O ČAS.

SOM KRÁSNY TERAZ, LEBO SILA EXISTUJE A TVORÍ TERAZ.

 

 TELO JE MYŠLIENKOU. Sila tela nespočíva v očakávaní, že raz budem dokonalý, alebo

 prebývať v pokoji neba a potom bude môj život v poriadku, pretože ak tak premýšľam,

nie sú moje myšlienky teraz v poriadku. Nič nie je v poriadku! Nič nie je dokonalé, a tak

ani dobré, veď to ešte nenastalo! Čo nie je dokonalé, nevzniklo. Dokonalosť a dobrý život

je to isté. Mám veriť, že som dokonalým teraz, taký, akým som, inak krásu života nemá

kto zariadiť. JA A ŽIVOT JEDNO SME.

 

Keď máte doma bordel, tak predstava hovoriaca o poriadku nie je v poriadku, pretože

nevystihuje skutočnosť. Nehovorí o tom, čo je teraz. Poriadok je poriadkom vtedy,

keď je, inak je iba myšlienkou hovoriacou o tom, čo nie je.

 

Myšlienka, o ktorej vieme, že zobrazuje to, čo teraz nie je pravdou, je možnosťou. TO, ČO JE,

MOŽNOSŤ NEPOTREBUJE. ŽIVOT NIE JE MOŽNOSŤ. Možnosť je polovičná pravda, alebo polovičný,

 takže akýsi nedokončený život. Načo mi je polovičná istota, či neistota? Zrejme slúži iba na to,

aby som sa pobavil. Ako s hračkou. Nič iné nedá. Hračku skôr, či neskôr odhodíme, prípadne

 vymeníme za inú. Aj telo je hračkou, však vieme, že je, ale zároveň aj to, že nebude.

A vieme to teraz. Otázka na zamyslenie: Akú silu má hračka?

 

Ak to, čo je, môže byť iné, nie je tým, čo je a nikdy takým nebolo. Myslíme si o sebe všeličo.

Lenže ak to, čo je, môže byť iné, tak nič z toho, čo si myslíme o sebe, nie je platné. Ani to, že

 som zlý, ani to, že som dobrý, vlastne vôbec neviem, čo si o sebe myslím. Alebo som istý iba

na polovicu. Som napolo živý a napolo mŕtvy. Nie som ani živý, ale ani mŕtvy. A ani sa tomu

nedivím, takže je to zrejme normálne, však? Človek je proste presvedčený o nedokonalosti,

našťastie nie každý. Za nedokonalého sa považuje ten, čo na život čaká. Jednoducho ešte

 nežil, hoci je. Ešte nie je hotový.

 

CHCEME POKOJ. VEĎ KTOŽE BY UŽ LEN BOL SPOKOJNÝ S POLOVIČNÝM ŽIVOTOM!?

BOH URČITE NIE!

 

Nebudeme mať pokoj dovtedy, kým nebudeme hotoví. KEĎ NIE SME HOTOVÝM DIELOM,

NEMÁME DÔVOD OSLAVOVAŤ ŽIVOT. Kto sa neraduje z toho, že je, vie, že nie je hotový.

A ako nedohotovený má potrebu strácať seba, či umierať, lebo nedokonalosť proste

 prítomnosti nepatrí. A vari ani Bohu nie.

 

Život je, inak by sme nič neočakávali a ani nevedeli o možnosti. To, čo je, je rozhodnuté.

Akože inak, pre život, a preto pochybnosti o tom, či existuje posmrtný život, sú neaktuálne.

Vždy nejaký život je, takže vlastne zomriem preto, aby som žil, jednoducho smrť je v živote

preto, aby nebola. S tým by som mal vo svojich kalkuláciách rátať.

 

Príčinou smrti je teda neexistencia. S tým, aby smrteľnosť pre mňa nebola, nemusím

 robiť nič. A keď chcem, aby bolo to, čo existuje preto, aby nikdy nebolo, nemám pokoj.

Nie som spokojný s tým, čo chcem. Nie som v poriadku.

 

Myšlienka hovoriaca o nejakej možnosti je. Inak by sme o možnosti nevedeli a nemohli

považovať za možnosť to, čo zobrazuje. Ak obraz toho, čo je, vyhodnotíme ako možnosť,

tak to, čo sme videli, neexistuje. Nie je pravdivé a reálne. Jednoducho vo mne, takže v tom,

čo je, neexistuje to, čo teraz nie je, alebo možno niekedy príde.

