OČI SÚ ZRKADLOM SRDCA. KEĎ SA NEUSMIEVAJÚ, NEMÁŠ NIČ.

ZABUDOL SI NA LÁSKU.

 

Čo je to bezmocnosť? Je to neschopnosť žasnúť nad tým, čo ma iste neminie.

A čo ma celkom iste neminie? Zrejme to, čo je všade. A čo je všade, čo má v sebe

každý človek? Schopnosť mať rád.

 

Každý deň vidím a stretávam človeka. Vidím ho i v mysli, aj to je stretnutie s tým, čo má

v sebe schopnosť milovať. A keby som hneď nemal spomienky, alebo nestretol nikoho, tak

so sebou sa stretnem celkom iste. Mám v sebe schopnosť milovať? Nežil by som, keby som

nemal. Nemal túžby ani ciele. Každý deň stretávam lásku. Vo všetkom, čo vidím, vidím

 danosť mať rád, inak by svetla nebolo. Máme oči stvorené pre lásku.

 

Myseľ je svetlom. Keď myslím, hrám sa so svetlom. Prečo vidím a myslím? Vidím snáď preto,

lebo nechcem vidieť? Ak chcem vidieť a vidím, je to iba z toho dôvodu, že vo svetle žije to, čo

 mám rád. Nič iné tam nie je, lebo kde je láska, tam zlo nemôže byť. Alebo: To, čo nemám rád,

 je tieňom, do ktorého vkladám to, čím nie som. Všetky ľudské potreby prinášajúce bolesť

prisúdim tieňu. Čo zmôže?

 

TO, ČO VLOŽÍM DO TIEŇA, NEDOKÁŽEM VRÁTIŤ. ČO MÁ TIEŇ, NEMÁM JA, ALE TIEŇ S TÝM TIEŽ

NIČ NEROBÍ. TIEŇOVÝ SVET JE BEZMOCNÝ SVET A NIE JE PREKÁŽKOU TOHO, ABY SOM VIDEL

V SEBE LÁSKU.

 

Lásky nie je v tomto svete málo, len som nevšímavý k daru, ktorý mám neustále v pohľade.

Zabúdam, prečo vidím a po niečom túžim. Akoby moje túžby nemali z čoho vyrastať a nikde

 nemali domov. Všetky nádeje vznikajú zo schopnosti mať rád a k láske by mali aj smerovať,

 ale ak si nevšímam, prečo sa rodia, potulujem sa v bludisku svojich snov. Nič nie je isté, lebo

 ak neviem, z čoho moja nádej vznikla, nemôžem vedieť ani to, kam sa uberá. Nemá cieľ daný

príčinou existencie. Nikde nebýva a nikam nevedie.

 

KAŽDÁ TÚŽBA MÁ DOMOV TAM, KDE SA ZRODILA. AK JA NIE SOM ISTOTOU, JE BLUDNOU CESTOU.

KEDY SOM ISTOTOU? KEDY SOM DOMOVOM TOHO, ČO CHCEM? KEĎ UVERÍM, ŽE ŽIVOT SI TVORÍM

ZO SCHOPNOSTI MAŤ RÁD.

 

Keď sám sebe nevyhoviem, som pre seba nevyhovujúci a inému človeku ponúkam tiež iba to,

čo je nevyhovujúce. Ponúkam svojím pohľadom, pretože vo svetle všetko je. Z tohto dôvodu je

prospešné chápať, čo v mojom svetle žije a čo je iba nemohúcim tieňom. Čo je istotou svetla?

Jedine to, čo mám stále na pamäti a kvôli čomu dokážem vydržať kdekoľvek i urobiť čokoľvek.

Bez toho, aby som nemal na pamäti to, že mám rád, by som neurobil nič, ale nie vždy má človek

ochotu porozumieť tomu, prečo to tak je. Čomu treba rozumieť? Okrem lásky nemám nič. A ak

trvám na tom, že mám dané, alebo je potrebné aj niečo iné, prežívam bezmocnosť tieňa.

 

Okrem schopnosti mať rád nevlastním nič. Alebo si niekto myslí, že robí niečo z toho dôvodu,

aby sa on osobne mal zle? Je skutočne možné, aby človek robil niekedy niečo z toho dôvodu, aby

si zadovážil to, čo nemá rád? To nikto nikdy nerobí. Iná vec je, či človek aj rozumie tejto svojej

prirodzenosti. Keby áno, netrval by na tom, že zlo musí byť! Keby si ľudia všímali, prečo niečo

 robia, nikto by nemal potrebu očakávať a prežívať to, čo nechce.

 

VŠETKO, ČO TVORÍM PRE SEBA, ROBÍM TAK, ŽE MÁM NA PAMÄTI SCHOPNOSŤ MAŤ RÁD.

AK SA SO SVOJOU PRIRODZENOSŤOU NEHÁDAM, SOM SI PLNE VEDOMÝ TOHO, ČO TVORÍM

A Z ČOHO, A PRETO SA ZO SVOJEJ TVORBY TEŠÍM, INAK VIDÍM V TOM, ČO ROBÍM NEISTOTU,

ALEBO ROZPOR.

 

Neistotu, alebo rozpor riešim. Ako vyriešim neistotu? Nemá riešenie a rozpor taktiež nie. Ak

sa zaoberám zbytočnosťami, alebo hľadaním príčin, hoci dôvod, prečo niečo robím, mám stále

 na pamäti a vždy je jasný, nechcem vidieť to, čo si pamätám. Toto je stratená láska, alebo strata

neba, hoci sa tak nikdy nestalo.

