SNÍVANIE O LÁSKE NIE JE DÔKAZOM, ŽE LÁSKU CHCEM.

SEN NIE JE SKUTOČNOSŤ.

 

Nesnívame iba v noci, aj počas dňa vidíme najrôznejšie predstavy a nádeje.

Snívame vždy vtedy, keď si niečo predstavujeme, ale ak neveríme tomu, čo v sebe

 pozorujeme, prisúdime videné obrazy budúcnosti. A ani to veľakrát nie, lebo s tým,

čo si zobrazíme, nechceme robiť nič. Je to proste z nejakého dôvodu neprijateľné,

alebo nepovšimnutiahodné. Ak s videným obrazom nič nerobíme, je nedotknuteľný.

Obraz, ktorý existuje a je nedotknuteľný, nemá žiadne zábrany, takže sa celkom určite

v okolitom priestore zrealizuje, či prejaví v skutku a platí to nielen o pekných, ale

aj o nechcených predstavách. Takto vzniká to, čo ľudia nechcú, ale tiež aj milé

prekvapenia života. Život nie je náhoda!

 

AK JE ŽIVOT VYTVORENÝ VÔĽOU, NEMÔŽE BYŤ NÁHODOU.

 

Nič sa nedeje náhodne. Náhoda je tajomstvo a nie poznanie vôle, či toho, čo chcem.

Ak niekto pestuje presvedčenie, že v živote existujú náhody, neverí v existenciu jednej

sily nazývanej aj Bohom, láskou, či božou vôľou. Z tohto dôvodu nemá ani istotu lásky,

ani života. Neistota, strata sebavedomia a všetky ľudské pochybnosti o láske vyvierajú

zo zaužívaného tvrdenia, že v živote existujú náhodné deje. Náhoda a tajomstvo nepatria

skutočnosti života, ale snu o živote. Kto iba sníva o tom, že raz bude dokonalý, ešte nie je

hotový. Nie je božím dielom. Ešte ho nevytvorila vôľa lásky, hoci vidí, že je a vždy vie,

že má niečo rád. Sen o živote je nepoznaním seba a nepoznanie je tvorcom pochybností

a ilúzií, či ďalších a ďalších snov. Tragikomédiou sna je fakt, že človek ako život musí

vždy nepoznanie spochybňovať a nevie, že pochybnosti sú nespochybniteľné.

 

AK SILA VÔLE STVORILA ŽIVOT, JE VÔĽA VŠADE. LÁSKA JE VO VŠETKOM.

NIČ NIE JE SPOCHYBNITEĽNÉ.

 

Pozrime sa na fungovanie tej mysle, ktorá vyrába sny o živote po živote

a najrôznejšie preludy o tom, čo bude vtedy, keď ten, čo ich teraz tvorí, nebude.

Nazrime do sveta rozprávok, kde sa to záhadami len tak hemží a za každým rohom

stretneme nejakú pominuteľnosť a majme na pamäti, že rozprávka ako možnosť života

existuje len a len preto, aby vyčarila pobavený úsmev. Istota nemôže uveriť možnosti

a ak rozumiem tejto prirodzenosti, dívam sa na rozprávku z nebeského sveta.

 

To, čo nie je teraz isté, nie je vierou, ale fatamorgánou. Akousi víziou seba.

Ak viem, že snívam o tom, čo ešte len môže byť, viem i to, že sa to stať nemusí,

 a preto sú krásne predstavy iba teóriou. Teória pre skutočnosť života nič neznamená,

lebo prítomnosť nie je postavená na hypotézach, či domnienkach. Sen je snom vtedy,

 keď viem, že vidím v sebe to, čo v skutočnosti nemám. Sen nie je dôkazom, že niečo

mám, dokonca ani pekné predstavy a plány, ktoré vidím a chcem, vlastne nevidím, ak

 viem, že nezobrazujú skutočnosť. Ak nie sú istotou. Sen je dôkazom toho, že nemám to, 

čo chcem. Alebo, že nechcem to, čo mám rád.

 

AK VIEM, ŽE NEMÁM TO, O ČOM SNÍVAM, NIE SÚ SNOVÉ OBRAZY PRAVDOU,

A PRETO SEN NEROZHODUJE O NIČOM. ANI O TOM, ŽE CHCEM NIEČO MAŤ.