 

V istote toho, čo je, nemôže byť neistota, takže myšlienka, obraz ktorej považuje človek

 za možnosť, je neexistujúcim obrazom. Ako keby ho nevidel. Mnohí sú slepí, hoci vidia.

Mnohí sú nemí, hoci majú slovo. Mnohí sú hluchí, i keď počujú. Myšlienka je slovom.

 Koľko svojich slov sme nepočuli a nevideli?

 

MOŽNOSŤ JE TO, ČO NIE JE MOJE.

 

Ak život nie je možnosť, neobsahuje možnosti. Z tohto dôvodu za vlastnú možnosť uznám

 iba to, čo teraz nechcem, a tak to v sebe nevidím a nepočujem. Ak je Boh teraz možný, tak

ho nepočujem. Nevnímam svoju rozhodnosť. Nebo znamená život v pokoji. Ak je nebo

teraz možnosťou, nikdy pre mňa neexistovalo a ani nebude. Nenájdem pokoj.

 

AK TERAZ NEMÁM NEBO, NIKDE NIE JE! A TO ISTÉ PLATÍ O SMRTI.

SPOLIEHAŤ SA DÁ IBA NA TO, ČÍM SOM TERAZ.

 

Slovo Boh znamená pre mnohých ľudí neobmedzenú moc. Mal by som to využiť.

 Keď už teda používam slovo Boh, nemal by byť Boh pre mňa iba možný, veď to slovo je!

Aj takto jednoducho sa dá vidieť v sebe sila, rozhodnosť a sebavedomie. BOH JE SLOVO,

A TO SLOVO JE VO MNE.

 

NA TO, ABY SOM VERIL SVOJMU SLOVU, MUSÍM VEDIEŤ, ŽE SOM A CHÁPAŤ,

ČO TO ZNAMENÁ. INAK JE SLOVO BOH, ČI MOJE MENO BEZ SILY.

 

ŽIVOT JE TERAZ, VŠADE A VŽDY, TAKŽE JE NEOBMEDZENOU MOCOU.

VERÍM, ŽE SOM ŽIVÝ, A TAK INÝ ANI NEBUDEM? AK ÁNO, TAK PODĽA TOHO MYSLÍM.

 

Tvorím slová, pretože som slovom. Všetko je slovo a každé jedno som stvoril ja. Keď

hovorím o Bohu, ide o moje slovo, ale tiež o to, ako rozumiem vlastnej tvorbe. Či poznám

obsah svojho slova. Vnútro slova a či mi je jasné, čo som do neho vložil a chcel sám sebe

povedať, alebo či iba niečo opakujem po iných bez toho, aby som si ujasnil, čo beriem a čo

 to pre mňa znamená. Ak iba automaticky beriem to, čo je v tomto svete zaužívané, neviem,

 o čom hovorím. Nepoznám, čo tvorím a akú pravdu v sebe mám.

 

Obsah vlastných slov tvorí dušu. Vnútornú bytosť. Ktohovie, akú potvoru v sebe nosíme!

Alebo, žeby snáď anjela? Patrilo by sa zoznámiť s vnútorným obyvateľom, pretože

 rozhoduje o všetkom. Ak ho nevidíte, môže za to pýcha!

 

Je všeobecne známe, že Boh stvoril život. Boh je slovo a toto slovo obsahuje všetko to, čo

prisudzujeme sile, alebo životu, takže sebe. Nie je boh ako boh. Koľko ľudí, toľko bohov. A ešte

existuje aj taký Boh, ktorý je nebeským Otcom. Stvoril nebesá, takže krásny a dobrý život, a tým,

čo stvoril, je. Je teda krásny, dobrý, láskavý a ešte aj pokojný a je taký stále. Nezlostí sa, netrestá,

nevyčíta a nešpehuje, čo stvára človek. Existuje takáto moc? Ak chcem dobrý a pokojný život, tak

určite. Takéhoto Boha sa vari patrí považovať za svoju silu. Akože inak, jedinú! Aspoň pre rozum

je to logické, však predsa takýto Boh je v súlade s krásnymi ľudskými prianiami.