 

Ja som domovom neba, na ktorý čakám. Domovom všetkého, čo mám rád. Ak nerozumiem

 tomu, že mám v sebe schopnosť mať rád, a tak tvoriť svoj jedinečný svet lásky, som prázdnym

domovom. Som síce bytím, už postaveným domom, ale ničím som ho nezaplnil. Je to nezariadený,

pustý a nehostinný domov. Nemám si čo užívať a obdivovať, nemám v dome žiadny majetok, lebo

 v ňom iba sedím, snívam a čakám, kedy odídem. A kde, keď okrem seba nič nemám? Zase sa ocitnem

 v priestore prázdneho domu. Nikto mi ho nezariadi, pretože svoje vnútro môžem zaplniť iba ja.

 

Vlastním schopnosť, ktorou si zariadim postavený dom. Je to schopnosť mať rád. Táto danosť

umožňuje vytvoriť si svoju neopakovateľnú náplň bytia, ktorú nazývame pravým životom, alebo

nebom. Ak však budem iba čakať, že sa raz ocitnem v priestore neba, ktorý už za mňa niekto iný

zariadil, budem čakať večne. Budem prázdny, budem domovom snov. Sen je snom preto, lebo

 je vidinou toho, čo nemám.

 

NIKTO MI NEZARIADI NEBO, LEBO NIKTO NEMÔŽE ZA MŇA MILOVAŤ.

ANI BOH. ALEBO MILUJE VTEDY, KEĎ JA TAK ČINÍM.

 

Schopnosť milovať nie je tou láskou, o ktorej si myslíme, že sa stráca a mení na nedôveru. Nie je

 láskou, o ktorej sme presvedčení, že prináša bolesť a slzy. Schopnosť mať rád je daná a stála. Je

iba tým, čím je a na nič iné sa nemení, lebo je hotovým dielom. Obsahuje iba milujúci cit, nič iné

v tejto schopnosti nie je. Keby ste dostali do daru trebárs obraz, nezmeníte ho na ponožky, ale

myslieť si to môžete. Môžete daru prisudzovať to, čo v ňom nie je a žiť v obraze svojich

 predstáv, ale to neznamená, že darované hotové dielo je iné.

 

Človek prisudzuje láske to, čo sa mu nepáči a netúži prežívať, hoci každú chvíľu veľmi dobre vie,

aká má byť, takže vidí, aký je v skutočnosti darovaný obraz. Ak svoje výmysly neodhodí, ale dáva

im dôležitosť, žije v snoch a jeho domov je pustý. Sedí v prázdnote a čaká. A každú chvíľu vie, že

to nie je pravý život. Vie, ale iba čaká a nahovára si, že sa do bohatého sveta dostane ako žobrák.

Kto je chudobný? Ten, čo svojej nádeji nedá istotu lásky. Túžba bez istoty je výmyslom.

 

BEZ MAJETKU SA CHODÍ DO HROBU A NIE DO NOBLESY NEBA.

HROB ZNAMENÁ PRIPÚTANOSŤ K SNOM.

 

Ak niekto čaká, kedy postavený dom opustí, netvorí v ňom nič. Nevyužíva schopnosť lásky na to,

aby tvoril stálosť toho, čo má rád, čo je to isté, ako keby pre neho táto schopnosť neexistovala.

Nie nešváry a bolesti tohto sveta, ale čakanie na hotové nebo, ktoré za mňa niekto zariadil

a naplnil tým, čo mám rád, je najväčší ľudský problém.

 

PRÁZDNY DOM JE SMUTNÝ DOMOV. NIET TAM ČO OBDIVOVAŤ A OKREM PRCHAVÝCH

SNOV TAM NIET ČO STRATIŤ. MIZNÚŤ MÔŽE IBA TO, ČO SME NEVYTVORILI.

 

Schopnosť milovať je darom života. Čo darujem, neberiem späť. Alebo: Vracať darcovi to, čo

 som dostal, a to bez toho, aby som sa pozrel, čo to je, je neúctivé. Sťažnosti na život vytvorili

 smrť. Potrebu opúšťať svoj domov! Boha. Sťažnosť na život je neúcta k sebe. Tvrdiť, že život

je ťažký a zlý, a to bez toho, aby sme si vôbec všimli, aký dar máme, nie je ocenenie života,

a tak ani neba, lebo aj v nebi sa žije.

 

Boh nikomu neberie život a ani to, čo má človek rád, lebo keby to bolo možné, bol by cynikom

 a tyranom, jednoducho hotovým zlom. Takáto vôľa neexistuje, je to výmysel tých, čo sa potrebujú

 sťažovať na život a odôvodňovať si potrebu umierať, či čakať na nebo. Čo nie je vlastné sile života,

nerobím ani ja. A čo obyčajne robí človek? Vytvorí si peknú túžbu a potom ju zneistí. Urobí z nej

sen. Výmysel. Pochová, pretože ak je jeho domovom nehostinný hrob, patrí tam aj všetko, čo chce.