 

Načo sú mi predpoklady a najrôznejšie hypotézy? No snáď iba na pobavenie s tým,

 čo nie je isté, ale môžu i zmiasť. Môžem si totiž myslieť, že niečo chcem, ale tiež to

 nemusí byť pravdou, pretože sa pohybujem v teoretickej rovine. Teoretický priestor

 je chaosom, lebo poriadok patrí iba tomu, čo je isté. Absolútnu. Tomu, čo je teraz

viditeľné a nespochybniteľné.

 

Sen je snom vtedy, keď vidím niečo, o čom viem, že sa v skutočnosti, či v mojom živote

nestalo, takže sen zobrazuje to, čo nie je pre človeka teraz reálne. Sen zobrazuje skutok,

ktorý môže byť, a preto tiež byť nemusí. Takže skutok, ktorý nie je pravdivý, lebo pravda

je istota. Sen je obrazom neskutočného a nepravdivého skutku a také isté je aj jeho slovo.

Nepravdivé slovo nerozhoduje o pravde života! Neskutočné slovo nemôže rozhodovať

o skutočnosti bytosti. O kráse, šťastí a láske. O ničom, po čom človek ako skutok jedinej

sily každú chvíľu túži. V sne nemám to, čo chcem, pretože vôľa nie je skutkom, ktorý

ešte neprišiel, alebo len nastane. To, čo nie je dokonalosťou, nemám.

To, čo nie je isté, som nikdy nemal!

 

Skutok nie je možnosť. Keď je, tak je. To, čo chceme, vidíme v predstavách. Veríme

 tomu, čo vidíme? Je to istotou? Alebo iba predpokladom, že možno niekedy nastane to,

 čo vidíme?! Že raz to bude pravdou! To, čo chcem, nie je možnosťou ani domnienkou,

lebo je vôľou mojej mysle a tá myseľ je vo všetkom, na čo sa pozriem. Je vo všetkom,

čo robím. Načo mám priania? Na to, aby neboli istotou? Je šťastím vedieť, že istotu

môžem mať iba teraz. Je nesmiernym šťastím chápať, že to, čo chcem, chcem jedine

pre seba, lebo iba vtedy je prianie reálne a splniteľné!

 

AK JE PRAVDOU, ŽE VIDÍME, JE PRAVDOU I TO, ČO VIDÍME.

 

TO, ČO TERAZ VIDÍM, NEMÔŽE EŠTE LEN PRÍSŤ, LEBO NIE JE MOŽNOSŤOU.

AK NIE JE MOŽNOSŤOU, JE MOJOU VIEROU, VŠAK IBA PRETO SOM TO

MOHOL UVIDIEŤ.

 

Verím tomu, čo som si zariadil a len preto mohol uvidieť? Ak nie, je prítomný pohľad

 možnosťou a istota snom. Každý vie, čo teraz chce, ale nie každý považuje za pravdu,

že to chce. Nie pre každého je vlastný pohľad pravdivý. A čo je potom pravdou? Nič

z toho, čo vidím v sebe. Ani jedna myšlienka, ani jeden pocit, nič z toho, čo urobím

a vyslovím. Všetko je klamné, pominuteľné a márne. Keď je pohľad možnosťou,

potom sa to, čo vidím, nestalo. Jednoducho som nič nevidel!

 

JE DOBRÉ ZISTIŤ, ŽE VIDÍM. KEĎ VIEM, ŽE VIDÍM, JE VŠETKO,

ČO VIDÍM V SEBE, DOBRÉ. ČO JE DOBRÉ, JE NEPOMINUTEĽNÉ.

 

TO, ČO CHCEM, JE NAPLNENÉ V POHĽADE. VO CHVÍLI, KEĎ TO UVIDÍM.

 

Vidím, čo chcem? Vidím to jasne, ale keď tejto istote prisúdim možnosť, teda,

že raz nastane to, čo vidím, tak to znamená iba toľko, že považujem videný obraz

 priania za zlý. A som so sebou a so životom v rozpore, pretože ak prianiu prisúdim

iba možnosť, odmietam to, čo som si prial. Keby totiž bolo pre mňa dobré, bolo by

v tejto chvíli aj potrebné, takže by som nemal dôvod vyčarovať z neho

neprítomnosť, či neistotu.

 

Ak som stvorený dobrom, nemôžem uveriť tomu, čo považujem za zlé. A ani to prijať.