 

Veriť, že mám v sebe takúto silu, či Boha, je pre mnohých ľudí dosť ťažké a odvážne. Ba vari

až nemožné, ak človek vie, že je nedokonalý, hlúpy a hriešny a ešte si aj zakázal poznať tvorcu

blaženosti, ale uznať, že mám v sebe lásku, lebo však chcem pre seba iba to, čo považujem za

dobré, nemusí byť problémom. Je to ľahké, no nie? Čo nie je problémom, nemá prekážky. To,

čo nemá prekážky, je ľahkosťou. Vlastne na základe neexistencie prekážok je to určite

neobmedzenou silou. Využijem teda ľahkosť a nerobí mi to žiadny problém!

Ako využijem?

 

O Bohu zvykneme tvrdiť, že je láskou. Veď nakoniec čo už len prisúdiť sile! Snáď nie to,

čo nechcem! To by bolo dosť podivné, ba až nezodpovedné! Nespravodlivé k dobru, a tak aj

k tomu, čo chcem. Nespravodlivé k sebe. K životu. Takže o Bohu si myslíme, že je láskou.

Čistou láskou, teda, že Boh je tým všetkým, čo nemáme a neprežívame stále. Je nutné

chápať, že ČISTÁ LÁSKA ZNAMENÁ, ŽE V NEJ NIE JE TO, ČO NECHCEM.

 

 Mám takúto lásku v sebe? Určite mám, lebo chcem pre seba iba to, čo považujem za dobré.

V dobre nie je to, čo nechcem, však? Takže mám v sebe čistú silu. Božskú moc a každú chvíľu

 ju v sebe objavujem, akurát neviem, čo robím. Neviem, s akou silou sa hrám a pokiaľ táto hra

nebude pre moju myseľ pochopená a jasná stále, nebudem požívateľom vlastnej moci.

 

TO, ŽE MÁM V SEBE ČISTÚ LÁSKU, ALEBO SILU BOHA, KTORÝ SA PREJAVUJE TÝM, ŽE CHCEM

 PRE SEBA IBA TO, ČO POVAŽUJEM ZA DOBRÉ, PLATÍ VŽDY! AJ KEĎ BDIEM, AJ KEĎ SPÍM,

LEBO VŽDY SOM JEDEN. VŽDY SOM TO JA.

 

FAKT, ŽE CHCEM PRE SEBA IBA TO, ČO UZNÁVAM ZA DOBRÉ, JE MOJA ISTOTA.

MOC MOJEJ MYSLE, A TAK I MÔJHO TELA. INÉHO BOHA ANI INÚ ČISTOTU NEMÁM.

 

To, čo je potrebou, uznávam, a tak aj chcem. Mal by som zvážiť, či je pre mňa potrebné,

a tak aj dobré to, čo mnohokrát uznávam iba preto, že to vidím naokolo. Ak nie je, mám

vedieť, že je iba možnosťou, ktorá životu nepatrí. Môjmu životu, lebo iný život nemám.

 

KTO SA SPOLIEHA NA MOŽNOSŤ, SPOLIEHA SA NA NEMOŽNOSŤ ŽIVOTA.

 

 Ak som si istý, že žijem, viem o dobre všetko. Viem, čo pre seba chcem. A keďže som iba

 jeden, tak to, čo je pre mňa potrebné a dobré, platí aj v bdení, aj v spánku. Bez ohľadu na to,

 aké filmové deje v spánku pozorujem. Ani film v televízii predsa nemení moju lásku, alebo to,

čo pre seba chcem. Nemal by, ak som si istý, že je to film a že moje prianie nezávisí od toho,

 čo sa deje na filmovom plátne. Mal by som zaspávať s poznaním, že aj v spánku platí pre

 mňa to, čo pre seba chcem, inak neviem o tom, čo chce ten bdelý. Som rozdvojený,

alebo mám možné a bezmocné prianie. Jednoducho neviem, čo chcem.

 

Mám vedieť, že mám poznané prianie aj v bdení, aj v spánku, lebo ak viem, že v určitej

časti svojho života o ňom neviem, tak ho nepoznám. Z tohto dôvodu prežívam neustále iba

 možné prianie. O možnom prianí neviem nič, lebo možnosť nie je istotou. Možnosť pre život

 neexistuje! Človek žijúci nepoznaním priania vníma iba náplň možností. Naplnené možnosti.

Prejavujú sa dočasnou radosťou, takže šťastím, o ktorom vieme, že sa stratí, lebo možnosť

 obsahuje stratu, proste mení sa na to, čím je.