 

Vieme, že keď sa sťažujeme na život, sťažujeme sa na seba? Vieme, že sťažnosťami na život

 odsudzujeme tvorcu života? Že si nectíme svoju silu? Keď sa sťažujeme, nevidíme schopnosť mať

rád a už vonkoncom nám nenapadne, že musí mať nejaký zmysel. A zrejme veľký, lebo keď niečo

milujeme, nechceme si to nechať vziať. Je to cennosť. Schopnosť mať rád je nesmierne veľká

a vzácna moc. Povznáša, robí život ľahkým, takže nezariaďuje sťažnosti, a tak ani smrť, či

večné čakanie na nebo.

 

SCHOPNOSŤ MAŤ RÁD NEMÁ V SEBE STRATU. KEĎ MILUJEME, NEUMIERAME.

 

KEĎ MILUJEME, NECHCEME STRATIŤ SEBA, A TAK ANI TO, ČO MÁME RADI.

KEĎ CHÁPEME, AKÚ SCHOPNOSŤ VLASTNÍME, NEPOCHOVÁVAME SVOJE TÚŽBY.

 NEROBÍME Z NICH BEZMOCNÉ TIENE.

 

Všetci vieme, že tu existujú smutné piesne o láske. Hovoria o bolesti, sklamaní z lásky, o strate.

Prehrávame si ich v mysli, pripomínajú vlastné pocity z lásky, alebo uznávané presvedčenie a na

základe svojich zážitkov sa s nimi stotožňujeme. Môžeme ich počúvať, ale je dobré mať ujasnenú

otázku: Sú takéto piesne ocenením schopnosti milovať, alebo smútkom z takejto schopnosti?

 

Ak človek nechápe, že schopnosť mať rád tvorí život a že je to výsostná potreba jeho duše,

je každé potešenie skrytým smútkom. Nostalgiou mysle. Nostalgia narušuje prirodzenosť, takže

brzdí a ruší všetko, po čom túžite! Je ako brzda v aute. Niečo pekné vás priťahuje, a tak sa za tým

rozbehnete, ale potom zabrzdíte. Stojíte buď na jednom mieste, alebo sa vydáte úplne iným smerom.

Za niečím, čo peknú túžbu nevystihuje.

 

NOSTALGIA JE SMÚTOK Z TOHO, ŽE NIEČO PEKNÉ NEMÁME, ŽE JE TO PREČ. NOSTALGIOU

ROBÍME ZO SCHOPNOSTI MAŤ RÁD MÁRNOSŤ A ZBYTOČNOSŤ. POMINUTEĽNOSŤ KRÁSY.

NOSTALGIOU SI ZARIAĎUJEME SVOJU ŠKAREDOSŤ A SLABOSŤ.

 

Schopnosť mať rád je daná pre radosť. Ak je dôvodom aj na to, aby sme smútili nad láskou,

 nevieme, na čo takýto dar máme. Nepoznáme jeho zmysel. Smútok neobdivujeme a nemáme

radi, takže vlastne svoju schopnosť mať rád nemáme radi. O ocenení a tvorení neba už ani

nehovoriac.

 

AK JE SCHOPNOSŤ MILOVAŤ PRÍČINOU SMÚTKU, SKLAMANÍ, BOLESTÍ A ŤAŽKOSTÍ,

NETVORÍME SI LÁSKOU NEBO, ALE TO, ČO ZA DOBRÝ ŽIVOT NEPOVAŽUJEME.

PEKLO NA ZEMI.

 

Ak je schopnosť mať rád tvorcom smútku, či príčinou toho, že človek prežíva lásku ako peklo

pocitov, je láska pre človeka zlom a všetko, čo má rád, je také isté. Nechcené a odmietané. To je

viac ako šialené, to je nepríčetnosť. Toto so svojou vzácnou schopnosťou robí iba taký človek, čo

 rozumovo neovláda svoje konanie. Nedokáže rozpoznať nebezpečnosť svojho správania. Toto je

zúrivý jedinec. Správa sa k svojej božskej schopnosti mať rád ako besný pes. A keď sa ich stretnú

milióny a navzájom sa vo svojej nerozumnosti a beštialite podporujú, čo asi vzniká? Besné psy

 sa medzi sebou hryzú. Vyžívajú sa v zlosti, vrčia na seba a trhajú! Tento svet je postihnutý

surovosťou. Prebieha v ňom neľútostný boj o prežitie. A kto sa zľutuje?

 

 Kto odpustí tomu, čo špiní dar nebies a ešte takýto skutok považuje za potrebný pre život?

Kto spasí takého človeka, ktorý si schopnosť mať rád nevšíma? To, čo si nevšímame,

považujeme za zbytočné. Kto odpustí tomu, čo považuje lásku za zbytočnosť?

 

SCHOPNOSŤ MILOVAŤ JE DANÁ PRE RADOSŤ. VŠAK Z ČOHO SA UŽ LEN MÔŽEM TEŠIŤ,

AK NIE Z TOHO, ČO MÁM RÁD? AK MÁM V SEBE SCHOPNOSŤ MILOVAŤ, MÁM AJ RADOSŤ.

OKREM RADOSTI SA NIČ INÉ OČAKÁVAŤ NEDÁ.

 

Očakávať radosť je dobré, a tak aj rozumné. Očakávať môžem iba to, čo mám. To, čo mám,

 nemusím hľadať ani kradnúť od iných. A čo robí človek? Očakáva to, čo odmieta. Očakáva to,

 čo je zlé, a tak hlúpe a na to skutočne nepotrebuje rozum.

