlastní žiadna bytosť. Alebo si ich privlastňuje iba

 ten človek, ktorého láka vidieť seba ako toho, ktorým nie je. Fakt, že niečo nechcem, znamená, že

to nemám. Však som vôľou! Tomu, čo nechcem, nemám ako uveriť!

 

Keď nás niečo láka, nesmierne priťahuje, máme to stále pred očami. Vidíme to vo všetkom.

Aj človek, ktorého priťahuje nevôľa, vidí svoj život, svoju myseľ, či seba tak, akým nie je. A potom

potrebuje umrieť. Potrebuje stratiť to, čím nie je, ale nevie, že to, čím nie je, sa nemá kam stratiť. TERAZ

BY SOM MAL UVERIŤ, ŽE TO, ČO NECHCEM, NIE JE. Inak budem vidieť v zážitku smrti iba skutky toho,

ktorým nie som, pretože pohľad je jeden. Smrť človek kradne. Smrť nie je bohatstvom Boha. 

 

NIČ NEUMIERA A NIČ SA NESTRÁCA. TEN, KTORÝ NIE JE, UMIERA PRETO, ABY NEBOL

A TEN, ČO JE, SA NESTRÁCA. KTO MÁ RADOSŤ, NEPOTREBUJE JU STRATIŤ.

 

Život je skutok. VŠETKO ŽIJE V SKUTKU. Aj nebo, či vôľa žije vo mne, pretože ja som skutkom.

Skutkom Boha. Skutok môžeme nazvať svojím dielom, alebo dieťaťom, lebo ho tvoríme. Ak som

skutkom, dielom, či dieťaťom božskej, takže prítomnej sily, bolo by zrejme rozumné byť v súlade

s tým, čím je môj otec. A čím je? Je všetkým tým, čo pre seba chcem. Láskou.

 

Zvykneme hovoriť, že človek má byť sám sebou, čiže poznať seba, lebo bez poznania nevie, prečo

myslí tak, ako myslí. Nevie, čím je. Či je tým, čo chce, alebo akýmsi prízrakom, ktorý má svoje dni

zrátané. Jednoducho sa zmieta v protichodných vnemoch a ani jeden nie je pravý.Som vôľou, alebo

ničím? Keď nie som sebou, som tým, ktorým nie som. A poznám toho, ktorým nie som?

Nikdy ho nespoznám.

 

Nikdy nebudem vedieť, čo môže urobiť a ani nepochopím jeho skutky. A ak budem hľadať príčinu

skutkov toho, ktorým nie som, vždy objavím iba také dôvody, ktoré nie sú v súlade s vôľou byť,

a tak ani so šťastím. Iba ten, ktorým nie som, si môže dovoliť byť škaredý a nedokonalý.

 

AK VIEM, ŽE SA MI V ŽIVOTE UDIALO TO, ČO SOM NECHCEL, MAL BY SOM VEDIEŤ I TO, ŽE

SA TO STALO TOMU, KTORÝM NIE SOM. V TAKEJTO PRAVDE STRÁCAJÚ ŤAŽIVÉ ZÁŽITKY

SVOJU PÔSOBNOSŤ. NEŤAŽIA. NIE SÚ BREMENOM.

 

Spoliehať sa na to, že čas raz vylieči rany, je chabá útecha, pretože ak niečo lieči, musí prinášať aj

bolesti. Ak už hovoríme o liečbe časom, či o vyblednutí ťaživých zážitkov, mali by sme vedieť, že

ide o liečbu teraz, lebo iba takáto liečba je úspešná. Nie čakať na zabudnutie, ale prijatie pravdy, že to,

čo som nechcel, sa stalo tomu, ktorým nie som, zbavuje viny, bolesti a výčitiek. Toto poznanie neplatí

pre tých, ktorí sa snažia sebe a aj iným zámerne ubližovať. Toto poznanie nie je určené na útechu a ani

na ospravedlňovanie takých prianí a skutkov človeka, ktorý pestuje násilie a snaží sa na ľuďoch

praktizovať to, čo dobru života nepatrí.