 

AK MÁM MOŽNÉ PRIANIE, NEVIEM O ŇOM NIČ. NEVIEM, ČO SA MI MÁ NAPLNIŤ.

 

Istota je jedna, ale možnosť existuje ako dvojica. Ako nerozlučný pár, v ktorom je každý iný.

 Život je istota, však teraz je a ešte je vynikajúce vedieť, že ja som životom. Ak som teda istotou,

a pritom si myslím, že sa rozhodujem medzi dvomi možnosťami, tak platí, že už rozhodnuté bolo.

Akurát o tom, čo viem a chcem, sa ešte len dozviem. Takže výber nič neznamená. Vždy si totiž

vyberiem iba to, pre čo som sa rozhodol. Nezabúdajme, že rozhoduje ten, čo vo mne býva.

O jeho rozhodnutí môžem len niečo tušiť, ale tušenie je založené na možnosti.

 

Vyberiem si vždy presne to, čo je pre mňa z nejakého dôvodu platné. To, na čo mám v mysli

vlastné, a tak ničím nespochybniteľné argumenty. Tragédiou, alebo komédiou je, že neviem, aké

sú, lebo keď sa pozerám na deje tohto sveta, alebo na svoje ťažké pocity z týchto dejov, uznávam

 za potrebu, a tak aj za svoje dobro to, čo pre seba nechcem. Vrátane svojich dusných pocitov. Alebo

 snáď neplatí, že ťažké pocity musia byť? Keby neboli potrebné, nemala by smrteľnosť pre človeka

 žiadne opodstatnenie. MOŽNOSŤ NIČ NEZNAMENÁ, LEBO SA ROZHODUJEM PODĽA VLASTNEJ

UZNANEJ POTREBY.

 

Byť krásny znamená prežívať také slovo, ktoré sa mi páči. Vidieť a prežívať to, čo nevyvoláva

 nepokoj, slabosť a ohrozenie. Telo je domovom pre to, čo chcem, iné poslanie nemá. Je chrámom

čistej sily. Mali by sme k nemu vzhliadať s úctou a nie ho podceňovať a snažiť sa ho odstrániť

 a takéto poznanie považovať za potrebu. Alebo, čistá sila nebýva v tom, čo je nečisté a len

preto potrebuje byť možné, zbytočné a bezcenné.

 

Ak niekto tvrdí, že raz bude odpočívať v pokoji, a pritom iba čaká, kedy sa tak stane, má v tele

bordel, lebo ak nechce to, čím teraz je, nemá mu pokoj kto naplniť. A ani ho nemá kto precítiť.

Jednoducho krása života je pre mnohých možnosťou, alebo nádejou, ktorá umiera. NÁDEJNÉ

OBRAZY SÚ PRAVDOU VTEDY, KEĎ JA SOM REÁLNY. Keď je prítomnosť nespochybniteľná

a život pre mňa nepominuteľný, pretože iba vtedy je to, čo považujem za dobré, také isté.

Skutočné. Skutočnosť je skutočnosťou vždy.

 

Nádej je pravdivá vtedy, keď s ňou niečo robím, lebo vtedy je reálna. Nádej je ako plán, akýsi

 nákres domu, ktorý sa mi páči. Ak podľa neho nestaviam, ostáva iba na papieri. V dome, ktorý

 je nakreslený na papieri, sa zrejme nedá bývať, však? A čo robia tí, čo čakajú na pokoj a nebo

a nič pre to nerobia? Chcú bývať v nákrese. Čo myslíte, kedy sa im to podarí?

 

Nádej je informácia o tom, čo môžem urobiť teraz, ale ak pre človeka zobrazuje to, čo teraz

 nie je reálne, je zavádzajúcim svetielkom. Akonáhle vstúpi do bahna, zmizne, lebo v tom, čo

ťaží a ťahá ku dnu, krása nebýva. Nádej ako krásny obraz dobra nie je pominuteľná. Stráca sa

iba pre toho, čo potrebuje stratiť seba. Krása, o ktorej človek vie, že zmizne, nikdy pre neho

 krásou nebola a nebude. Plán postaviť krásny dom, či prebývať v pokoji, je proste pre neho

 nereálny.