 

Čakanie a očakávanie nemusí byť to isté. Ak vidím, akú schopnosť mám neustále k dispozícii,

tak moje očakávanie vyplýva z istoty. Istota sa nehľadá, istota je. Je dobré ujasniť si, čo je mojou

jedinou istotou, lebo isté nemôžu byť dve rozporuplné sily. Položím teda sám sebe prostú otázku:

Čo musí byť prítomné pri každom mojom hodnotení, túžbe, zámere a rozhodnutí? Je to schopnosť

mať rád, inak by som nemohol ani len myslieť. Ak však človek nevenuje pozornosť prirodzenosti,

 ktorú stále využíva, pretože myslí, túži a vždy niečo pre seba chce, považuje za istotu aj to, čo

rád nemá. Ďalšia otázka: Je takéto presvedčenie rozumné?

 

FAKT, ŽE SCHOPNOSŤ MAŤ RÁD, JE VO MNE PRÍTOMNÁ, JE ISTOTA LÁSKY.

AK MÁ KAŽDÝ V SEBE SCHOPNOSŤ MILOVAŤ, JE ŽIVOT HRA S RÔZNYMI PODOBAMI LÁSKY.

AŽ KEĎ JE TAKÝTO POHĽAD NA ŽIVOT SAMOZREJMOSŤOU, NIE JE PRE ČLOVEKA HRIECHOM

ROZMÝŠĽAŤ O NEBI. VTEDY BOH NEMÁ CHYBU.

 

BOHOM ČLOVEKA JE SCHOPNOSŤ MILOVAŤ. KAŽDÚ CHVÍĽU POTREBUJEM BOHA.

 

Pýtajme sa seba ďalej: Čo robím pre život? Čakám, kedy sa stratím. Toto robí človek pre seba.

Jeho istota je založená na strate toho, čím žije. A čím žije teraz a prečo vôbec žije? Jedine preto,

že má v sebe schopnosť mať rád, inak by sa nezmohol na nič. Nič by nemalo zmysel! Ani zdravie

a šťastie, ani nebo! Aj videnie by bolo zbytočné! Aj každé slovo by existovalo a bolo vyslovené iba

 preto, aby bolo márne. A ešte skúsme takto porozmýšľať: Môže sa to, čo je teraz isté, alebo živé,

stratiť? Však okrem života nič iné nie je a schopnosť mať rád môže byť daná iba životom.

 

KEĎ OČAKÁVAM RADOSŤ, NEMÁM POTREBU SA SŤAŽOVAŤ.

 

Keď očakávam to, čo nemám rád a čo je teda v rozpore s mojou prirodzenosťou, tvorím

dôvody, prečo sa sám sebe nepáčim a prečo sa nechcem. Ak seba nechcem, nepotrebujem ani

svoju schopnosť mať rád. To je zlé, to je nebezpečný výmysel! Z tohto dôvodu človek ubližuje

 sebe a aj iným.

 

Radosť bez rozumu a porozumenia nie je radosťou, ale slabosťou. Iba slabí potrebujú dôkaz sily

a na to, aby ho získali, potrebujú ponižovať život. Podceňovať seba a znehodnocovať aj životy iných.

 Ak niekto nechce vidieť, že existencia bytia je založená na schopnosti mať rád, je tieňom toho, čo je.

Čo vlastní tieň? Nič! Nie každý, čo má ľudské telo, má ľudskú myseľ. Nie každý je človekom.

 

Rozum máme preto, aby sme sa správali k sebe milo. Každý iný dôvod pre existenciu rozumu

je nezmyselný, pretože na to, aby človek špinil život, múdrosť nepotrebuje. Ani rozpoznávaciu

 schopnosť nemá danú na to, aby tvoril sťažnosti, slabosti, rozoštvával ľudí, a tak si robil posmech

 zo sily, ktorá stvorila život. Zo svojej schopnosti mať rád! Dar milovať sa nazýva život.

 

Život nebol vytvorený a daný preto, aby sme si nectili lásku a smútili nad tým, že niekoho máme radi.

Život, či schopnosť milovať nemáme preto, aby sme sa rozčuľovali nad životom, ale preto, aby sme

zo schopnosti milovať tvorili radosť. Dôležitá otázka pre rozum: Čo očakávaš od života, čo chceš

od Boha? Radosť a silu, alebo slabosť a smútok? Myslím si, že rozum ani na okamih nezaváha

a nikdy svoje rozhodnutie nespochybní! Keby rozum mohol spochybniť svoje rozhodnutie,

tak by to znamenalo, že sa rozhodol nerozumne!

 

KEĎ NIEČO ODMIETNEM, NEMÔŽEM TO OČAKÁVAŤ. ANI VYUŽÍVAŤ!

KEĎ NIEČO ODMIETNEM, NIE JE TO MOJA ISTOTA.

 

KEĎ NIEČO ODMIETNEM, TAK TO ZNAMENÁ, ŽE TO NEMÁM RÁD A Z TOHTO DÔVODU

TO NEMÁ ŽIADNU SILU. VŠETKU MOC ŽIVOTA VLASTNÍ SCHOPNOSŤ MAŤ RÁD. Šťastie

človeka závisí od toho, či pochopí toto poznanie.