Keď teda vidím v mysli obraz priania a neudelím mu svojím slovom prítomnosť, ale

odsuniem ho kdesi nabok ako možnosť, prípadne ho považujem za výplod fantázie,

urobím z naplneného priania sen. A urobím tak iba preto, lebo svoj dar nechcem.

To, čo nechcem, je zlé, a preto teraz nepotrebné.

 

POHĽAD NA TO, ČO CHCEME A NAPLNENIE JE JEDNA, A TÁ ISTÁ CHVÍĽA.

 

 Iba to, čo teraz nechcem, odsuniem do sna. Je to proste iba sen, niečo, čo nie je

 reálne a možné. Možnosť je teda nemožnosť. Ak z nejakého obrazu túžby vytvoríme

vlastným slovom sen, už z neho nič iné nebude, lebo slovom tvoríme. Aj skutočnosť,

 aj sen. To, čo vytvoríme slovom, je večné. Našťastie každý má túžob dostatok, takže

sa môže so slovom, či so sebou hrať akokoľvek. Prianie a túžba vychádza z viery.

Čo všetko si už človek naplnil a čo všetko vo chvíli, keď to uzrel, odmietol!

Odmietol svoj dar lásky, pretože tak urobiť môže. Prijať ponúkaný dar

nie je povinnosťou, ale dobrovoľnosťou života! Dobrovoľnosť je

vždy poznaná a chápaná, pretože je dobrá.

 

TO, ČO ČLOVEK CHCE, MUSÍ V SEBE VIDIEŤ. VIDIEŤ MÔŽE IBA VTEDY, KEĎ UVERÍ.

AKONÁHLE VIDÍME V PREDSTAVE OBRAZ TOHO, ČO CHCEME, JE TO ZARIADENÉ.

JE TO ISTÉ. JE TO ŽIVÉ. TO, ČO JE ISTÉ A ŽIVÉ, JE VÔĽOU LÁSKY.

 

LÁSKA JE VŽDY NAPLNENÁ, LEBO JE OBRAZOM VÔLE. Keď niekto neverí svojim

 láskavým obrazom a prianiam, chce tým sám sebe povedať, že ich nechce vidieť.

Že svoje priania nevidí preto, lebo sú neskutočné a nepotrebné. Kto nechce vidieť,

je slepý a tiež nepočuje, čo hovorí jeho láska, pretože pohľad a slovo sú jednotou.

Prianie, ktorému neveríme, hoci ho vidíme, je snom. Sen nikdy nič nedá, lebo nič

 nemá. Všetko patrí skutočnosti. Iba to, čo je isté, je skutočné a potrebné.

 

BEZ VÔLE BY SME NEMOHLI NIČOMU UVERIŤ. UVERIŤ JE MOŽNÉ IBA LÁSKE.

LÁSKA JE VŠETKO, ČO MÁM RÁD.

 

Predstavte si, že máte hlad. Až taký, že sa vám od únavy podlamujú nohy, a tak

otvoríte chladničku so zásobami a tam uvidíte pripravené jedlo. Nie hocijaké, ale

 presne také, na aké máte chuť. Bolo by normálne najesť sa ihneď, veď všetko, čo

potrebujete, máte. Aj jedlo, aj ústa so zubami, celé telo. Čo však obyčajne urobí

 človek s vyhladovanou dušou? Pozrie sa na jedlo a povie si, že vlastne ani hladný

 nie je. Že sa mu to zdá a bude hladný až niekedy o rok, teraz to iba tuší. A kým

sa rok pominie, je preč aj ten, čo sa chystal najesť. Pokrmom duše je užívať si

 naplnenú túžbu. Ak z nej vytvoríte sen, ako keby ste jej stále ponúkali prázdny

 tanier. Vlastne nie je prázdny, sú na ňom sľuby. No najedzte sa zo sľubov!

 

DUŠA JE VŠETKO TO, ČÍM VNÍMAME SVOJE BYTIE.

 

Hladná duša sa správa ako hladná zver. Je agresívna, nepríčetná a iným chce vziať,

čo jej chýba. Aj preto sa ľudia obávajú o lásku. Strach berie šťastiu kvalitu a deje sa

 tak vtedy, keď človek tvorí z naplnených prianí bezcenné sny a potom sa zo všetkých

 síl snaží ukoristiť iným radosť, ktorú v sebe nenachádza. Tvorenie bezcenných nádejí

a z toho vychádzajúce kradnutie, či znechucovanie šťastia je v priestore Zeme úplne

bežným javom a vyvoláva závisť, nedôveru a nesmierny strach z lúpežníkov. Z tých

bytostí, ktoré by mali slúžiť na potešenie, na lásku a porozumenie.