 

Kde je krása? Ak nie je vo mne, nie je nikde a nemôžem získať krásny život. Krása musí

 byť vo mne, inak by som ju nemohol chcieť. Keby som nemal krásu, nič by som nevidel

 ako krásne.

 

KRÁSNY MÔŽEM BYŤ IBA TERAZ. TAKŽE VŽDY!

 

SILA JE KRÁSA, ALEBO NAOPAK. Takže Boh je krásny. Očarujúci. To nie je starý dedo, ktorý nemá

nič iné na práci, len špehovať, čo ľudia robia a či zvládajú udelené skúšky. Testuje to, čo vytvoril,

všakže? Ak niečo takéto človek uznáva, praktikuje to na sebe. Je dobré uznať, že Boh sa stará iba

 o krásu, čiže o krásny život. Aj dobro a múdrosť je krása, inak by dobro a múdrosť nikto nechcel.

Obraz Boha ako starca, ktorý sa bežne v tomto svete pestuje, nie je vyhovujúci, pretože staroby

sa človek hrozí. Prináša slabosť a neužitočnosť. Pocit zbytočnosti. Šťastie nie je zbytočné! AK

CHCEM SILU, UDELÍM JEJ KRÁSNY OBRAZ, INAK JU ODMIETAM, ALEBO SA JEJ OBÁVAM.

Jednoducho sila je pre telo strachom a hrozbou.

 

Sila mysle nespočíva v tom, že posudzujem, kto je krajší a lepší ako ja, lebo vtedy nevidím

 krásu v sebe, ale v tom, o čom viem, že tým nie som. A som vtedy so sebou spokojný? Keď

nie som spokojný so sebou, nie som spokojný ani s ničím, čo urobím. Nič z toho nie je

dosť dobré, takže všetko je chybné.

 

Čo je chybné, je nevhodné, zbytočné a slabé. Nezodpovedá chvíli, ktorá je. Je teda dielom,

ktoré nezaniká? Ak zanikne, načo vôbec tvorím? Akým som teraz pre seba, také myšlienky

a pocity tvorím, alebo moje myšlienky a pocity odrážajú iba to, ako chcem vidieť silu života.

A samozrejme aj svojho tela.

 

Život je dokonalý, lebo je a iný nebude. Otázka na zamyslenie: Je zmyslom života tvoriť

nedokonalé diela? Skutky, myšlienky a pocity, ktoré obsahujú nedostatky, alebo im chýba

 niečo k tomu, aby boli dobré? Dobro je dokonalosť. A dokonalosť je sila. Iba keď je niečo

dobré, tak funguje. Kde môže byť dobro, sila, či dokonalosť? Nič okrem tela nemám.

 

AK JE TERAZ TELO ZBYTOČNÉ, JE ZBYTOČNÁ AJ KRÁSA, AJ DOBRO, AJ SILA.

AK VIEM, ŽE TERAZ TELO POTREBUJEM, JE TO DOBRÉ TELO. POTREBUJEM HO VŽDY.

ALEBO SA CHCEM TERAZ OKLAMAŤ?

 

BEZ TELA BY ANI SMRŤ NEBOLA! TAKŽE OD TELA ZÁVISÍ, ČI EXISTUJE.

TELO OVLÁDA SMRŤ A NIE NAOPAK. JA SOM TELO.

 

Všetko je v tele. Aj dobro, aj sila, aj dokonalosť, pretože nemá kde inde byť. Ide teda už

iba o to, či je to pre mňa vyhovujúca, a preto dobrá pravda. Ak nevyhovuje, mám chybné

a možné dobro, takže nie som si istý, či je. Neisté dobro je neprirodzené dobro. Zaťažuje

 telo a je príčinou ľuďmi uctievanej pravdy, že láska sa stráca. TO, ČO SA MÔŽE ZMENIŤ,

NIE JE ISTOTOU, ALE CHYBOU.

 

KEBY SOM NEMAL TELO, NEBOLO BY ANI SILY.

ALEBO KEBY SOM NEBOL TELOM, NEEXISTUJE TÁTO CHVÍĽA.

 

SILOU TEJTO CHVÍLE NIE JE POZNANIE, ŽE MI TELO NEVYHOVUJE, LEBO JE.