 

Koho láka a vzrušuje stotožňovať svoju existenciu s tým, ktorý nie je, ten pre seba nie je.

Hovorí sa tomu, že je mŕtvy. Mohol by odhaliť, či vzkriesiť v sebe to, čím je, respektíve

 vstať zo svojho hrobu, pretože pre toho, čo žije, nič nie je nemožné.

 

AK ŽIJEM, SOM VÔĽOU, A PRETO NIČ Z TOHO, ČO NECHCEM, VO MNE NIE JE.

 

AK SA BOHU PODARILO VYTVORIŤ ŽIVOT, SOM ÚSPECHOM. PRÍTOMNÝM A NEMENNÝM.

ŽIVOT JE TVORCOM RADOSTI, PRETOŽE ÚSPECH MUSÍM STÁLE OSLAVOVAŤ.

TOTO JE DANOSŤ RADOSTI, ALEBO ZÁKON PRÍTOMNOSTI.

 

Radosť je oslavou života. Úspechu bytia. Toho, že som, takže radosť je nemenný zákon bytia.

Ak je radosť ako oslavovanie úspechu zákonom prítomného života, potom je privlastňovanie

neúspechu priestupkom voči prítomnosti života, čo znamená, že bytosť nemá vedomie o sebe.

Jednoducho je pre seba neprítomná, čo môže byť platné iba vtedy, keď sa človek považuje

 za toho, ktorým nie je. Kto tomu rozumie, vie, že SEBAVEDOMIE JE DANÉ PRE KRÁSU.

 

FAKT, ŽE SOM, JE ZÁRUKOU MÔJHO ÚSPECHU. A NIKDY TOMU NEBUDE INAK!

 

Chcem povedať všetkým tým, čo sa vidia ako škaredí: Nie ste škaredí, len sa porovnávate so

zavedeným modelom krásy, a tak vidíte na sebe nedostatky. Nikto nie je škaredý a neúspešný,

pretože vidieť svoju škaredosť, či neúspech môže každý iba vtedy, keď je. Lenže to, čo je,

je prítomným úspechom. Je nádherou Boha. Škaredosť je maska, to nie som ja. Moja tvár

pod maskou sa za žiadnych okolností nemení. Vždy sa raduje, a preto je nepominuteľná.

Nezabúdajte, že od krásy môžete očakávať iba to, čo máte.

 

Pri pohľade na tvár, ktorá žiari radosťou, sa rozplývajú nahromadené starosti, pretože vtedy

 sa zameriavame na prítomný zákon radosti. Ak chcete vidieť v sebe krásu, zažiť úspech, alebo

nájsť riešenie nejakého problému, vyhľadávajte rozradostnené tváre. A samozrejme nezabúdame

na svoju tvár, lebo však tú môžete nájsť najľahšie. Bezstarostnosť života je daná zákonom.

 

Dodržiavanie zákona radosti sa môže zdať vo svete naplnenom prekážkami, zápasmi

a bolesťami nesmierne ťažké, ba až neskutočné. Nie je to ťažké, ak mám na pamäti, že som.

Keď mám na pamäti svoju prítomnosť, pôsobí zákon radosti samočinne, čiže bez násilia takým 

spôsobom, že za skutočné, či pravdivé považujem iba také pocity, ktoré prinášajú krásu a týka sa to

 nielen vlastných pocitov a myšlienok, ale aj pocitov a slov, ktoré vidím a počujem naokolo. Na takýto

a jediný pokoj nemusíme čakať až do smrti a aj tak ho tam nikto nenájde, pretože vôľa nie je potreba

straty. Pokoj je poznanie krásy a patrí prítomnej vôli byť. Voči životu nikto nič nezmôže!

 

VERIŤ SA DÁ IBA RADOSTI, ALE SMÚTKU NIKDY, TO TREBA MAŤ NA PAMÄTI.

RADOSŤ NIE JE VTIP.