 

Nie to, čo nemám rád, ale láska dáva chuť do života a schopnosť mať rád má každý danú. Takže ak

si človek skutočne uvedomuje, že vlastní takúto schopnosť, má chuť žiť. Kto tu nechce umierať?

Kto dokáže odmietnuť to, čoho sa najviac bojí? Veď tu predsa snáď každý vie, že najväčší strach

cíti vtedy, keď sa obáva o život človeka, ktorého má rád. Už len pri predstave toho, že sa tak

stane, cítime hrôzu. A čo človek robí so svojím strachom? Nič, iba bezmocne čaká.

 

ÚŽAS JE CHUŤ DO ŽIVOTA. ÚŽAS JE SKUTOK BOHA.

 

  ŽIVOT NEBOL VYTVORENÝ PRETO, ABY SA ČLOVEK CÍTIL AKO CHUDÁK.

AK SA TAK NIEKTO VNÍMA, NEMÔŽE CHVÁLIŤ RADOSŤ.

 

Je dobré chápať, že schopnosť mať rád je stálosťou bytia a tvorí obsah prítomného času. Ak

som k svojej danosti pozorný, tvorím láskavé deje a ak si schopnosť bytia nevšímam, prežívam

aj to, čo za lásku nepovažujem. Schopnosť mať rád nikto nikomu nezoberie, dokonca ani človek

sám sebe nie, takže láska je jediná schopnosť v tomto svete, o ktorú sa môžeme oprieť. Je takáto

opora istotou? Vidíme ju stále v tom, čo robíme? Vidíme ju v myslení a vo svojich plánoch? V tom,

čo sa stane? Mali by sme, lebo bez schopnosti mať rád by sme žiadny plán nevideli.

 

To, čo je istotou, je vo všetkom, čo chceme i urobíme. Alebo snáď máme v prianiach prázdnotu

 začiatku a konca? Poznanie, že všetko sa začína a deje preto, aby sa skončilo? A všetko sa končí

preto, aby sa znovu začalo a udialo? V potrebe začiatku a konca je isté iba to, že sa vráti všetko,

 čo som odhodil, a tak nechcel, a to zrejme rozumné nebude. Takže na to, aby som sa dozvedel,

aká je moja prítomná potreba, musím si to stále nejako naznačovať. Jednoducho riadim sa

znameniami. Znamenia si určujem sám a dobrovoľne, ale o tom tiež neviem, pretože kto

sa chce potulovať v bludnom kruhu ničoho, ten to vedieť nemusí. Tam, kde sa všetko

skončí, nikdy nič nemám. Je to stála chudoba mysle. To je chorý duch.

 

KTO SA NERIADI SCHOPNOSŤOU MILOVAŤ, RIADI SA ZNAMENIAMI.

NEBERIE DO ÚVAHY, ŽE MÁ MAŤ V SEBE IBA TO, ČO MÁ RÁD.

 

AK CHCEM MAŤ V ŽIVOTE IBA TO, ČO MÁM RÁD, SPRÁVAM SA PODĽA TOHO,

ČO CHCEM. MYSLÍM, CÍTIM A VIDÍM SEBA PODĽA TOHO, ČO SI PRE SEBA PRAJEM.

 

Chcem pre seba mnoho, mám najrôznejšie priania, ale všetky sa zhodujú v tom, že sú pre mňa

pekné. Ak sa teda vidím pohľadom toho, čo chcem pre seba, môžem mať rôzne podoby a každá

 mi vyhovuje. Láska má mnoho podôb a každá je pôvabná a neodolateľná. Každú chvíľu môžem

jasať nad tým, akým som. To je pohľad na život, to je úžas!

 

ČO JE TO SPRAVODLIVOSŤ BOHA? SCHOPNOSŤ MAŤ RÁD. TÚ MÁ KAŽDÝ DANÚ.

KDE JE NEVŠÍMAVOSŤ K SVOJEJ SCHOPNOSTI, TAM JE NESPRÁVNOSŤ ŽIVOTA

A NIČ V PORIADKU NIE JE. 

 

Každý uznáva za správne také svoje myšlienky, predstavy a pocity, ktoré zobrazujú to, čo chce,

alebo vystihujú jeho životné potreby. Keď si budete pozorne všímať, aké myšlienky považujete

za správne, možno s údesom zistíte, že veľakrát potrebujete to, čo nechcete. Možno zistíte, že

často považujete za správne to, čo nemá s láskou, či očakávaným dobrom neba a vďačnosťou

 nič spoločné.

 

AK ČLOVEK POVAŽUJE MYŠLIENKU ŽIŤ NEBOM, ČI DOBROM ZA SPRÁVNU, TAK SA SPRÁVA

A KONÁ PODĽA TOHO, ČO PRISUDZUJE NEBU, ALEBO DOBRU. Z TOHTO DÔVODU MÁ VEĽAKRÁT

DOBRÝ ŽIVOT TO, ČO DOBRO MAŤ NEMÔŽE.

 

Bolesť nemáme radi, lebo si prajeme zdravie. Ak teda považujeme myšlienku hovoriacu o potrebe

bolesti za správnu, nie je táto správnosť v súlade so schopnosťou mať rád. Schopnosť daná preto,

aby sme si tvorili to, čo je láskavé, radostné a nezaťažujúce, má byť pre človeka istotou a nie iba

akýmsi preludom, pretože ak istotou nie je, nemôže z lásky tvoriť nič. Bolesť duše sa rodí

z čakania na dobro, ktoré isté nie je.