 

Jedinečnú moc nemal kto nútiť k tvorbe. Ak je teda dobrovoľnosť silou života,

nemôže byť silou násilie. Ak chceme niečo vedieť o svojej duši, je potrebné klásť si

 otázky, pretože kde nie je dobrovoľnosť poznať, tam nik neodpovedá. Odpoveď bez

  otázky by bola násilím. Neskutočnosťou. Otázka a odpoveď patria k sebe. Sú jednotou,

takže vo chvíli otázky vidíme a poznáme aj odpoveď. Položme si teda prostú otázku:

Vidím obraz toho, čo si prajem? Ak áno, je môj pohľad pravdivý. A ešte jedna: Viem,

že niečo nechcem? Ak áno, je moje slovo pravdivé. Vlastný pohľad a slovo by mali byť

pre mňa pravdivé, inak neverím tomu, čomu verím.

 

Sen je snom preto, lebo zobrazuje to, čo nie je skutočné. Jednoducho ak viem,

 že nemám to, čo chcem, je to sen. Ešte nemám to, čo si prajem, ešte sa to nepodarilo.

Mnohí ľudia trvajú na prianiach, ktorým nedajú istotu, a preto sú snom. Sen je neistý,

a čo je neisté, nepatrí prítomnosti, takže to nikdy nemám. Trvať na tom, čo nemám,

znamená držať sa nepodareného šťastia. Nepodarok nie je úspechom života.

 

Šťastie, ktoré sa nepodarilo, zrejme šťastím nebude. Buď je omylom, alebo ešte

nie je hotové, a tak ani isté. Načo mi je šťastie, ktoré ešte nie je? Iba na to, aby

skutočné šťastie nikdy pravdou nebolo. Neutešujú sa mnohí tým, o čom vedia,

že sa im ešte nepodarilo? Mnohí pestujú nádej, pretože je krásna. Je krásna,

ale položme si otázku: Načo mi je nádej, ktorej neverím? To, čomu neverím,

 je nemožnosťou. Alebo možnosťou nemožnosti.

 

Šťastie, ktoré sa ešte nepodarilo, alebo iba niekedy príde, nazývame nádejou.

Zlo má skrýšu v peknom sne, pretože tam je v bezpečí. Pekné sny, či svoje nádeje

neodstraňujeme, ale uchovávame ako najvzácnejší poklad. Kde je teda ukryté zlo?

V nádeji, ktorej neveríme. V zbytočnosti krásy.

 

KTO OBĽUBUJE TAJOMSTVÁ, ZABÚDA NA FAKT, ŽE VÔĽA NIE JE TAJOMNÁ.

VÔĽA JE POZNANIE TOHO, ČO CHCEM. TO, ČO CHCEM, NIE JE TAJOMNÉ,

A PRETO NIE JE ANI PROBLÉMOM. ČO JE DOBRÉ, NIE JE SKRYTÉ,

TAKŽE TO NEMUSÍME HĽADAŤ.

 

Život je skutočný, pretože je. Život nie je tajomstvo, však je vytvorený vôľou.

Vôľa je poznaná, a to, čo je tajomné, je skryté a nepoznané. Čomu človek venuje

pozornosť? Hľadá príčinu nešťastia, neistoty a neúspechu. Hľadá zlo preto, aby ho

 zlikvidoval. Aby odstránil tajomstvo, hoci na druhej strane obľubuje záhady. Kde teda

 ukryje zlo, aby bolo tajomné a neodkryté? Do neskutočnosti. Do dobra, ktoré nie je,

hoci ho vidí. Ukryje zlo do priania, ktoré je pre neho dobré, ale ešte sa nestalo.

Ukryje nechcené do toho, čo chce a hneď má o záhadu postarané, pretože tvrdí,

že to, čo jasne vidí, ešte len niekedy príde. Zlo je dobro, ktoré neexistuje. Zlo

je dobro, ktoré nemám. Čo nemám, nie je. To, čo pre mňa neexistuje,

mi nikto nemôže dať.