 

Silou tejto chvíle nie je myšlienka, že raz nebudem, alebo budem iný, lebo takáto pravda je

v rozpore s tým, čo je teraz. Ak sa mi život nepáči, nie je krásny život reálny. Všetci vieme,

v akom svete žijeme. Nikomu sa nepáči, každý chce kdesi ujsť. Obyčajne do neba, ale iba

málokto to vie iste, lebo vieme, že existuje aj peklo. AK SA MI NEPÁČI ŽIVOT, JE REÁLNE

PEKLO!

 

Ak myšlienka, že raz budem žiť v nebi, alebo nájdem pokoj nezodpovedá mojej realite,

je nereálna. Nie je v súlade s realitou, ktorú vidím teraz. Nie je v súlade s telom, a tak

ani so silou tejto chvíle, takže je to chybná a neskutočná myšlienka.

 

Nereálnu myšlienku som vlastne ani nemohol mať. Nereálna myšlienka nepatrí telu, ktoré

vidím ako reálne, alebo krásna, dobrá myšlienka nie je realitou tela, ktoré mi nevyhovuje.

 Môže byť iba snom, akousi možnosťou. Lenže nebo nie je možnosť, ak ho teda chcem.

Ak ho skutočne chcem, nemal by som ho považovať za možnosť. Ani pokoj! Takže

dobrá nálada by mala byť istotou tohto života. Aj dobrá myseľ.

 

 AK NIEČO JE, JE ISTOTOU. JE ISTOTOU TERAZ!

 

To, čo chcem, mi vyhovuje, inak by som to nechcel. Ak chcem pokoj, alebo krásu neba,

musí mi telo, v ktorom takáto myšlienka je, vyhovovať. Inak je myšlienka iba možnosťou,

ktorá realite nepatrí, a preto je to chybná myšlienka. AK MI NEVYHOVUJE TELO,

NEVYHOVUJE MI NIČ.

 

Ak telo nie je dobré, chcem ho meniť a vždy dostanem to isté, pretože iné teraz nemám.

Pravdou, že moje telo je dobré a nie je zbytočné, si vytvorím krásne telo a dobrú myseľ.

Mnohí chcú byť dobrí, ale pritom na telo zabúdajú. Zabúdajú na seba. Mnohí na základe

 uznanej smrteľnosti považujú telo za nepotrebné. To je chyba, to je hriech! TO, ČO TERAZ

 VYUŽÍVAM, VYUŽÍVAM IBA PRETO, LEBO JE DOBRÉ. Dobra sa nechcem zbaviť!

 

PREJAVOM TELA JE POCIT. DOBRÉ TELO, ČI DOBRÝ POCIT NEUDRŽÍM TÝM, ŽE OPAKUJEM

 NAUČENÉ FRÁZY, ALE POZNANÍM, ČÍM SOM. POZNANIE MUSÍ BYŤ STÁLOSŤOU.

 

Život je slovom. Slovo musí byť zjavené, čiže osvetlené. Musí mať teda obraz a treba

 mu rozumieť, inak neviem, čo vidím, takže slovo nemá zmysel. Je to akési blúdiace svetlo,

ktoré môže viesť kamkoľvek, proste taká bludička. Blúdiace slovo sa potuluje v mysli, a keď

je ich viac, tvoria bludné a obludné poznanie. Nezmysel. Môže ním byť zahltená, či zahmlená

 väčšina mysle, takže toho, čo chceme. Táto hmla tvorí šero vedomia. Hustý, nepreniknuteľný

 obal, cez ktorý neprenikne lúč poznania života, alebo iba občas a potom zase hmla zakryje

slnečný otvor, či vchod do dobrej mysle, alebo ak chcete neba.

 

AK CHCEM BEZSTAROSTNOSŤ POKOJA, JE PRAVDOU, ŽE NEJASNOSŤ NIE JE MOJA.

TAKÁTO PRAVDA SA NEZÍSKAVA PÝCHOU.

 

Som obrazom slova. Je to reálny obraz, inak je nezmyslom. Načo by komu už len

bol obraz, ktorý je neskutočný? Načo by bol dobrý? Na to, aby nebol? Neskutočné je

 nerealizovateľné, čo znamená, že nikdy nebolo. Nemalo sa ako a kedy zrealizovať. Som,

takže som reálnym obrazom slova. Zrealizovaným telom. Keď som, nikdy nemôžem byť

chybným obrazom. Mám dokonalé telo. MÁM SILNÉ TELO, LEBO TO TELO EXISTUJE TERAZ.