 

To, čo je prvé, je všade, alebo to, čo je prvé, je aj posledné. Vedomie o sebe, nazývané aj bytím,

je vedomie úspechu, lebo keď som, iste som sa podaril, takže všetko, čo vytvorím, je tiež úspešné

a vydarené. Nepodarky neexistujú, alebo sú pravdou toho, ktorým nie som. Je dobré chápať, že

ak som, nemôže byť smrť a slabosť úspešná. Mnohí si kladú za svoj cieľ a životnú potrebu

neúspech. Načo je komu neúspešná potreba?! Alebo je neúspech úspechom?

 

Som úspechom, lebo som. Úspech teší, úspech je krásny, však? Takže ak sa vidím, malo by byť

normálne, že sa radujem zo seba. Z toho, že som. Bez vedomia o sebe by nič nebolo, pretože

by sme o ničom nevedeli, takže úspech mám zaručený. Všetko funguje tak, ako chcem,

jednoducho dokonale.

 

Aj neisté prianie funguje dokonale. Vždy bude neisté. Alebo kto chce mať zo seba strašidlo,

bude úspešný a ani o tom nebude vedieť, lebo načo by už len bolo strašidlu poznanie? Vari

 na to, aby sa poznalo a nebálo? V poznaní strach nie je.

 

TO, O ČOM NEVIEM, ČO JE, JE STRAŠIDLO. Ak niečo v noci dobre nevidím, domýšľam si, čo to asi

môže byť, a keď svoje výmysly uznám za pravdivé, vzniknú ťaživé pocity. Dostanem strach, alebo som

aspoň nesvoj, proste niekto iný. Ten, čo si vymýšľa a prežíva svoje domnienky, nie som ja, lebo ja ako

bytie vôle som svetlom poznania. Neprivlastňujme si pocity vytvorené z domnienok a predpokladov,

pretože ak tak robíme, majú strašidlá moc.

 

Je prospešné vedieť, že ak o niečom neviem, čo to je, tak to neviem preto, lebo ma to nezaujíma.

 Z tohto dôvodu to vidím nejasne, alebo ako v noci. To, čo ma nezaujíma, nie je príťažlivou silou,

a tak nie je pre mňa podstatné. Svetlo funguje tak, ako chcem, a to, čo si prajem, sa odvíja od

záujmu o seba.

 

KEĎ NIE SOM V SÚLADE S TÝM, ŽE SOM, NIE SOM V SÚLADE S DOBROM A VTEDY PLATÍ,

ŽE MUSÍM PRE SEBA UMRIEŤ. TO, ČO PLATÍ PRE MŇA, PONÚKAM AJ INÝM A AK NA TO

ĽUDIA PRISTÚPIA, TVORIA SPOLOČNÚ ENERGIU SMÚTKU A VŠETCI MUSIA UMRIEŤ.

 

KDE NIE JE RADOSŤ, TAM JE POTREBA STRATY. KDE NIE JE RADOSŤ Z LÁSKY,

TAM JE POTREBNÉ, ABY SA LÁSKA STRATILA. KDE NIE JE RADOSŤ ZO SKUTKU BOHA,

TAM BOH NIE JE VÍTANÝ.

 

S faktom, že som, by som mal byť v súlade. Ak nie som v rozpore s existenciou bytia, nie je

nevôľa k sebe a z toho vyplývajúci zážitok straty seba mojou potrebou. Nepotrebujem stratiť

vedomie toho, čo je teraz. Alebo, ak nie som s vôľou v súlade, som niečo iné, ako je to, čo je.

 

SÚLAD S PRÍTOMNOSŤOU SA PREJAVUJE RADOSŤOU. V RADOSTI SÚ BOLESTI ZABUDNUTÉ.

KEĎ SA POZERÁM NA RADOSTNÚ TVÁR, ČI SÚSTREDÍM NA KRÁSU, LIEČIM MYSEĽ I TELO.

 TO JE LIEK BEZ VEDĽAJŠÍCH ÚČINKOV.

 

Hovorí sa, že v prírode človek pookreje a načerpá silu, ale keby som lesy, lúky a jazerá nevidel

a nevyhodnotil ako blahodarné, akéže osvieženie by som zažil!? Takže ja určujem, čo vidím, ako

má čo pôsobiť a ako to mám cítiť. Ja som tvorcom svojich pocitov. Keď sa teda pozriem do

zrkadla a vyhodnotím sa ako škaredý, môžem si z tejto myšlienky vytvoriť adekvátne pocity.