 

DOBRO, KTORÉ VIDÍM, ALE PRITOM NEMÁM, NIE JE DOBRÉ.

 

 To, čo nechceme, nie je dobrovoľné. Nie je dobrou vôľou, a tak ani silou života,

ale ak príčinu zla ukryjeme do toho, čo považujeme za dobré, už je zlo dobrovoľné,

 silné a platné, pretože prítomnosť života je vytvorená dobrovoľnou, takže dobrou

a neobmedzenou mocou. Každý predsa chce pre seba dobro, však?

 

AK JE VÔĽA DOBROM ŽIVOTA, JE ZLO TAJOMSTVOM. MNOHÍ OBĽUBUJÚ ZÁHADY,

TAKŽE ABY ČLOVEK NENAŠIEL A NEODSTRÁNIL ZLO, HĽADÁ HO TAM, KDE NIE JE.

 

Hľadáme príčinu zla v problémoch a bolestiach. Lenže pozor! To by predsa nebola

bohvieaká skrýša, to by nebolo perfektné tajomstvo, vlastne žiadne. Hľadať príčinu

zla v zle, nie je žiadne tajomstvo. Príčina zla je v nesplnených prianiach. Čo je

nesplnené? Nádej bez viery.

 

ČAKANIE NA TO, ČOMU SME UVERILI A LEN PRETO UVIDELI, JE NESKUTOČNOSŤ.

JEDNODUCHO TAJOMSTVO. JE TO TAJOMSTVO ŽIVOTA A SMRTI.

 

Tajomstvo nepatrí životu, ale ak chceme mať záhady a živiť bludy, vložíme do príčiny

 života neskutočnosť nepoznania. Vložíme nepoznanie do vôle, ktorú vnímame cez túžby

a potom riešime, prečo sa niečo nenaplnilo, však sme to predsa chceli! Nevieme, prečo

 sa tak stalo, nepoznáme príčinu, jednoducho máme tajomstvo. Tajomstvo zapríčiňuje,

že obviňujeme seba aj iných, zahrňujeme sa výčitkami i pochybnosťami o svojej sile.

 Tajomstvo je tvorcom sťažností na život i všetkých ľudských slabostí. A kam sa stratila

 vôľa milovať a dopriať si všetko, po čom túžime? Nestratila sa, len ju cez závoj sĺz

 nevidíme. Utkali sme ho z toho, čo láske a dôstojnosti života nepatrí.

 

Ak je na prvom dôležitom mieste riešenie toho, čo nechceme, pozeráme sa

na mátohu a nevidíme skutočnosť toho, ktorého sme zahalili závojom.

 

Postava zahalená závojom je neidentifikovateľná a nevieme, čo od nej čakať.

Naháňa strach. Pohľad na záhadnú, nepoznanú bytosť tvorí hrozivé predstavy,

 ale aj najrôznejšie útechy. Uštedrí ranu, alebo pohladí? Čo si vybrať?

Nepoznanie nie je istotou života, a preto výsledok nemá.

 

Nepoznanie nie je jasné svetlo, ale súmrak svetiel. Iste si to viete predstaviť.

Kráčate lesom, v ktorom vládne šero a za každým stromom niečo číha. Nuž áno,

lebo všade sa mihajú tiene, v ktorých môžete vidieť aj to, čím nie sú. Môžete si aj

stokrát povedať, že sú neškodné, ale vaša predstavivosť bude aj tak ďalej tvoriť

obludné prízraky. Už i tak ste dosť vystrašení a odrazu sa pred vami zjaví postava

 zahalená od hlavy po päty. V tej chvíli všetky tiene mysle miznú, dôležitá je iba

 tajomná bytosť. Čo urobíte? Priblížite sa k nej a odhalíte, čo je za závojom?

Ak nie, bude sa zjavovať stále. Nie preto, aby strašila, ale aby ste odkryli

a uvideli pravú tvár svojej lásky.

 

Toto je symbolický obraz toho, čo sa deje, keď chce človek spoznať, čo má

v sebe a čím je jeho duša. Všetky hrôzostrašné predstavy a podivné prízraky

sú jedným telom. Jednou bytosťou. Ak odhrniete závoj, zistíte, že za hrubým

závojom žije milá tvár a v rukách drží kvety a nie kosu.

 

Ak život nestvorila nevedomosť nazývaná aj hlúposťou, nemá život tajomstvá.