 

Čo je nevyhovujúce, je nereálne. AK VIEM, ŽE MÁM REÁLNE TELO, TAK TO, ČO UZNÁM PRE SEBA

 ZA NEREÁLNE, V MOJOM TELE NIE JE. Z tohto dôvodu si telo s bolesťou a so slabosťou poradí.

Alebo slabosť, či nedokonalé a chybné telo nedajbože niekomu vyhovuje? Ak áno, nedá sa

nič robiť. To, čo musí byť, je potrebné a vyhovujúce, inak by byť nemuselo.

 

 Mám reálne telo, inak by som nič neurobil. Mám reálnu myseľ, lebo keby mohla byť iná,

 tak by som nemyslel a o ničom nevedel, takže ja ako obraz svojho slova fungujem

podľa toho, aké slovo uznám za reálne.

 

Obraz musí mať priestor a čas, inak by som nemal kde byť, takže ja som časopriestorom.

Ja určujem, čo má kedy, alebo dokedy pôsobiť. Keď si teda napríklad určím, že sa uzdravím

o hodinu a je to pre mňa reálny čas, tak sa uzdravím o hodinu. Keď si určím, že nejaký ťaživý

pocit o minútu mať nebudem, tak sa to iste stane, pretože to určujem teraz. A keď si určím, že

sa ťažkosti stratia až v smrti, tak musím počkať dovtedy, kým neumriem, čo však nie je isté, lebo

neviem, kedy presne umriem a či sa tak vôbec stane, veď teraz som predsa živý! A keď si určím,

že som teraz dobrý a je to pre mňa vyhovujúce a reálne, nikdy tomu nebude inak.

 

BYŤ KRÁSNY ZNAMENÁ MAŤ KRÁSNY ŽIVOT.

 

Chcieť byť dobrý znamená vedieť, že život je dobrý. Teraz a nie potom. Dobrý život

 nepovažujem za nedokonalý a pominuteľný. A ani na svoje telo sa nepozerám inak, pretože

 dobro je v tele. Samozrejme vo vlastnom, lebo iné telo nevyužívam a ani mysľou iného človeka

 nepremýšľam. Ak je teda isté, že premýšľam vlastnou mysľou, potom moje myšlienky počúvajú

iba mňa. Správajú sa tak, ako chcem ja. A telo reaguje tiež presne tak, ako chce ten, čo v ňom

žije. Žije ako hosť a dočasne? Ak áno, nemá takýto obyvateľ vôľu, pretože vôľa má trvalý

domov. Od toho je predsa vôľou.

 

Človek bez vôle je živočích. Živočíšny druh riadený pudom, neuvedomenou silou.

 Bez jasného vedomia vlastnej individuality. Bez nezávislého myslenia jedinečnej osobnosti.

A bez uvedomovania cieľa života, takže iba nejako prežíva v tom, čo je a pozoruje, prípadne

podľa záujmu, ktorý si vypestuje z tradícií, kultúry danej doby, postojov a dôležitostí kolektívu.

Jednoducho je naprogramovaný iba na uspokojovanie nevyhnutných potrieb daných živému

organizmu určitým priestorom a z toho prameniacich návykov, záujmov, alebo úchyliek.

Podľa takéhoto programu myslí a cíti, podľa toho zaobchádza so svojím slovom

 a tiež so životom.

 

  Samozrejme sú aj takí, čo sa vymykajú uvedenému modelu prežívania, ktorých však

 väčšina ľudí považuje za bláznov, v lepšom prípade za géniov, pretože nerozumejú ich

zmýšľaniu. Nie je totiž založené na pude, inštinkte ani na pocitových vnemoch, ale vyviera

z jasného určenia, čím som. Génius nie je človek vymýšľajúci rôzne teórie, alebo technické

vymoženosti, génius je osobnosť, ktorá vie, čo chce. Má presne určený a poznaný cieľ.

 

TELO JE MYŠLIENKOU A MYŠLIENKOU UTVÁRAM TELO. AK NIE JE JASNÁ A POCHOPENÁ,

MÔŽEM VYTVORIŤ AJ TO, ČO NEZODPOVEDÁ VEDOMÉMU PRIANIU.