 

Ľudia sa obávajú budúcnosti, lebo žijú v neistote, čo sa stane. Na osud, alebo svoj životný príbeh

sa treba pozerať ako na istotu radosti, pretože istota je istotou iba vtedy, keď je pre človeka vždy

vyhovujúca, či bezpodmienečná. Jednoducho netvorím podmienky, kedy a ako sa má uskutočniť,

alebo nemám nikdy žiadne výhrady k tomu, prečo sa nemôže uskutočniť. K smrti výhrady mám,

a tou výhradou je láska.

 

KDE JE LÁSKA, TAM JE AJ ROZUM, INAK BY BOL BOH NEROZUMNÝ.

ALEBO MÔŽE BYŤ NEROZUMNOSŤ SILOU VÔLE? ČO NEMÁ BOH, NEMÁ ANI ŽIVOT!

 

Potreba strácať pamäť na seba, či umierať, nie je istotou, však som, myslím a žijem, ale fakt, že

každý má schopnosť mať rád, istotou je, inak by človek nemohol ani pomyslieť na to, že niečo chce.

To, čo chcem, mám rád, a to, čo nechcem, nie je v súlade s prirodzenosťou lásky. Dobro a zlo v súlade

 nie sú. A ani človek, ktorý je presvedčený, že má v sebe aj dobro, aj zlo, nie je so sebou nikdy spokojný.

Nie je v jednote so schopnosťou mať rád, a tak sa vníma ako rozdvojený a nie ako istota. Akú môže mať

neistota istotu? Zrejme iba neistotu. A vôbec, čo je to za život, ak ho na jednej strane chcem, lebo žijem

 a na druhej obviňujem a nechcem?! Pestovanie neúcty k tomu, že žijem, je nespravodlivosťou k sebe

a všetkému, čo vidím.

 

Pre mnohých je istotou potreba umrieť. Lenže aj o tom, že som zomrel, musím vedieť, takže aj vo

chvíli smrti musím myslieť a žiť, keby som totiž nemyslel, nemohol by som vedieť, či sa mi takáto

istota naplnila. A naplnila sa, ak myslím, a tak aj žijem? Ak o tom viem? A ak neviem, že sa naplnila,

 tak akáže je to istota! Mnohí až v truhle zistia, že potreba skoncovať so životom sa proste nenaplnila.

 To nie je pre človeka úžas, ale šok!

 

Ak je niečo pre mňa istotou, musím vedieť o tom, že sa mi moja istota naplnila, a preto musím

 myslieť a žiť! Takže keď umriem, nič sa nezmenilo. A na to, aby som vedel, že niečo istotou

nebolo, tiež musím žiť. Bez života akosi nič nejde. Bez života nič nefunguje! Ani smrť!

 

KEĎ PRÁVE ŽIJEM A NIČ INÉ NEROBÍM, TAK JE POTREBA UMRIEŤ NEISTOTOU.

AK NA TEJTO POTREBE TRVÁM, JE MÔJ DOMOV NAPLNENÝ NEISTOTOU, A TAK JE PRÁZDNY.

NEISTOTU  NAZÝVAME AJ SNOM.

 

NIE JA, ALE POTREBA UMRIEŤ JE NEISTOTOU. AK SA STOTOŽŇUJEM S POTREBOU UMRIEŤ,

PREŽÍVAM NEISTOTU A NEPOKOJ.

 

Kde je začiatok a koniec? V prítomnosti, takže ak je potrebou, stále dokola sa rodím a umieram.

Som uväznený v kruhu neustálych zrodení a smrti a nerozhodujem ani o mladosti a starobe, ani

o šťastí a nešťastí, všetko sa deje samočinne. Všetko uniká a zháša a potom sa zase rozsvecuje.

O všetkom rozhoduje táto potreba. Mali by sme vedieť, že jedinou potrebou je schopnosť mať

rád, lebo v tejto potrebe nestrácam nič z toho, čo milujem. A to, čo nemám rád, je v takejto

potrebe stratené.

 

Keď žijem, nemôžem si priať koniec života, pretože by som bol v rozpore s tým, čo teraz robím,

takže by som vlastne nebol, čo je nemožné. Z tohto dôvodu je jedinou istotou človeka schopnosť

mať rád, takže môže tvoriť iba to, čo miluje. Ak je tomu tak, je zlo neisté. Jednoducho nedá sa

 mu veriť! To stojí za povšimnutie.

 

Každý deň stretávam človeka. Stretávam ho v mysli, pretože myseľ je mojím svetlom. Nemôžem

vedieť, kto na čo práve myslí, však za nikoho nemyslím a nevidím. Nepoznám zámery ľudí, neviem,

 čo môžu v nejakej chvíli urobiť, veď ani keď ide o mňa, nie som si tým veľakrát istý, ale jedno viem

 celkom určite. Všetci majú schopnosť milovať, lebo ja vidím, že sú v živote. Iba takejto istote

dokážem v tomto svete uveriť. A čo uvidím, keď uverím? Všade je láska.