Je prospešné živiť pravdu, že ma stvorila vôľa. Nepoznaná vôľa neexistuje. Ako

nepoznanie by nemala zmysel byť, pretože by nevedela, čo chce. Vôľa je poznaná,

 inak by nevedela, čo robí a čo vytvorila. Keď si uvedomujem, že vôľa je múdrosťou,

 nie sú ani priania nepoznané, bezcenné a hlúpe.

 

KEĎ ŽIVOT NEMÁ TAJOMSTVÁ, NEMÁM ČO RIEŠIŤ, ALEBO JE VŠETKO

VYRIEŠENÉ OKAMŽITE.

 

TAJOMSTVO JE NEPOZNANOSŤ VÔLE. Obrazom vôle je láska. Tento obraz by som mal

 vo svojich prianiach potvrdiť slovom. Keď vidím svoju túžbu, mal by som vedieť, že

 prišla láska. Keď človek nepozná rodiča, je sirotou. Je opustený. Nemá sa kto o neho

postarať a utrieť slzy, keď ho niečo v tomto svete zraní. Nemá sa na koho spoľahnúť

 v bludisku plnom záhad. A tajomstvo ho z neho nevyvedie. Môže ho akurát priviesť

 k falošným dverám. Keď ich otvorí, uvidí stenu a vracia sa späť do temných

 chodbičiek. Namaľované dvere na stene, to je nádej bez lásky.

 

Je šťastím veriť tomu, čo nemám? Nádej bez viery je bezmocnosťou

 a viera bez lásky hlúposťou. Je láskou veriť tomu, čo nemám rád?

 

TO, ČO NEMÁM, NIE JE CIEĽOM, A PRETO SA NEDÁ DOSIAHNUŤ.

 

Krása, ktorá teraz nie je pravdou, je nedosiahnuteľná. Je neskutočným cieľom.

Ako ísť a prísť do cieľa, ktorý neexistuje? Načo sú mi krásne sny, ak im neverím?

Zrejme iba na to, aby som krásu nedosiahol. To je dosť kruté. Keď vidím chlieb,

nevidím ho preto, aby som zistil, že ho nemám a nejedol. A keď vidím, čo chcem,

mal by som sa tešiť, aký krásny obraz lásky som v sebe objavil. Nič viac, pretože

vidím, že moje dielo je dobré. Tvorím svoj svet a ani sa pritom nenamáham.

 

Každé prianie by malo byť dobré, veď je predsa moje. Ja som ho stvoril a ja

 si ho užívam v pocite. Každé prianie je pocitovým zážitkom. Aké cenné a krásne

sú moje priania, taký je aj môj život. Taký som. Ak tomu rozumiem, je pravdivé

aj prianie žiť v nebi. ČO NIE JE PRÍTOMNÉ, JE NEDOSIAHNUTEĽNÉ.

 

S TÝM, ČO NEMÁM, ALEBO IBA OČAKÁVAM, NEBUDEM NIKDY SPOKOJNÝ.

 

Je zvykom človeka túžiť po šťastí preto, že ho nemá. Veľakrát si myslíme, že po

niečom túžime preto, lebo to nemáme a týka sa to aj lásky, krásy, pokoja a obdivu.

Ak je cieľom to, čo nemám, je cesta života naplnená neúspechmi, pretože nech už

získam čokoľvek, nikdy to moje nebude. Prečo? Nebude to isté, lebo teraz nie je.

 Čo nie je isté, je spochybniteľné, takže nie je kvalitné a dobré.

 

TO, ČO NEMÁM, NEMÁ CENU. NÁDEJ JE CENNOSŤOU VTEDY, KEĎ VERÍM

JEJ OBRAZU, LEBO IBA VTEDY JE PRÍTOMNÁ, A TAK MÁ ZMYSEL.

 

Z lásky sa teším iba vtedy, keď je istá, inak viem, že ju nemám, a preto je

spochybniteľná, a to isté platí aj o živote. Čo je to za život, ktorý nemám, hoci

žijem? Jedine sen, lenže ten, čo sníva, musí žiť. Dokedy bude spať? Kto vie, kedy

 sa prebudí? Ak to dotyčný spiaci nevie, nik to nevie, lebo všetci sú pre neho snom.

Je však možné, že si nastavil budík. Ale tiež nemusel! Vie spiaci, že si nastavil budík?