Vždy mám nejaké pocity, ale to ešte neznamená, že všetko, čo cítim, musí byť pre mňa

 pravdou. To, čo nie je pravdou, nič nezariaďuje.

 

 Lenže čo urobí človek, ktorý nemá čas zamyslieť sa nad vlastnou tvorbou? Uzná pocit, ktorý

 vzišiel z myšlienky o škaredosti automaticky za pravdivý a zdôvodní si to tak, že keď niečo cíti,

iste je to pravdivé. Nič viac neurobí, lebo však nemá na hlúposti čas, no nie? No a potom ho už

 nik nepresvedčí o tom, že škaredý nie je.

 

JA URČUJEM, AKÝ POCIT MÁ BYŤ PRAVDIVÝ. JA URČUJEM, AKÝ SOM, JE TO MOJA PRÁVOMOC.

AK SI JU JA NEZOBERIEM, NIK MI JU NEZOBERIE.

 

KEĎ NEUZNÁM NEJAKÝ ŠKAREDÝ POCIT ZA PRAVDIVÝ, TAK TO NIE JE NEÚPRIMNOSŤ,

ALE OCHOTA ŽIŤ V SÚLADE SO ZÁKONOM RADOSTI. TO NIE JE KLAMSTVO, TO JE ZÁUJEM

O KRÁSNY ŽIVOT.

 

V tomto svete nie je všetko pekné, takpovediac na každom kroku sa stretávame s niečím, čo nie je

v poriadku, ale to ešte neznamená, že z myšlienky hovoriacej o škaredosti musíme nutne vytvoriť

škaredý pocit. A veľakrát ani netvoríme. Keď ho už však človek vytvorí, mal by vedieť, že môže

vedome rozhodovať, či je pravdivý, alebo nie a vždy aj rozhoduje, hoci si to nevšíma. Mali by sme

o tejto rozhodovacej kompetencii vedieť a podľa toho sa zariadiť, pretože pocit, ktorý uznáme za

pravdivý, sa priamo dotýka tela. Zariaďuje nespokojnosť, tvorí najrôznejšie bolesti a starosti

a tiež je tvorcom prekážok, keď zatúžime niečo dosiahnuť.

 

Je nutné chápať, že tvorba pocitov a ich uznanie za pravdu je tvorbou života, alebo ak chcete

 ľudského osudu. Život, to je prežívanie myšlienok, svojho slova. A čo sa stane, keď nejaký škaredý

pocit neuznám za pravdu? Čo som urobil? Dal som na prvé miesto v sebe radosť, uprednostnil som

 krásu pred škaredosťou a urobil som tak preto, lebo viem, že to, čo je pravdivé, je prvé a podstatné,

je potrebou života. Pravda je všade. Mnohí ani len netušia, aké potreby uznávajú a potom sa divia,

čo prežívajú. Keď uprednostním krásu pred škaredosťou, robím tak pre blahobyt tela, ktorý

nazývame aj zdravím. Zdravie bez radosti nie je zdravie, ale potupa vôle.

 

Najkrajšou odmenou lásky je vidieť na tvári človeka radosť. Radosť nie je útecha, že raz bude dobre,

či lepšie, lebo vtedy je dobro na druhom, nepodstatnom, a tak nepravdivom mieste. Teraz je dobre,

pretože to, čo je teraz, je prítomné a všade. Keď poviem, že teraz je dobre, hoci to tak nemusím

vnímať, nie je to klamstvo, ale ocenenie prítomnej sily života. CHCETE BYŤ SILNÍ? AK ÁNO,

UDEĽUJTE DOBRU PRÍTOMNOSŤ.