 

Životný príbeh je tvorený z toho, čo vidíme ako istotu, lebo svetlo je všade. To, čo si človek určí

za istotu, určuje jeho skutky. Ak je niečo isté, je to prítomné a dôležité. Je to životná potreba a na

základe takejto potreby posudzuje svoje myšlienky. Vidí v nich svoju potrebu. Keď teda vidíme nejakú

myšlienku, vyhodnocujeme ju podľa určenej istoty. To nie je vždy príjemné, lebo aj neistota môže byť

pre ľudí potrebou. Kedy je? Keď je poznanie, že každý má schopnosť milovať, potlačené pohľadom na

 nevraživosť. Pohľadom na také ľudské skutky, ktoré vychádzajú z neznášanlivosti života. Z nenávisti,

z nepríčetnosti tých ľudí, ktorí sa vyžívajú v utrpení a tvorbe bolestí, hoci majú v sebe schopnosť

milovať.

 

ÚŽAS JE VIERA, ŽE MOJOU JEDINOU ISTOTOU V TOMTO SVETE JE FAKT,

ŽE MÁM V SEBE SCHOPNOSŤ MAŤ RÁD.

 

AK VERÍM TAKEJTO ISTOTE, TAK PODĽA NEJ POSUDZUJEM MYŠLIENKY, POCITY

A PREDSTAVY. Z TAKEJTO ISTOTY TVORÍM SVOJE ŽIVOTNÉ POTREBY A ICH PRÍBEHY.

 

Osud, alebo príbeh života je tvorený z toho, čo považujeme za isté, pretože život je istota. Istota je

pre človeka to, bez čoho si teraz nedokáže predstaviť život. To, bez čoho život nemôže byť, vidí ako

potrebné. Čo je potrebou, musí byť, takže je vždy prítomné. Istota tvorí priestor a čas. A tiež kvalitu

života. Má ľudský život hodnotu? Ak áno, viem, akú istotu mu prisúdiť! Prisúdim životu istotu lásky,

pretože schopnosť mať rád je nepopierateľný fakt.

 

Má láska hodnotu, alebo je šelmou? Láska nemá cenu vtedy, keď nechcem vedieť, na čo mi je

daná schopnosť mať rád, pretože keby som to vedel, nehľadal by som dôkaz o existencii lásky

v skúmaní, či ma niekto miluje, ale žasol nad tým, že nemôžem nemať rád život.

Jednoducho žijem rád.

 

Potreby tvoria obsah prítomnosti. Obsah toho, čo prežívam. Potreby si určuje každý dobrovoľne,

a preto by mali byť dôvodom k radosti. Prítomnosť by teda mala byť radostným časom. Je? Ak nie,

 neviem, čo je mojou istotou. Aj hlúposť považujú mnohí za potrebu života. A je potrebná, ak mám

 v sebe schopnosť milovať? Alebo: Môžem mať rád hlúposť, ak vždy vidím, čo pre seba chcem?

 

Každý má niečo rád, ale nie každý uznáva, že schopnosť mať rád je jeho jedinou istotou. Lenže

 môže byť vtedy to, čo milujeme, pevné, trvanlivé, alebo snáď verné? Nič z toho, čo chceme, nie je

 stabilné, alebo je také silné ako domček z karát. Má zmysel budovať takéto búdy? Skôr, ako uznáme

niečo za potrebu, mali by sme sa zamyslieť, aký prospech nám prinesie, pretože život je založený

 na zisku a nie na strate.

 

AK JE MOJOU ISTOTOU SCHOPNOSŤ MILOVAŤ, JE MÔJ ZISK ZALOŽENÝ NA TOM, ŽE DOSTÁVAM

STÁLE TO, ČO JE LÁSKAVÉ A ROBÍ MI RADOSŤ. KTO TOMU ROZUMIE, JE BOHATÝM ČLOVEKOM.

 

Šťastie stojí pri tom, čo chce pre seba niečo získať a nie pri tom, čo sa zameriava na chyby a tvorí

 dôvody, prečo musí mať všetko koniec, alebo prečo nemôže niečo mať. Ak človek hľadá chyby na

tom, čo má rád a chce, nie je schopnosť mať rád jeho istotou, proste netvorí myšlienky z toho, čo

si praje a miluje, ale z toho, čo odmieta a rád nemá. Nájdená chyba v šťastí je napríklad aj

poznanie, že sa šťastie stratí.

 

To, čo je isté, nastane. Už teraz je. Ak máme ochotu uznať schopnosť milovať za svoju istotu,

mali by sme si ujasniť, aký dar prináša takáto istota. Čo získam? Takáto istota nedovolí pestovať

 potrebu, že som nemilovaný, nechcený a opustený. Nedovolí uveriť, že teraz nemám nebo a jeho

silu. Ak tomuto poznaniu rozumiem, viem, že nemám v sebe smútok. To je veľký dar vo svete,

kde je chudoba mysle, a tak aj smútok i plač samozrejmosťou. Istota lásky prináša bohatstvo.

 

AK CHCEM, ABY MI NIKDY NIČ NECHÝBALO, MUSÍ BYŤ SCHOPNOSŤ MAŤ RÁD MOJOU

JEDINOU ISTOTOU. TAKÁTO ISTOTA JE ZALOŽENÁ NA TOM, ČO TERAZ MÁM A Z ČOHO

TVORÍM SVOJ ŽIVOT A SVETLO TOHTO SKUTKU JE VŠADE.

 

Čím je istota smrti? Som v tejto chvíli aj živý, aj neživý? Za halucinácie nenesie zodpovednosť

Boh, ale tí, ktorí zo schopnosti milovať tvoria prelud. Neistota lásky je ľudským bremenom, lebo

 nie je dôvodom k radosti, ale k smútku. Život tvorený z preludov, nie je život, ale masaker neistôt.