A vie vôbec v spánku o budíku? A keby aj vedel, je si stopercentne istý, že vstane,

keď zazvoní? Môže po budíku klepnúť a ďalej spať, alebo ho vôbec nepočuť.

Všetci to poznáme, však?

 

Spiaci o vstávaní nevie nič. Vôbec nevie, čo to je a keby aj vedel, alebo niečo 

tušil, nepozná čas prebudenia. No niekedy možno áno, ale nik zo spiacich to

nevie s istotou povedať a ešte je aj dosť takých, čo ani nevedia, že spia.

 

NEISTOTA ŽIVOTA JE NEISTOTA PRÍTOMNOSTI. KDE JE PRÍTOMNOSŤ NEISTÁ,

 TAM NEMÔŽE BYŤ ISTÉ ANI JEDNO PRIANIE, TAKŽE NIČ SA NENAPLNÍ,

RESPEKTÍVE TRVÁ DOČASNE AKO NEISTOTA.

 

Na základe neistoty prianí môže byť spánok večný. Ak tvoríme z nádejí a prianí

bezcenné sny, alebo snívame o lepšom živote bez toho, že by sme mali ochotu poznať

vôľu lásky, spíme stále. Bez vôle vstať nepomôže ani tisíc budíkov. Ani keby zvonili

všetky chrámy tohto sveta. Možno je modlitba hlas zvonu. A iste by bola, keby človek

chcel vedieť, čo hovorí, prípadne nechcel iba zlepšiť kvalitu sna. Čo je to za kvalita,

ktorú je možné zdokonaliť? To, čo nie je pre človeka kvalitné a dobré, odloží do

budúcnosti a potom sa jej obáva, pretože je vytvorená z chýb a slabostí.

 

V PRÍTOMNOSTI JE VŠETKO PRÍTOMNÉ. Túto vetu môžem pochopiť tak, ako chcem,

pretože dobrovoľnosť je základom skutku života. Podstatou tvorby slova. Nie pre

každého je dobrovoľnosť dôležitá, pretože v tomto priestore je zvykom uplatňovať

násilie. Najskôr však túto tradíciu musíme uplatňovať na sebe, až potom môžeme

 iným vnucovať samozrejmosť násilia. Kde je násilie, tam je aj ospravedlňovanie.

Veľakrát sa k niečomu nútime a potom to ospravedlňujeme tým, že je to na niečo

 dobré. Násilie nie je vôľa a bez vôle je dobro kompromisom.

 

KDE JE PRVORADÝ SEN O ŽIVOTE, TAM NIE JE NIČ SKUTOČNÉ A PRAVÉ.

SNÍVAŤ O PRAVEJ LÁSKE NEZNAMENÁ NIČ, LEBO TÝM POTVRDZUJEM,

ŽE LÁSKU NEMÁM.

 

Láska bez vôle je neistá láska. KAŽDÝ CHCE MAŤ ISTOTU V LÁSKE, TAKŽE NEISTÁ LÁSKA 

JE NEPRIRODZENÁ SILA. Je dosť podivuhodné, že i napriek tomu mnohí živia názor, že

neistota v láske je normálna. Keď niečo nie je isté, viem, že nebude tým, čím je. Už

 je tým, čo nebolo. Žijem? Je to isté? Nezmení sa to, že žijem? Je potrebné vedieť,

že ak som si istý, že žijem, je aj život istota. Keď je život istotou, nemá strach

zo života, z lásky ani z Boha žiadne opodstatnenie.

 

Niečo chcieť môže iba život, lebo vôľou bol vytvorený a vôľou aj každú chvíľu je.

Chvíľa bez vôle by neexistovala. Keby sme nemali vôľu, nič by sme nevideli, o ničom

by sme nevedeli, takže neistota je blud. Je nesmiernym pokladom vedieť, že každú

 chvíľu mám vôľu, a to, čo chcem, má tiež vôľu.

 

Keď chápem, že bez vôle nemôže byť ani jediná chvíľa môjho života, verím i tomu,

že som každý chvíľu dobrý a už sa nemusím do dobra nútiť a ani mať výčitky z toho,

 že robím niečo zle a potom hľadať ospravedlnenie pre zlo. Že prečo a na čo bolo

dobré to, čo som posúdil ako zlé. Tvoriť obhajobu pre to, čo nechcem, znamená

ponižovať seba. Takýmto skutkom potláča človek sebavedomie a stráca úctu

k životu.