 

Ľudia majú krásne túžby, však sú to bytosti. Mysliace, tvorivé. Majú k dispozícii túžby, ktoré

 sa vymykajú zavedenej jednotvárnosti, alebo uniformite vedomia, pretože hovoria o pokoji,

bezpečí, o nezávislosti a čistej láske, ale vyhodnocujú ich podľa toho, čo prežívajú, a tak sú to

 pre nich iba vzdialené a ťažko dosiahnuteľné ciele. Nazývame ich ideálmi, nádejami, fantáziou,

alebo nebom. Ak priania nie sú pre človeka reálne, tak sa podľa nich nespráva, nemyslí a necíti.

Z tohto dôvodu žije pod tlakom neuvedomenej sily a tento tlak sa prejavuje zlosťou. Zlosť na

život tvorí násilné skutky, úchylky vedomia a neprirodzené útvary a nánosy tela. Zlosť nie je

 radosť zo seba, a tak šťastie nezariaďuje.

 

ZLOSŤ SVEDČÍ O TOM, ŽE DOBRO MÁ CHYBU. DOBRO S CHYBOU JE ŤAŽKOSŤOU.

 SMRTEĽNOSŤ JE PRAVDIVÁ A REÁLNA VTEDY, KEĎ MÁ DOBRO CHYBU.

 

AK CHCETE, ABY SA TELO MALO DOBRE, DAJTE KRÁSNYM TÚŽBAM DÔLEŽITOSŤ.

VÝSOSTNÉ MIESTO. MUSIA BYŤ DÔLEŽITEJŠIE AKO SMRŤ. MUSIA MAŤ VŽDY

 VIAC POZORNOSTI AKO ŤAŽKOSTI A CHYBY.

 

TELO JE SILNÉ VTEDY, KEĎ KRÁSNYM TÚŽBAM UDELÍTE PRÁVOMOC ROZHODOVAŤ.

JEDINÉ PRÁVO.

 

V tomto svete je zaužívané tvrdenie, že všetko má svoj čas. Aj radosť, aj ťažkosť. Lenže

 ak je tomu tak, môžem aj radosti, aj ťažkosti určiť čas, lebo ktože by ho už len určoval, ak

 nie ja? Môžem si určiť ľubovoľný čas pre všetko, čo tu existuje, ale platným rozhodnutím

 je to iba vtedy, keď nie som závislý na skúsenostiach a návykoch iných ľudí. Je šťastím

chápať, že VŠETKO, ČO UROBÍM, MÁ ČAS, PRETOŽE SOM PRÍTOMNÝ.

 

  NEUDELÍM ŤAŽKOSTI ŽIADNY ČAS, LEBO ROZHODNUTIE O NEUDELENÍ

ŽIADNEHO ČASU JE TIEŽ ČASOM.

 

Každý skutok má svoj čas. Aj neudelenie žiadneho času ťažkosti je skutok. Na neudelenie

mám čas, pretože som. Čo som teda urobil? Nič. Vytvoril som pre ťažkosti priestor ničoho.

Je reálny, lebo nič je, inak by nič nemohlo vzniknúť. Ani ja. Život by sa nemal z čoho zrodiť!

Umiestnil som teda ťažkosť do reality, pretože vo svete, ktorý pozorujem, je ťažkosť reálna,

akurát na tomto princípe môže ťažkosť tvoriť iba to, z čoho bola vytvorená krása života.

Dobrú vôľu.

 

CHVÍĽA, V KTOREJ NEUDELÍM ŤAŽKOSTI ŽIADNY ČAS, JE DOBROM.

 IBA Z DOBRA MÔŽEM TVORIŤ TO, ČO CHCEM.

 

Ak vložíme čas rozplynutia ťažkostí do času smrti, musíme ich stále prežívať a z tohto

dôvodu nemáme potrebnú silu na to, aby sa rozplynuli. Vždy som živý, lebo som slovom.

Nezabúdajme, že SMRŤ JE SLOVO A SLOVO JE ŽIVOT.

 

Nemusíme bezmocne čakať, kedy nás smrť vyslobodí z ťažkostí, pretože je to

čakanie večné. Príležitosť pretvoriť energiu ťažkostí na silu, ktorá je prapodstatou

 existencie bytia, a tak si vytvoriť zmysluplný život, má každý človek. Má ju teraz.

Má na to svoje slovo. Slovo nie je možnosť!

 

 

 

© Copyright 2018 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.

Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete
súhlas s ich používaním. Viac informácií.

 

VN