 

Pre krásu sú mnohí ľudia ochotní urobiť všetko a zároveň nič. Krása bez radosti nie je krásou, ale

klaunom. Klaun môže pobaviť, ale cirkus raz odíde. Aj vtip môže rozveseliť, ale vieme, že je to iba

vtip, takže takto vyvolaná radosť nie je dôležitá a pravdivá. Žiť radosťou neznamená chrliť zo seba

vtipy, či uťahovať si z takzvaných slabostí iných ľudí. Udeliť pravdu radosti znamená chápať,

že JEDINÉ, ČO MÔŽEM UROBIŤ S PRÍTOMNOSŤOU, JE OSLAVOVAŤ TO, ŽE JE.

ŽIVOT JE SLÁVNOSŤ.

 

Keď niekto plače, obyčajne sa mu snažíme pomôcť a mnohí to zneužívajú. Stáva sa však i to, že

 keď niekto plače, zo solidarity sa pridáme a plačeme tiež. Aby sme ho podporili! Podporili v čom?

No predsa v smútku! V tom, čo iste nechceme! Skutočne nechceme? A vôbec, čo vyriešime takouto

 podporou, či súcítením? Keď sa pridáme k plačúcim, alebo svojimi sťažnosťami podporíme tých, čo

 nadávajú na život, spojili sme sa a vytvorili tak spoločnú silu. Jeden vojak síce môže byť silný, ale

armáda je oveľa silnejšia, však? A na čo využijeme takto vytvorenú spoločnú silu? Aby sťažností

 a nárekov bolo viac. Čím viac ľudí, tým väčšia energia smútku! Tým viac ťažkostí, pretože bez

 ťažkostí by bedákanie a plač nemohli existovať.

 

A ČO VZNIKNE, KEĎ SA NIEKTORÍ ĽUDIA SPOJA V PODPORE KRÁSY? ČÍM VIAC ĽUDÍ,

TÝM VÄČŠIA ENERGIA RADOSTI, A TAK MENEJ SMÚTKU A PLAČU.

 

Sú medzi nami takí, čo sa rozčuľujú, keď vidia človeka, ktorý sa raduje. A obyčajne tvrdia, že

 po radosti príde plač. A prečo by mal? Či iba preto, že ten, čo niečo takéto tvrdí, potrebuje, aby

to tak fungovalo? Človek človeku sa snaží pokaziť radosť a robí tak preto, lebo je jeho potrebou,

aby dobro nebolo. Inak by nemal dôvod. Lenže to je dosť otrasná záležitosť, čo poviete? Priam

morbídna. Aj závisť patrí do hnevu. Rozčuľovať sa nad radosťou, či mať potrebu, aby dobro

zmizlo, je to isté, ako hnevať sa na to, že existuje nebo. Že si vôbec niekto dovolil prejaviť

 božskú silu, pretože radosť je prirodzenosť sveta krás. Neba.

 

Možno neuveríte, ale sú aj takí, ktorí považujú radosť za chorobu, lebo však radovať sa zo

 života vo svete naplnenom ťažkosťami, môže iba blázon. No a nakoniec sú aj takí, ktorí si radosť

 nevšímajú, prípadne ju považujú iba za akési chvíľkové, doslova krčmové spestrenie života, lebo

 cennosťou ich času sú sťažnosti. Podceňovať radosť je to isté, ako chcieť prežívať nepríjemné

 pocity. To nie je vôľa, ale závislosť mať povinný prídel bolesti.

 

Keď nemáme radosť z lásky, je láska peklom. Keď nemáme radosť zo seba, sme nespokojní,

pretože nežijeme tým, kvôli čomu sme boli vytvorení. Keď nie je život krásny, čo je krásne?

A chce človek svoj život? Kde nájde pokoj, ak je nespokojný so sebou? Považovať svoj život

za krásny znamená veriť Bohu.

 

DO SVETA BLAHOBYTU JE MI DOVOLENÉ VOJSŤ VTEDY, KEĎ JE RADOSŤ MOJÍM

PRVÝM I POSLEDNÝM CIEĽOM. UCTIEVANIE TAKÉHOTO CIEĽA JE KRÁSOU ČLOVEKA.

 

 

 

© Copyright 2017 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.

Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete
súhlas s ich používaním. Viac informácií.

 

VN