 

KEĎ CHÁPEM, ŽE BEZ VÔLE NEMÔŽE BYŤ ANI JEDINÁ CHVÍĽA ŽIVOTA,

VERÍM, ŽE KAŽDÚ CHVÍĽU MILUJEM A SOM AJ MILOVANÝ, PRETOŽE LÁSKA

JE SKUTKOM VÔLE.

 

 Keď prisudzujem životu neistotu, nie som si istý, že žijem, a tak ani životom, ani tým,

čo chcem. Ako môžem mať to, čo chcem, ak je život neistý? A čo je potom vo mne

pravdivé? Nič, alebo ani len to nič. Márne sa budem seba, alebo Boha na niečo

pýtať, ak pravdou nie som. Nič z toho, čo začujem, isté a pravdivé nebude.

 

KEĎ CHÁPEM, ŽE JE LÁSKA PRÍTOMNÁ, NESPOCHYBŇUJEM ÚSPECH ŽIVOTA.

KEĎ VERÍM, ŽE JE VÔĽA PRÍTOMNÁ, NEVKLADÁM NÁDEJ DO TOHO,

ČO NIE JE TERAZ.

 

Ak si myslím, že život nie je istotou, ešte ho nemám. Neistota života môže byť iba

sen, ale niekto musí mať sny, všakže? Nie som to ja? Alebo, ak život nie je istotou,

som tým, čo nebolo. Je márne zaoberať sa minulým životom, keď ešte len budem,

čo tiež nie je isté, ak nie som teraz. Mnohých ani nenapadne zaoberať sa zmyslom

života a už je to snáď pochopiteľné. Načo, keď ešte nie je isté, že sú?

 

Keď nie som si istý životom, nemám nič. To, čo nemám, nemôžem stratiť.

Z tohto dôvodu ľudia, ktorí snívajú o šťastí, alebo o láske, nemôžu lásku stratiť.

Však ju ešte nemajú! Nič nemôžu stratiť, pretože ešte aj to nič je stratené.

Všetko je stratené, či v nedohľadne, lebo nič sa nestalo.

 

Život je jeden. Každý má iba svoj život, takže každý by mal byť jedinečný. Ak teda

človek niečo nemá, tak sa to v jeho nekonečnom, neobmedzenom svete nenachádza.

Nie je nikde. To, čo nemám, v živote nie je. SOM NEKONEČNÝM BOHATSTVOM,

LEBO IBA V ŽIVOTE MÔŽEM MAŤ VŠETKO, ČO SI ZAPRAJEM.

 

Zlo je skryté v tom, čo chcem teraz, ale teraz ešte nemám. Veriť, že nemám to,

čo slovom viery tvorím a pohľadom potvrdzujem, znamená neveriť sebe.

Toto je chudoba i smútok mysle.

 

BOHATSTVOM DUŠE JE VIERA, ŽE NEDÁ SA TÚŽIŤ PO TOM, ČO NEMÁM.

 AK MÔŽEM TÚŽIŤ IBA PO TOM, ČO MÁM, VIEM, ŽE MOJA TÚŽBA JE NAPLNENÁ,

A PRETO O NEJ NEPOCHYBUJEM.

 

Posúďte sami, či to na začiatku nemohlo byť aj takto: Boh stvoril človeka a riekol:

Dávam ti všetko, čo budeš chcieť. A tým urobil všetko. To je podľa môjho názoru

 elegancia neobmedzenej sily a dobrej vôle v ľudskej bytosti.

 

Dobrý otec dopraje svojim deťom všetko, čo chcú. Vôľa Boha je všade a vo všetkom,

ale za to, čo človek chce, je zodpovedný on sám a sebe sa i zodpovedá. Vôľa milovať

je stálosťou života, pretože každý každú chvíľu niečo chce. Chce preto, lebo to má rád.

Láska je príčinou života i všetkého, čo sa v živote deje. Ak chce niekto vedieť, vie a kto

chce nevedieť, nevie. Kto chce zlo, má a kto nie, nemá. Z podstaty vôle je vždy všetko

dobrovoľné, samočinné a v poriadku. Myslím si, že bez poznania lásky, tej jedinej

príčiny života, je človek bezduchou hračkou vo svojich rukách.

 

 

 

© Copyright 2016 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.

Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete
súhlas s ich používaním. Viac informácií.

 

VN