Vidieť neistotu v tom, čo mám rád, je to isté, ako žiadať od Boha, aby sa stratilo to, čo milujem.

 

Kedy je srdce boľavé a choré? Keď sme smutní. Smútok je disharmónia. Neľúbozvučnosť. A čo

 sa deje, keď sme nadšení z lásky? Všetko je ľahučké, nič sa nezdá nemožné a nesplniteľné, všetko

spieva radosťou. Život je pieseň, ktorú preciťujeme. Skúste zahrať na rozladenej gitare melódiu,

ktorá sa vám páči! Bude lahodiť uchu, vyvolá obdiv, povznesie do výšin, povzbudí? Zajasáte

nad harmóniou tónov? Smútok je krásna pieseň zahratá na rozladenom nástroji.

 

Predstavte si orchester zložený zo šiestich miliárd ľudí, v ktorom každý hrá svoju pieseň na

rozladenom nástroji. A všetci to počujú! Myslíte si, že by ste tu bez lásky vydržali? Niečo pre

 radosť tých, čo ešte neprepadli davovej nepríčetnosti: ČLOVEK V TOMTO SVETE MUSÍ MAŤ

V SEBE OHROMNÚ SILU LÁSKY!

 

 Pokiaľ nie je istotou človeka schopnosť mať rád, nenaladí svoju myseľ a potom pieseň o láske

 nedokáže zaspievať, či prežiť tak, ako ju v sebe počuje. O láske predsa vie, aká má byť, a predsa

 ju tak neprežíva. Prečo? Nestotožňuje sa so schopnosťou milovať, lebo kto vidí v sebe hlúposť,

nemôže byť v jednote s tým, čo je múdrosťou vôle. Tomu, čo nemám rád, nemusím rozumieť,

a to, čo milujem, hlúposťou nie je.

 

SCHOPNOSŤ MAŤ RÁD NEPRINÁŠA TO, ČO RÁD NEMÁM.

 

Kde nie je úcta k láske, je neistota, a preto je človek priťahovaný do takých situácií, ktoré sú

 zaťažujúce. A pokiaľ je mojou istotou schopnosť milovať, som vťahovaný do takých životných

dejov a myšlienkových scenérií, v ktorých som uchvátený z toho, čo dokáže prítomnosť lásky.

To, čo uznám za istotu, preciťujem ako realitu.

 

ISTOTA JE ISTOTOU PRETO, LEBO SA NEMÔŽE STRATIŤ.

 

Dobro, ktoré sa môže stratiť, alebo pokaziť, dobrom nikdy nebolo. Láska, ktorá sa môže stratiť,

nikdy prítomná nebola. Alebo sa môže stratiť, či zmeniť iba vtedy, keď nie je skutočnosťou, ale

 snom. Sen je to, čo sa v skutočnosti nestalo, a tak sa pre to neoplatí trápiť. Snáď každý človek

 túži po istote lásky. A ako ju získa, ak schopnosť mať rád neuzná za istotu? Ani nevie, že by

 to mal urobiť!

 

LÁSKA, TO JE SCHOPNOSŤ MAŤ RÁD. NEDÁ SA PRIVLASTNIŤ, PRETOŽE JU KAŽDÝ MÁ.

MÁ JU VO SVOJOM SVETLE. Z TOHTO DÔVODU JE LÁSKA NEDOTKNUTEĽNÁ SILA.

 

Úžas je nadšenie, ktoré nevyprcháva. Úžas je jasanie, plesanie! Úžas patrí sile prítomnej lásky,

lebo nad tým, o čom viem, že sa vytratí, môžem tak akurát plakať, ale nikdy nie plesať. Úžas niekedy

považujeme aj za zázrak. Zázrak je v súlade s úžasom vtedy, keď je pochopený, pretože nad tým, čo

nechápeme, nejasáme. Skúsme sa pozrieť do seba. Nad tým, čo považujeme za zlé, nejasáme a nad

dobrom, o ktorom vieme, že sa môže stratiť, takisto nie. Jediná sila, ktorá stojí za úžas, je schopnosť

mať rád, pretože sa nemení ani v dobrej, ani v zlej chvíli. V každej máme niečo radi, v každej niečo

chceme.

 

Schopnosť mať rád je dokonalá sila, pretože ju nemôže ovplyvniť, premôcť a spochybniť to,

čo nemá. To, čo nemám rád, nemá na túto silu absolútne žiadny dosah. Je dobré vedieť, akú

 moc v sebe mám, a to bez ohľadu na to, za čo sa považujem. Ak je takáto sila mojou jedinou

istotou, nemusím bojovať s tým, čo nechcem.

 

Schopnosť mať rád vlastní každá myseľ a ak na túto schopnosť zameriam pozornosť,

nič nie je ťažké a nemožné, pretože nemožnosť a ťažkosť táto sila neobsahuje.

 

JE IBA JEDNA SILA, PRE KTORÚ NIČ NIE JE NEDOSIAHNUTEĽNÉ,

PRETOŽE TO, ČO CHCEM, MÁM RÁD.

 

 

 

© Copyright 2018 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.

Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete
súhlas s ich používaním. Viac informácií.

Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete
súhlas s ich používaním. Viac informácií.

 

VN